Martin Žiaran

kameraman

Vždy som pozeral veľmi veľa filmov. Urobiť výber tých zásadných je náročné. Je ich veľa a ich vplyvy sa prelínajú. V detstve som najviac „otáčal“ Nekonečný príbeh. Dokonca sme s bratom pomenovali nášho psa Atrej. Vyrastal som v Trebišove, malom meste na východe Slovenska. Nebol tam filmový klub, takže filmové vzdelanie nám zabezpečovala Československá televízia, VHS-ky a miestne kino s kolísavou ponukou. Videl som tam napríklad Formanovho Amadea – dodnes patrí k mojim obľúbeným. Aj Mastičkára, z ktorého sme sa my chlapci smiali, ale mamám sa páčil, či Kamaráta do dažďa, z ktorého sme sa my chlapci smiali, ale spolužiačkam sa páčil. Na Čeľuste som sa nedostal, boli až od 15 rokov. Videl som ich neskôr na VHS. Vtedajšia pirátska videotéka bola celkovo veľmi inšpiratívna. Hlavne simultánnym dabingom. Zodral som kazety s filmami ako RamboRockyČervený škorpiónPredátor či Votrelec. Rakúske vysielanie sme na východe nechytali, takže o King Kongovi som iba počul od bratranca z Bratislavy.

Na strednej škole začiatkom 90. rokov, keď som v hudbe plynule prešiel od heavy metalu k punku a po vypočutí albumu Nevermind ku grungeu, sa rozšírili aj moje filmové záujmy. Môj vkus výrazne určovali videoklipy, ktoré sme pozerali u kamošov, čo už mali MTV. V trebišovskom kine sa ponuka spestrila: hral sa Votrelec 3Jurský park (na ktorý som sa nedostal, lebo bol vypredaný), Paprika (na ktorú som sa nedostal, lebo bola až od 18), ale napríklad aj Bohémsky životmôjho celoživotného obľúbenca Akiho Kaurismäkiho a Všetko čo mám rád mojich dvoch celoživotných obľúbencov Šulíka a Štrbu. 

Aj STV začala vysielať klubové filmy. Stal som sa ich pravidelným a nadšeným divákom. Pri filmoch ako Noc na ZemiLeningradskí kovboji dobýjajú AmerikuSiedma pečať alebo Spalovač mrtvol (výber sa často odvíjal od toho, kto práve zomrel, v tomto prípade Rudolf Hrušínský) mi napadlo, že by som sa raz rád vyskytoval pri natáčaní filmov. Na zážitok, keď som prvýkrát videl Cestu (pri príležitosti Felliniho úmrtia), nezabudnem nikdy. V tom čase mi pohľad na filmy dosť zmenil Pulp Fiction. Asi by som to u seba prirovnal k Nevermind v hudbe.

Keď som sa po strednej škole presťahoval do Bratislavy, z kina a filmových klubov som sa takmer nepohol, takže zásadných filmov mám veľmi veľa. Ale sú aj také, ktoré sa pre mňa stali dôležitými z kameramanského hľadiska. Začal som vnímať prácu kameramanov a to, čo dokážu. Nie pre nejakú obrazovú exhibíciu, ale preto, lebo tie filmy sú natočené tak, ako majú byť: sugestívne, odvážne, citlivo a s pokorou. V abecednom poradí: ApokalypsaBezstarostná jazdaFanny a AlexanderFargoKristove rokyMimo zákonaNa konci s dychomNebeské dniObeť, Občan KanePrelomiť vlnyRašomonSedemSlnko v sietiTaxikárZväčšenina. A mnoho ďalších, ktoré odvtedy pribudli.