O Ukrajine, za Ukrajinu, pre Ukrajinu

Tohtoročný 24. február sa zapísal čiernymi písmenami minimálne do dejín Európy. V skorých ranných hodinách sa začala „špeciálna vojenská operácia“ putinovského Ruska proti susednej Ukrajine – v skutočnosti agresívna vojna, aká nemá od druhej svetovej na európskom kontinente obdobu. Reakcie na túto tragickú udalosť na seba nedali dlho čakať. A ľudia od filmu nezostali bokom.

Ako prvé zareagovali médiá, ktoré fungujú takpovediac v priamom prenose. Nie však rovnako promptne. Kým napríklad komerčná televízia Markíza kompletne zmenila pripravenú koncepciu Telerána a už od šiestej vysielala jeho monotematické vydanie s aktuálnymi informáciami a rozhovormi, televízne spravodajstvo verejnoprávnej RTVS „zaspalo“, za čo si vyslúžilo oprávnenú kritiku. „Začala [sa] vojna, no v RTVS sa ráno smialo, varilo a cvičilo,“komentovala to Miroslava Kernová  na webovom portáli omediach.com. RTVS si chybu uznala, riaditeľ sekcie spravodajstva a publicistiky Vahram Chuguryan podal do rúk generálneho riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka žiadosť o ukončenie pracovného pomeru, ktorej riaditeľ vyhovel. Vedením sekcie bol dočasne poverený riaditeľ sekcie národnostného vysielania Attila Lovász.

Verejnoprávna televízia urobila potom rad krokov, ktorými venovala vojne na Ukrajine náležitú pozornosť. Dňom 28. februára premenila „archívnu“ Trojku na kanál :24 s nepretržitým spravodajským pokrývaním aktuálnych tém v kombinácii s publicistickými, s dokumentárnymi, so vzdelávacími, s diskusnými a inými reláciami. Prisľúbila, že „vysielanie :24 bude naživo prinášať zásadné vyhlásenia predstaviteľov štátu k aktuálnej politickej a bezpečnostnej situácii. Taktiež bude naživo v polhodinových blokoch informovať o tom, čo sa v súčasnosti deje najmä na Ukrajine, ale aj na Slovensku.“ Tretieho marca sa stali súčasťou spravodajského vysielania :24 podvečerné Národnostné správy v ukrajinskom jazyku, ktorých cieľom je pomôcť ukrajinsky hovoriacim ľuďom v orientácii na Slovensku. (O deň skôr začala vysielať Ukrajinski novyny /Ukrajinské správy/ spravodajská televízia TA3.) RTVS operatívne prispôsobila aktuálnej situácii aj témy diskusných relácií Večera s HavranomDo kríža a Silná zostava.

Filmové inštitúcie nezaháľali

Slovenský filmový ústav (SFÚ) zverejnil už v pondelok 28. februára, teda štyri dni po vypuknutí vojny, vyhlásenie k situácii na Ukrajine, v ktorom ostro odsúdil zásah Ruska do suverenity Ukrajiny a vyjadril solidaritu a plnú podporu jej obyvateľom. „Slovenský filmový ústav vyznáva hodnoty slobody, demokracie a humanizmu a považuje za povinnosť vyjadriť svoj postoj v týchto časoch ťažkých pre Ukrajinu. Umenie je už z podstaty pacifistické a spája ľudí bez ohľadu na ich národnosť či štátnu príslušnosť. Chceme, aby aj naši ukrajinskí kolegovia, ako aj všetci občania Ukrajiny boli slobodní, mali právo na sebaurčenie, bezpečnosť a existenciu bez strachu o vlastný život a životy svojich blízkych,“uvádza sa vo vyhlásení, ktoré je zároveň výzvou na podporu Národného centra Olexandra Dovženka v Kyjeve, partnerskej inštitúcie SFÚ. (Plný text vyhlásenia bol zverejnený v minulom čísle Film.sk, ktoré vyšlo s titulnou stranou vo farbách ukrajinskej vlajky.) 

Siedmeho marca vydal SFÚ ešte stanovisko k vojnovému konfliktu na Ukrajine; ako člen Medzinárodnej federácie filmových archívov a European Film Promotion pozastavil na znak solidarity s ukrajinskými kolegami všetky prezentačné aktivity slovenskej kinematografie na území Ruska a Bieloruska, ako aj všetky prezentačné aktivity ruskej a bieloruskej kinematografie na území Slovenska, poskytovanie licencií na verejné šírenie audiovizuálnych diel alebo ich častí, ku ktorým vykonáva práva výrobcu, na území predmetných krajín, účasť zástupcov SFÚ na podujatiach a v porotách filmových festivalov v týchto krajinách a uvádzanie ruských a bieloruských filmov v programe Kina Lumière. Súčasne navrhol relevantným subjektom, aby pri svojej činnosti prijali obdobné opatrenia.

Prvého marca vydal vyhlásenie aj Audiovizuálny fond a Slovenská filmová agentúra. Zdôraznili, že Ukrajina je blízkym koprodukčným partnerom Slovenska a neoddeliteľnou súčasťou európskeho audiovizuálneho priestoru. „Audiovizuálny fond preto stojí pri svojich ukrajinských kolegoch v ich boji za slobodu a ponúkne im aj osobitné podporné nástroje, akými môžu byť napríklad rezidenčné pobyty pre ukrajinských filmárov alebo iná forma pomoci. V komunikácii s našimi partnermi na Slovensku aj na Ukrajine budeme hľadať účinné mechanizmy, ktoré pomôžu udržať a ďalej rozvíjať našu vzájomnú spoluprácu,“ uvádza sa vo vyhlásení.

Šiesteho marca sa v Kine Lumière uskutočnilo benefičné predstavenie dokumentárneho filmu ukrajinského režiséra Romana Ľubého Vojnový zápisník (Zošit vijny, 2020). Kino sa tak pridalo k iniciatíve Filmového klubu Iskra Kežmarok a spolu s ním aj ďalšie kiná a filmové kluby po celom Slovensku. Partnerom iniciatívy bola Asociácia slovenských filmových klubov. Mladý režisér zostavil svoj strihový film z amatérskych záberov, ktoré nakrútili ukrajinskí vojaci a ďalší ozbrojenci na mobilné telefóny a obdobné technické prostriedky počas bojov na východe Ukrajiny od roku 2014. Vznikla tak akási mozaika „zákulisia“ vojny, v ktorom sa popri vojnovom utrpení objavujú aj drobné radosti a humor, skladajú sa konkrétne ľudské osudy. Pri záverečných pasážach filmu však priam mrazí: dovtedy anonymní protagonisti, ktorí sa v záberoch objavujú opakovane, dostávajú vo forme titulkov svoje mená a pri niektorých sa objavuje aj informácia o dátume narodenia a úmrtia – zahynuli totiž pri obrane vlasti... Výťažok z predstavení tohto filmu bol prevedený na zbierku Pomoc pre Ukrajinu, ktorú organizuje Človek v ohrození.

Husársky kúsok Febiofestu

Skutočne husársky kúsok sa podaril organizátorom Medzinárodného filmového festivalu Febiofest, ktorí iba sedem dní po vypuknutí vojny na Ukrajine ohlásili vznik sekcie Pocta Ukrajine, zloženej z ôsmich titulov. A napriek tej rýchlosti to bol premyslený výber, v ktorom dával zmysel každý jeden film aj kolekcia ako celok. Dokument Vitalija Manského (režiséra, ktorý sa narodil na Ukrajine a dnes je ruským občanom) Gorbačov. Raj (Gorbachev. Heaven, 2020) je portrétom bývalého sovietskeho štátnika, ktorý ako iniciátor perestrojky a glasnosti spomína na svoje pôsobenie v politike a udalosti, ku ktorým viedlo, a v podtextoch „opatrne“ glosuje aj putinovské Rusko. Dokument s expresívnym titulom Nahovno práca(F@ck this job, 2021) je zasa príspevkom režisérky Very Kričevskej na tému slobody médií v súčasnom Rusku. Rozpráva príbeh Nataše, ktorá v roku 2010 založila nezávislú televíznu stanicu Dožď (Dážď) a zamestnala v nej opozičných reportérov a príslušníkov menšín vrátane LGBTQ. Po celý čas jej existencie čelila represiám zo strany štátnych orgánov, v auguste minulého roka ju vyhlásili za „zahraničnú agentku“. (Natalia Sindejeva 3. marca po konzultácii s kolektívom zamestnancov pozastavila vysielanie tejto stanice.) Rusku je v jeho agresívnej invázii nápomocné Bielorusko: film režiséra Aľakseja Palujana Odvaha (Courage, 2021) sa zaoberá masovými demonštráciami proti diktátorským praktikám a za slobodu slova v súvislosti s prezidentskými voľbami v Bielorusku v lete 2020. Vitalij Manskij v dokumente Príbuzní(Rodnyje, 2016) skúma, ako ovplyvnili udalosti na Majdane jeho ukrajinskú rodinu i celú spoločnosť, a hľadá príčiny konfliktu, po ktorom sa občania jednej krajiny ocitli na opačných stranách barikády. K udalostiam súvisiacim s vyhlásením samozvanej Doneckej ľudovej republiky, ktorú propagandisticky i materiálne podporuje Rusko, sa vrátil Sergej Loznica v hranom filme Donbas (Donbass, 2018). V slede 13 epizód inscenovaných na základe skutočných príbehov a anekdot ukazuje morálny rozklad spoločnosti. V komornejšom mode podal dôsledky vojnových udalostí ukrajinský režisér Valentyn Vasianovyč v dráme Odraz (Vidblysk, 2021), ktorej protagonista, ukrajinský chirurg Serhij sa počas bojov na východe Ukrajiny dostane do ruského zajatia a prežije neľudské akty ponižovania a násilia. Keď sa po výmene zajatcov vracia do civilu, začne namáhavo obnovovať a skladať svoj osobný a rodinný život. Rekonštrukcia okupácie (Rekonstrukce okupace, 2021) režiséra Jana Šikla sa vracia k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968, ktorá mala niektoré podobné znaky so súčasnou ruskou inváziou na Ukrajinu. A napokon izraelský režisér Avi Mograbi v dokumente Prvých 54 rokov – stručný manuál vojenskej okupácie (Miehityksen käsikirja, 2021) vysvetľuje, ako okupácia funguje a na akej logike je postavená, prostredníctvom výpovedí vojakov, ktorí sa podieľali na izraelskej okupácii palestínskych území. Aj organizátori Febiofestu venovali výťažok z predaja lístkov na filmy tejto sekcie na pomoc Ukrajine.

Distributéri a festivaly na pulze dňa

Distribučná spoločnosť Filmtopia usporiadala v stredu 2. marca v Novej Cvernovke benefičné predstavenie dokumentu Svedkovia Putinovi (Svideteli Putina, 2018), v ktorom režisér Vitalij Manskij prináša zainteresované svedectvo o začiatku putinovskej éry. Výťažok zo vstupného opäť smeroval na pomoc Ukrajine. Pre veľký záujem bol potom film dva dni nato sprístupnený aj online. Filmtopia má vo svojom portfóliu aj spomínanú snímku Gorbačov. Raj a novinku Stop-Zemlia(Stop-Zemľa, r. Kateryna Gornostaj, 2021), ktorú uviedli na Febiofeste a distribučnú premiéru má 21. apríla. „Film o ukrajinskej mládeži som vyberala do dramaturgie takmer pred rokom, no pre prebiehajúcu pandémiu sme ho pripravovali do kín až teraz, netušiac, čo všetko sa udeje. Film ponúka obraz súčasnej ukrajinskej mládeže, jej prežívania starostí a lásky, a pritom vtedy tí mladí ľudia ešte nevedeli, že skutočné, veľké problémy sú ešte len pred nimi,“ povedala riaditeľka Filmtopie Silvia Učňová Kapustová.

Na dianie na Ukrajine zareagovali aj organizátori festivalu Jeden svet. V pondelok 7. marca priniesli v rámci formátu Jeden svet na želanie dlhometrážny dokument Zem je modrá ako pomaranč (Zemľa blakytna, niby apeľsyn, r. Iryna Cilyk, 2020), založený na pozorovaní rodiny, ktorá žije v malom meste v „červenej zóne“ Donbasu. Večer pokračovala aktivita Jedného sveta živým prenosom z festivalu FIFDH v Ženeve, ktorý uvádzal program venovaný Ukrajine. Jeho súčasťou boli aj organizátori Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Docudays UA. Tí sa spolu s mimovládnou organizáciou Docudays snažia získať priamu pomoc pre ukrajinských filmárov, ktorí v týchto dňoch zaznamenávajú vojnové udalosti na Ukrajine vrátane vojnových zločinov, natáčajú zábery pre medzinárodné médiá a do budúcich filmov.

Divákov očarila Oľga

V rovnaký deň sa uskutočnilo otvorenie prehliadky francúzskych filmov Crème de la Crème, ktorú organizuje mediálna spoločnosť Film Europe Media Company v spolupráci s Francúzskym inštitútom. V aktuálnej situácii organizátori dvakrát pozmenili zostavu pôvodne ohlásených otváracích filmov, ktorými mali byť Stratené ilúzie (Illusions perdues, r. Xavier Giannoli, 2021) a France (r. Bruno Dumont, 2021), obe venované téme médií. Stratené ilúzie sa napokon dostali na druhé miesto a hlavným otváracím filmom večera sa stal film Oľga (Olga, r. Elie Grappe, 2021) o mladej ukrajinskej gymnastke, ktorá trénuje vo Švajčiarsku v čase udalostí na Majdane a na východe Ukrajiny v rokoch 2013 a 2014. Pred predstavením rozdávali hostesky stužky vo farbách ukrajinskej vlajky a žlto-modré sfarbenie dostala aj osmička vo vizuále festivalu (8. ročník).

Všestranná podpora Ukrajiny zo strany jednotlivcov, filmových, kultúrnych a iných inštitúcií stále pokračuje. Aj organizátori aktuálneho Týždňa slovenského filmu zvolili ako otvárací a záverečný film snímky Predtuchy (Peredčutťa, r. Viačeslav Kryštofovyč, 2020) a Cenzorka (r. Peter Kerekes, 2021), natočené s koprodukčnou účasťou Ukrajiny aj Slovenska. V tejto chvíli (text uzatvárame 25. marca) nevie nikto odhadnúť, kedy a ako sa vojna na Ukrajine skončí. Ako sa naznačuje aj vo vyjadrení Docudays UA, o tejto tragickej udalosti určite vzniknú autentické dokumentárne filmy – a po nich zrejme v budúcnosti prídu aj hrané diela ukrajinských, angažovaných ruských a možno aj slovenských tvorcov. Iste to budú silné výpovede, silné príbehy. Aj tak by sme však boli oveľa radšej, keby nikdy nemuseli vzniknúť.

Jaroslav Hochel, filmový publicista (s použitím tlačových správ a podkladov k filmom)
foto: Vojnový zápisník/Babylon '13

Dejiny kinematografie dôležitejšie než kedykoľvek predtým

Filmový kabinet nie je pre divákov Kina Lumière neznámym pojmom. Tento vzdelávací cyklus prebieha v jeho priestoroch už od roku 2013. Aktuálne štvrté pokračovanie bolo poznačené pandémiou, no ak sa tento rok už nič mimoriadne nestane, tretí semester Cesty dospelosti sa skončí 20. júna.

Filmový kabinet o dejinách svetovej a slovenskej kinematografie je určený pre záujemcov o film a filmové umenie. Pred deviatimi rokmi vtedajší lektori a dramaturgovia – filozof a estetik Juraj Oniščenko a filmový teoretik Michal Michalovič – zdôvodňovali jeho vznik nedostatočným povedomím o dejinách kinematografie na Slovensku a zámerom vytvoriť platformu, na základe ktorej sa aj široká verejnosť môže dostať do kontaktu s odborníkmi a zúčastniť sa na filmovom skúmaní. Priniesli koncept, ktorého stredobodom je ponúkať znalosti atraktívnou formou a prebudiť v divákoch hlbší záujem po filmovom vzdelaní.

V čase rýchleho spoločenského i technologického vývoja sa ukazuje, že to bolo správne rozhodnutie. Filmový kabinet navštevujú noví a noví diváci, svojím programom reaguje aj na aktuálne dianie – prináša nové diela, reflektuje technologický i filmologický vývoj, spolupracuje s rôznymi osobnosťami z oblasti filmovej teórie i praxe a stále má čo ponúknuť. Posledný semester štvrtého pokračovania otvorila v marci filmová báseň Hirošima, moja láska (1959) francúzskeho režiséra Alaina Resnaisa. Ten vo svojom debute rozbil tradičnú naráciu a ukázal moderný spôsob filmového rozprávania, ktorého princípy sa uplatňujú dodnes. No nielen to. Film sa hlboko dotýka dôsledkov vojenskej okupácie a atómovej hrozby na bežných ľudí a v dnešnej situácii, keď sa Ukrajina zmieta vo vojne, ktorá rezonuje v celom svete, oveľa aktuálnejšie ukazuje, že filmové umenie je ako svedok ľudského konania i dokument doby nesmierne dôležité a treba sa k nemu opakovane vracať. 

Aktuálny semester priniesol v marci okrem Resnaisovho filmu aj drámu Nikto ma nemá rád (1958), debut Françoisa Truffauta. Projekcia filmu, ktorý je do programu kabinetu ako jeden z mnohých zaradený vôbec po prvýkrát, bola súčasťou témy Nové vlny v Európe. Nemenej zaujímavý je aj program na nasledujúce tri mesiace. „Kabinet má niekoľko noviniek, z ktorých by som rád spomenul dve,“ hovorí lektor Filmového kabinetu Juraj Oniščenko. „Ide o novú tému vzťahu filmu a výtvarného umenia, ktorou sa v poslednom čase zaoberám a ktorá ma fascinuje azda najväčšmi. Teším sa aj na hosťa, ktorý ju sprostredkuje divákom. Patronát nad prednáškou prevzal Juraj Mojžiš, kurátor a môj ctený učiteľ z VŠMU. Druhou novou témou je Stanley Kubrick, veľká postava dejín kinematografie, ku ktorému si kabinet dlho hľadal cestu. Som rád, že aj túto tému uvádzame.“ 

Ale pekne po poriadku. Apríl prinesie tému Taliansko po neorealizme. Oniščenko ju otvára slovami, že „po neorealizme, ktorý bol určený estetikou zbavenou krásy obrazu, dramaturgického oblúka, skrátka všetkého, čo by krivilo žitú skutočnosť spoločnosti, prichádza príklon k prehnanej estetizácii“. V tejto súvislosti sa premietne slávny film Sladký život (1960) Federica Felliniho, ktorý je podľa Oniščenkových slov ovplyvnený fenoménom karnevalu. 

Máj bude tematicky mimoriadne bohatý. Téma Nový Hollywood reflektuje obdobie od konca 60. rokov 20. storočia, keď situácia veľkých hollywoodskych štúdií už nebola v existujúcej podobe udržateľná a vo vzduchu visela potreba zmeny. Reprezentovať ju bude Terrence Malick, ktorého tvorba sa vyznačuje silným individuálnym rukopisom, a premietne sa jeho film Nebeské dni (1978). Nasledujúca téma Nový nemecký film ukazuje, že aj v Nemecku pociťovali tvorcovia koncom 60. rokov potrebu obrodiť kinematografiu. V tomto období debutovala v dlhometrážnom filme silná generácia tvorcov – z nich uvedie kabinet snímku Wima Wendersa Stav vecí (1982), ktorá získala Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Z mien filmových velikánov sa bude na stretnutiach Filmového kabinetu spomínať a premietať Andrej Tarkovskij a jeho Obeť (1986) a Stanley Kubrick a jeho legendárne Osvietenie(1980). Mysteriózny horor je podnetnou úvahou o stave rodinných vzťahov a podobe tvorivej krízy a premietne sa jeho rozšírená, 144-minútová verzia.

Pomalý začiatok rýchleho konca – tak znie názov novej témy Filmového kabinetu, venovanej vzťahu filmu a výtvarného umenia, ktorú pripravil Juraj Mojžiš a ktorú bude sprevádzať projekcia filmu Krásna hašterilka (1991). „Hovoriť o Krásnej hašterilke Jacqua Rivetta je pre mňa rozprávaním o nevysloviteľnom. V jednom sa však téma dômyselne aj dôkladne prelína s Balzacovým zobrazením maliara Frenhofera. Tou témou je manipulácia, v stvárnení Michela Piccoliho priam diabolská manipulácia maliara a jeho modelu. Na tú tému sa v európskej kultúre nazerá ozaj zblízka už viac ako päť storočí, včera aj dnes, len konotácie pozbierané z atmosféry doby sa sem-tam pozmenia,“charakterizuje tému i film Mojžiš, ktorý ho ako hosťujúci lektor aj uvedie. Oniščenko dopĺňa: „Uvedenie tohto filmu považujem za udalosť.“

Vo finále predstaví kabinet tému Súčasný taliansky film a jedného z najznámejších tvorcov Paola Sorrentina, ktorý vyčnieva nad ostatnými. Jeho Veľká nádhera (2013) odhaľuje, že pod nablýskaným, ale aj nie veľmi vábnym povrchom sa môže skrývať oslnivá krása. Záverečná téma bude venovaná súčasnej slovenskej kinematografii a najnovšiemu filmu režiséra Petra Bebjaka Tieňohra (2022), ktorý reprezentuje domácu žánrovú kinematografiu.

Tretí semester Filmového kabinetu sa v plnej šírke venuje obdobiu od 60. rokov 20. storočia do súčasnosti, trvá od 14. marca do 20. júna. Všetky diela v jeho programe sú digitálne reštaurované a je možné ich navštíviť aj jednotlivo. „Diváci sa môžu tešiť na všetky filmy. Vyberali sme ich veľmi starostlivo,“ dodáva na záver Oniščenko. 

Simona Nôtová
foto: Krásna hašterilka/Celluloid Dreams

Slnko v sieti

Po pandemickej pauze znova zasvieti Slnko v sieti

SlužobníciCenzorkaMuž so zajačími ušami. Jeden z tohto trojlístka získa Slnko v sieti ako najlepší film. Rozhodli tak hlasy členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.

Po ročnej prestávke zapríčinenej covidom reflektujú národné filmové ceny tvorbu rokov 2020 a 2021 naraz. Z 29 prihlásených hraných, dokumentárnych a animovaných filmov postúpilo do druhého kola 11 titulov. 

„Zákerne štipľavý, vrcholne sebavedomý, mrazivo štýlový film prináša príbeh, ktorý je nanajvýš aktuálny aj pre dnešok,“ písal po svetovej premiére Služobníkov na Berlinale portál Screen International. Druhý hraný celovečerný film Ivana Ostrochovského získal najviac – dvanásť nominácií. Vizuálne sugestívnymi čiernobielymi obrazmi rozohráva príbeh mladých seminaristov konfrontovaných s mašinériou totalitnej ideológie, ktorí stoja v 80. rokoch pred voľbou veriť alebo kolaborovať.

Z Benátok si priviezla cenu za scenár v sekcii Horizonty Cenzorka, ktorej akademici prisúdili jedenásť nominácií. Na pomedzí dokumentu a hranej formy rozvíja Peter Kerekes dialóg väzenskej dôstojníčky a vrahyne, ktorá zo žiarlivosti zavraždila partnera. Lenže odsúdená má dieťa, kým dozorkyňa je sama. Hrdinku našli v ukrajinskej väznici, kde film aj nakrúcali. Príbeh sa odvíja nenáhlivo, polohlasne, bez klasických väzenských klišé, pátosu a vypätých emócií.

Jedenásť nominácií zdobí aj komédiu Muž so zajačími ušami. (Jedenásťkrát je nominovaná aj na Českého leva.) Martinovi Šulíkovi už vyniesla cenu za réžiu vo Varšave aj Cenu ekumenickej poroty festivalu. Šulík vo filme hovorí o vážnych veciach so sarkastickým humorom. Protagonistom je šesťdesiatnik, kedysi úspešný spisovateľ, ktorého život zmení milenkino tehotenstvo. V paralelnom snovom príbehu mu narástli zajačie uši, takže počuje nielen hlasy ľudí, ale aj ich myšlienky. Do seba zahľadený egoista je akousi diagnózou spoločnosti. 

Slnko v sieti za réžiu čaká na jedného z trojlístka Ostrochovský, Kerekes, Šulík. Sklenú plastiku Kolomana Lešša za kameru získa jeden z nominantov – Juraj Chlpík (Služobníci), Martin Kollar (Cenzorka) alebo Martin Žiaran (Správa). Alexandra Borbély (Muž so zajačími ušami), Marina Klimova (Cenzorka) a Irina Kiriazeva (Cenzorka) súťažia o sošku v kategórii ženský herecký výkon v hlavnej úlohe, z mužov nominovali Noela Czuczora (Správa), Miroslava Krobota (Muž so zajačími ušami) a Samuela Polakoviča (Služobníci). 

Silná zostava sa stretla aj v kategórii celovečerných dokumentov. Láska pod kapotou je adrenalínovou jazdou do duše večného smoliara a kverulanta oddaného motorom. Silný príbeh už vyniesol Mirovi Removi nomináciu na Cenu českej kritiky aj na Českého leva. The Sailor prináša príbeh starého námorníka, ktorý miloval more, ženy, ale najmä slobodu. Intímny príbeh konštruktéra lodí je esejou o odchádzaní, ktorú Lucia Kašová odľahčila vizuálnym i situačným humorom aj podobenstvom o kolobehu ničenia a znovuzrodenia. Tretím „do partie“ je portrét Raj na zemi. Jaro Vojtek zaostril na profesionálny aj súkromný život fotografa a reportéra Andreja Bána, ktorý prináša reportáže z oblastí zmietaných vojnovými konfliktmi a krízami.

To, ktoré nominácie sa napokon premenia na prestížnu sošku, sa dozvieme 9. apríla. Slávnostné vyhlásenie cien Slnko v sieti sa odohrá v historickej budove Slovenského národného divadla. Galavečer odvysiela v priamom prenose Jednotka RTVS. 

Výber z nominácií na Slnko v sieti 2020, 2021

Najlepší hraný film

Cenzorka, r. Peter Kerekes, prod. Ivan Ostrochovský
Muž so zajačími ušami, r. Martin Šulík, prod. Rudolf Biermann, Martin Šulík
Služobníci, r. Ivan Ostrochovský, prod. Ivan Ostrochovský, Albert Malinovský, Katarína Tomková

Najlepší dokumentárny film

Láska pod kapotou, r. Miro Remo, prod. Miro Remo, Vít Janeček
Raj na zemi, r. Jaro Vojtek, prod. Zora Jaurová, Mátyás Prikler
The Sailor, r. Lucia Kašová, prod. Nazarij Kľujev

Najlepší animovaný film

Bolo raz jedno more..., r. Joanna Kożuch, prod. Peter Badač
Cez palubu!, r. Filip Pošivač, Barbora Valecká, prod. Pavla Janoušková Kubečková, Jakub Viktorín
On the Hill, r. Lukáš Ďurica, Juraj Mäsiar, prod. Filmová a televízna fakulta VŠMU

Jena Opoldusová, publicistka