Juraj Steiner,

umelecký maskér

Patrím ku generácii, ktorá vyrástla bez televízora a mohla svoju detskú fantáziu rozvíjať v nedeľu ráno pri počúvaní rozhlasových rozprávok. Vo vzťahu k filmu si uvedomujem, akým obrovským technickým, ale aj ideologickým oblúkom moja generácia prešla. Od diaprojektora, ktorým nám mama začiatkom 50. rokov premietala rozprávky na posteľnú plachtu, až po vševediaci internet.

Tie pre mňa zásadné filmy ma zastihli zároveň s mojimi „zásadnými“ pubertálnymi problémami začiatkom 60. rokov. Zásadnou zmenou v mojom živote bolo rozhodnutie stať sa maskérom a možnosť študovať toto remeslo na strednej umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Začal som pravidelne chodiť do kina, na Filmové festivaly pracujúcich a do amfiteátra na Bratislavskom hrade. Nebolo to vždy iba pre túžbu spoznávať filmové umenie. Šero kinosál mi v tom období umožňovalo prežívať v spoločnosti dievčat aj iné zásadné chlapčenské túžby. 

Mieru, ktorou európska kinematografia 60. a 70. rokov priamo alebo podvedome ovplyvnila moju estetiku a etiku, som pochopil až oveľa neskôr. Hoci som sa od roku 1966 ako maskér podieľal aj na filmovej tvorbe televízie, filmy dnes legendárnych európskych režisérov som nevnímal iba z pohľadu maskéra. Pre moju profesionálnu dráhu však boli veľkou inšpiráciou.

Prvý zásadný film, ktorý mi riadne zamotal hlavu, bola Bergmanova Siedma pečať. Pochopil som, že o možnostiach a sile filmu nič neviem. Ďalšími pre mňa zásadnými filmami boli najmä Viscontiho Rocco a jeho bratia, Pasoliniho Accattone a Mamma Roma, De Sicova Vrchárka, ale aj Slnko v sieti Štefana Uhra alebo Konkurs a Lásky jedné plavovlásky Miloša Formana. Keď som si ich pozrel, začal som chápať, že svojím remeslom môžem aj ja prispieť k dramatizácii postáv, situácií alebo sociálnych prostredí v deji filmov.

Zásadnými filmami pre mňa boli aj Godardov Alphaville, Antonioniho Zväčšenina, Herzov Spalovač mrtvol, Jakubiskove Kristove roky a Vtáčkovia, siroty a blázni či Hollého Medená veža. Takisto Felliniho filmy Klauni a Casanova, v ktorých som obdivoval mieru karikatúry a proporčnej deformácie jednotlivých postáv. V ostatnom období ma nadchla Melancholia Larsa von Triera. 

Spomenul som si na filmy, ktoré ma v mojich maskérskych začiatkoch najviac inšpirovali. Za zásadný však považujem každý film, ktorým sa jeho tvorcovia usilujú filmovým umením vytvoriť pre diváka ilúziu reality.