23. MFDF Ji.hlava 2019: Tekuté dokumenty

Hybridizácia postupne prestupuje všetky odvetvia súčasnej kinematografie bez ohľadu na formu či žáner. Relatívne mladé dejiny filmu sa tak dostávajú do novej kapitoly. Kapitoly nových foriem s rozpúšťajúcimi sa hranicami, bariérami a dogmami. Kapitoly tekutej kinematografie.

Etablujúce sa smerovanie čoraz intenzívnejšie reflektujú aj filmové festivaly ako majáky novej estetiky. Ostatný ročník rotterdamského festivalu vo veľkej miere tematizoval transformáciu postupov v kinematografii a implicitne potvrdzoval film ako dynamické médium. Podobný sentiment sa odráža aj na ostatných medzinárodných festivaloch a presahuje hranice hraného filmu. Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava (24. – 29. 10. 2019), najväčšia stredoeurópska medzinárodná prehliadka dokumentárnych filmov, nie je výnimkou. 

V experimentálnom štádiu sa nachádzalo kombinovanie prvkov hraného a dokumentárneho filmu, aj keď s mnohotvárnym poľom estetických či naratívnych možností. Jednu z mnohých podôb doku-fikčných hybridov v tohtoročnom jihlavskom výbere zastupoval celovečerný debut brazílskeho režiséra Carlosa Segunda Škáry. Režisér sleduje výskumníčku v oblasti kvantovej fyziky Catarinu pri jej bežných aktivitách, tak pracovných, ako aj súkromných, v esteticky asketickom pozorovaní. Naratívna štruktúra zdanlivo bez jasného príbehového oblúka či vopred identifikovateľného dejového smerovania však formálne i obsahovo reflektuje neuchopiteľnosť reality. Hlavnú tému Segundo navyše zdôrazňuje formálnou ambivalentnosťou, keďže film sa ocitá v sivej zóne medzi dokumentom a hraným filmom. Škáry možno vnímať ako dokumentárny film realizovaný postupmi hraného filmu (séria dlhších statických záberov s nekomplikovanou kompozíciou) alebo ako nízkorozpočtový minimalistický hraný film postavený na voľnom pozorovaní a improvizácii.

Premeny a rôznorodosť tvaru dokumentárneho filmu demonštruje odlišnosť medzi Škárami a dokumentárno-esejistickým debutom Stále živá britskej umelkyne Roz Mortimer, a to nielen vo forme osobitého autorského spracovania. Jej tvorba sa objavuje v galériách i na plátnach filmových festivalov. Vo svojom celovečernom debute sa vracia k téme selektívnej kolektívnej a historickej pamäti rómskeho holokaustu. V hybridnom autorskom rukopise, známom z krátkych filmov, kombinuje konvenčné dokumentaristické postupy, akými sú výpovede osôb na kameru (tzv. hovoriace hlavy), s inscenovanými, takmer až snovými výjavmi, investigatívnu reportáž s detektívkou, faktografiu s lyrikou. Protagonistka, mladá výskumníčka pátrajúca po anonymnej a nevinnej obeti s tragickým osudom, hlási najnovšie objavy v prípade priamo na kameru v štylizovaných prehovoroch, voice-overom komentujúcim udalosti cez archívne fotografie a záznamy (tzv. found footage), pričom sa štylizuje aj do polohy umlčanej obete, ktorej opäť dáva hlas. Stále živá poukazuje na perverznosť ideologického prenasledovania, ako aj revidovania (nepohodlnej) histórie.

K tekutému charakteru dokumentov prispievajú aj nové postupy, akým je práve kurátorské gesto čiastočne naznačené vo filme Roz Mortimer. Editovanie nájdeného materiálu sa stáva novým režírovaním v podobe strihového dokumentu. Francúzsky fotožurnalista a režisér Romain Champalaune zostrihal videoútržky zo sociálnych sietí elitného policajta a odporcu Madurovho režimu Óscara Péreza v stredometrážnom pseudo(auto)biografickom tvare Život a smrť Óscara Péreza. Radením útržkov vytvára fragment nielen zo života Péreza a povstalcov, ale aj samotnej Venezuely. Snímka sa končí intenzívnou eskaláciou krvavej konfrontácie, ktorú Pérez zaznamenal prehováraním do kamery telefónu (selfie štýl), vyvolávajúcej znepokojivý pocit neodvratnej popravy povstalcov s etickým kódexom a vlasteneckými ideálmi v reálnom čase.

Vzhľadom na geografický záber a blízkosť jihlavského festivalu vybrali do programu aj slovenské filmy. Zuzana Piussi v Ukradnutom štáte pokračuje v mapovaní moderných dejín Slovenska (a jeho káuz). Jaro Vojtek uviedol vo svetovej premiére portrét oceňovaného vojnového korešpondenta a fotografa Andreja Bána, ironicky nazvaný Raj na zemi. Osobné, až intímne, avšak úprimné rozhovory približujú (a odhaľujú) osobu Andreja Bána, ktorého Vojtek sleduje aj pri výkone práce v krízových oblastiach Európy či Blízkeho východu.

Neprehliadnuteľným domácim príspevkom bol experimentálny dokument Viery Čákanyovej FREM, ktorý sa usiluje vymaniť z okov antropomorfného myslenia. V „abstraktnom“ esejisticko-filozofickom filme, natočenom v Antarktíde, autorka prepája témy umelej inteligencie (éra posthumanizmu) a klimatickej krízy. Neukotvený mechanizovaný pohyb kamery všetkými smermi, nelineárna narácia a glitch zvuková stopa predstavujú Čákanyovej osobitý inventár techník, ktorými buduje nový tvar dokumentárneho filmu na pomedzí filmu a videoartu.

Martin Kudláč (filmový publicista)