Problémy malého sveta

Malá ríša je film s veľkými ambíciami. Prvá slovensko-islandská koprodukcia, debut režiséra Petra Magáta, sa pýši medzinárodným obsadením a štábom, dialógmi v angličtine a nadčasovou témou zasadenou do historických slovenských reálií.

To, že ide o film v prostredí slovenskej kinematografie neobvyklý, dokazuje i genéza tohto projektu. Námet vznikol na podklade predstavenia Epic, hudobno-tanečnej inscenácie Debris Company, inšpirovanej epickým divadlom Bertolta Brechta, ktorá v štylizácii súčasného tanca, modernej opery a filmového expresionizmu rozpráva o sociálnej nerovnosti. Podľa pôvodného konceptu mal film pretaviť tento divadelno-hudobno-tanečný tvar do výtvarne štylizovaného filmového songu, ktorý by tlmočil univerzálnu metaforu. Artový námet sa však napokon realizoval v tradičnejšej podobe dobovej romantickej drámy. Malá ríša mala vzniknúť ako „veľkofilm“ z malej krajiny, ktorého realizácia spojí tvorcov a interpretov z deviatich štátov. Vo výsledku je však ťažko akceptovateľným dielom, v ktorom sa spájajú protichodné inšpiračné zdroje, tvorivé zámery a konvencie. 

Nazdávam sa, že hlavnými piliermi filmovej kritiky sú empatické porozumenie dielu a jeho kritická reflexia. Porozumením si kritik osvojuje zámer diela, kritickou reflexiou zasa hodnotí jeho účinky. Ak sa zámery a účinky nekryjú, neraz sa ocitne v háklivej pozícii. Čo však robiť, keď považuje samotný zámer filmu za skrz-naskrz pomýlený – ako hodnotiť jeho účinky? Pokúsim sa odpovedať v niekoľkých bodoch.

V Malej ríši sa neorganicky miešajú archetypálne prvky s historickými. Inými slovami, spájajú sa prvky viacerých možných svetov fikcie. Snímka sa javí ako dobový film z obdobia slovenského štátu. Historický žáner preň však nie je kľúčový, vojna tu má len vytvárať hraničnú situáciu postáv. Jadro príbehu tvoria ich vzťahy. Dej je zasadený na Slovensko roku 1944. Dostávame sa do malého mestečka, učupeného v údolí okolo fabriky na delostrelecké náboje. Pracuje tu Eva, ktorej muž Jack dezertoval, aby sa k nej vrátil. Fabriku vlastní továrnik Bar, pre ktorého vojna znamená zisk. V záujme obchodu uzatvorí dohodu s miestnym politikom, že sa kvôli krytiu ožení s jeho milenkou, kurtizánou a dvojitou agentkou Cat.

Podľa Umberta Eca sú fikčné svety malými svetmi: sémanticky nehomogénnymi, neúplnými a do určitej miery parazitujúcimi na svete aktuálnom. Recipient prejavuje vôľu spolupracovať na ich budovaní tým, že akceptuje nepravdepodobnosti možných svetov fikcie. To, že hlavné postavy majú v slovenskom prostredí anglické mená, prebrané z predstavenia Epic, pôsobí síce akosi nepatrične, ale je to akceptovateľné podobne, ako keď v rozprávke hovoria zvieratá ľudskou rečou. Problematickejšie je však to, že pôvodne archetypálne jadro vzťahového viacuholníka sa tu tvorcovia pokúsili realisticky rozkryť prostredníctvom iných postáv a zasadiť ich do konkrétnych historických reálií. Pracovali s nimi však len ako s kašírovanou kulisou (Tisova busta, počúvanie povstaleckého vysielania a pod.). Bez vierohodne budovaného historického pozadia sa tak z archetypu stáva klišé, ktoré upozorňuje na vypreparovanosť zápletky. Titul Malá ríša tak menej odkazuje k Barovmu impériu ako synekdoche totalitného slovenského štátu a viac upozorňuje na to, že fikčný svet tohto filmu je príliš malý a nehomogénny.

Tvorcovia sa v rozprávaní filmu snažia kompenzovať nevierohodnosť jeho postáv doslovnosťou. V archetypálnom príbehu si postavy vystačia so skratkovito načrtnutými vlastnosťami bez psychologickej plastickosti, ale v realisticky budovanej romantickej dráme musíme porozumieť motiváciám a emóciám postáv, aby sme ich prežívali spolu s nimi. V Malej ríši sa však postavy často správajú celkom nelogicky: Bar uzatvorí s Hanáčkom dohodu o Cat, ale následne si nárokuje výlučnosť manželského zväzku, Cat vždy každého zradí bez toho, aby sme dostali šancu porozumieť podvojnosti jej charakteru, vzťah Evy a Jacka bol v minulosti poznačený neverou, no nijako podstatne sa nepremietne do ich súčasnosti ani v momente, kedy si Jack začne s Cat. A tak sa v rozprávaní radšej dopovedá história postáv prostredníctvom retrospektív a nič sa neponechá na imagináciu. Akýkoľvek zvrat alebo napätie je tak zlikvidované a patetické finále na spôsob antickej tragédie, v ktorom sú všetci mŕtvi a popravu strieda na úsvite (áno, tvorcovia využili každé klišé) príchod nového života, už diváka vôbec nijako citovo neangažuje.

Malá ríša chce byť tak zúfalo svetová, že nie je celkom jasné, akého modelového diváka si vlastne vytvára. Odhliadnime od problému jazyka postáv, z ktorých niektoré rozprávajú čistou angličtinou, iné vyškoleným bezpríznakovým prízvukom a iné ozaj komickou slovgličtinou, hoci majú všetky pochádzať z jediného fikčného sveta. Film prináša obraz pôsobivých a pôsobivo nasnímaných slovenských lokácií, ktoré mali šancu dodať fikčnému svetu špecificky lokálny charakter, ale mieša ich s vyprázdnenými príbehovými klišé. Chce tlmočiť univerzálny príbeh v lokálnom šate alebo jeho fikčný svet len parazituje na prvkoch aktuálneho sveta? Načo sa snaží autentifikovať pozadie príbehu historickými stopami, keď stavia do popredia archetypálny príbeh?

A ako odpovedať na otázku z úvodu? Tak, že aj v malej kinematografii môže vzniknúť veľký film, lebo silné témy sú univerzálne. Ale len vtedy, keď ožijú prostredníctvom konzistentného autorského zámeru.

Malá ríša (Slovensko/Island, 2019) RÉŽIA: Peter Magát SCENÁR: Ewen Glass KAMERA: Juraj Chlpík HRAJÚ: Alicia Agneson, Lachlan Nieboer, Klara Mucci, Brian Caspe, Ján Jackuliak, Kristína Kanátová, Katarína Šafaříková, Attila Végh a i. MINUTÁŽ: 108 min. HODNOTENIE: * a pol hviezdičky DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 11. 2019 

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: FilmFrame

Svet v osamelom behu

„Pocit osamelosti bežca, ktorý svoj pohyb koná na neznámej ceste, vzdialený od štartu a cieľa, ktorý nepozná, beží, teda je (cogito, ergo sum), do behu vkladá všetky svoje ušľachtilé sily a vôľu, aby dosiahol svoj cieľ – zmysel pohybu... Angažujeme sa za návrat anjelov. Za návrat dobrých anjelov ľudskosti do vašich hláv a citov, úprimnosť tých, čo hovoria, ušľachtilosť úmyslov a mravnú bezúhonnosť činov. Za návrat ľudí k ľudskosti, za ľudský odkaz civilizácii. Za humanizmus.“

Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov – ani zďaleka nie jediné, ale v povojnových dejinách rozhodne najslávnejšie slovenské básnické manifesty. Cez tvorbu a osoby básnikov Ivana Štrpku, Ivana Laučíka a Petra Repku prepájajú dve slobodomyseľné obdobia slovenskej kultúry – 60. a 90. roky. Nečudo, tvorba Osamelých bežcov už v 60. rokoch inklinovala k postmodernému uvažovaniu, ich koláže, mystifikácie, zapájanie sa do výtvarných akcií a iné v podstate predznamenali 90. roky. A nielen to. Radikálne, s vervou sa vyhranili voči vtedajšiemu režimu, nehovoriac o ich bytostnom, programovom individualizme, o pocite osamelého bežca. Stali sa zosobnením všetkého, čím komunistický režim 50. a 70. rokov nebol. A naopak, v 90. rokoch, ktoré z jedinca urobili až akýsi solipsistický ostrov, nemohlo byť v slovenskej poézii azda nič bližšie než slová „beží, teda je“. Osamelí bežci tak zostávajú živou pripomienkou étosu 60. rokov, disidentského odporu voči moci, ako aj pripomienkou čias, keď umenie zvádzalo boje s režimom. Keď na ňom ešte záležalo. Zabúdať netreba, ani na samotných nositeľov týchto symbolov a ich živé dielo, ktoré sa aj v ponovembrových časoch neustále rozrastalo, mutovalo a inšpirovalo ostatných.

Možno aj preto som k filmu Osamelí bežci: Ideme ďalej! pristupoval s obavami. S obavami, že mimoriadne silné osobnosti Repku, Štrpku a Laučíka, celá ich osobnostná a historická výlučnosť, film absorbujú do seba a udusia ho. S obavami, že film bude oslavnou ódou na veľkolepé individuality, na osamelo bežiacich velikánov. A do značnej miery sa to aj stalo – protagonisti režiséra zo snímky prakticky vymazali. I v situácii, keď Martin Repka filmu fyzicky dominuje, keď osamelý hľadá Igora Nuska v Indii, v podstate len rozvíja mystifikáciu Osamelých bežcov. Aj nedokumentárne vsuvky, ako spontánny let ponad rieku, až príliš zaváňajú jemným humorom oboch starých pánov. A v neposlednom rade i samotné putovanie s cieľom Laučík – či skôr séria časopriestorovo neukotvených stretnutí so starými priateľmi – patrí viac do intímneho prežívania básnikov než do portfólia režisérskych metód. Mám skrátka pocit, že režiséra Repku zagniavila mohutná historická opresia. Stal sa štatistom, ktorý sa neisto prizerá, ako dvaja mágovia menia svet na svoj obraz. Paradoxne, práve preto sa moje obavy nenaplnili. Tým, že Martin Repka odovzdal básnikom svoje oko a ruky a nechal sa prenikať „objektom“ svojho dokumentovania, vytvoril skôr dielo básnikov než dielo o básnikoch. A už to samo osebe je zaujímavé.

A ako k nám vlastne Osamelí bežci prehovárajú? Rovnako ako vo svojich ostatných dielach, hoci možno nie až s takou štylistickou bravúrou. Už len ich prístup, keď sa neohliadajú za niečím objektívne ukotveným niekde pomimo, za niečím, čo môžu preskúmať, trebárs za epochou, manifestom, režimom... Nie, obracajú sa na seba a najmä do seba. Akoby si to podstatné hovorili len súkromne a zašifrovane, ako vo svojich listoch. A hoci nás aj pozývajú sledovať svoje putovanie, tou intimitou, tým nástojčivým pocitom, že sa na ich púti podieľame len „fyzicky“, nám neustále pripomínajú okraje média a to, že oni patria k sebe. „Máte aj vy niekoho takého vo svojom živote? Ak áno, na ničom inom nezáleží.“ Dokonca ani na smrti. Mŕtvy Ivan Laučík akoby bol v ich životoch stále prítomný, akoby nikam neodišiel.

Film je zároveň rozpravou o umeleckej, morálnej a životnej nekompromisnosti. Je to ukážka umelcov a ľudí, ktorí krásne tvoria a krásne žijú a pritom odmietajú dať sa korumpovať vonkajšími okolnosťami – možnosťou kariérneho postupu, úspechom, peniazmi, názormi iných. Ich osud (a spolu s ním aj film) je inšpiratívny najmä preto, že z neho srší život zbavený nánosov. Všetky historické situácie a celá tvorba sú súčasťou silného morálneho kréda troch entít, ktoré si vytvorili svoj vlastný svet a z jeho „istoty“ vyzvali na súboj všetko navôkol. Nevyjednávajú, menia... Nepoviem to lepšie ako Šalda: „Nová krása a nové umění vtrhuje vždy do světa jako dobyvatel – ne vysmlouvat si místečko vedle staré krásy a starého umění, nýbrž podmanit si celý život a celý svět, ne z marnivosti a pýchy, nýbrž proto, že jest hluboce a nevývratně přesvědčeno o tom, že má pravdu života a budoucnosti...“

Azda som sa dal uniesť silou osobností Osamelých bežcov. Podarilo sa mi na happening s nimi dostaviť a precítiť aspoň na chvíľu niečo mimoriadne intímne, hravé a skutočné. A opäť, rovnako ako pri Volaní Erika Prausa, sledovať životy, ktoré narúšajú predstavy dnešnej spoločnosti o dobrom živote. Život – tvorba.

Osamelí bežci: Ideme ďalej! (Slovensko, 2019) RÉŽIA: Martin Repka NÁMET A SCENÁR: Maroš Šlapeta, Martin Repka KAMERA: Noro Hudec HUDBA: Martin Turčan ÚČINKUJÚ: Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka, Oleg Pastier, Arunmohzi Sivaprakasam, Dušan Dušek, Eugen Gindl, Ján Buzássy a i. MINUTÁŽ: 82 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 7. 11. 2019

Marcel Šedo, filmový publicista
foto: ASFK

Možno príde aj Štefánik...

Je Cesta do nemožna film o kinematografii alebo o Štefánikovi? Je o tom, čo tieto dve témy spája – o pamäti.

Prvé, čo upúta, je mix vizuálnych štýlov animátora a režiséra Nora Držiaka. Zrýchlený pohyb grotesiek premietaných na dnešných premietačkách strieda temnosť filmu noir či mizanscéna gangsteriek, estetika art deca sa prelína s iluzívnym, magickým svetom Georgea Mélièsa i autentickými čiernobielymi dokumentárnymi dobovými zábermi a fotografiami, nechýba ani animácia antropomorfných predmetov či jej využitie na populárno-vedecké účely. Miestami z filmu preráža inscenačný charakter hereckých akcií na zelenom kľúčovacom pozadí, ktorého stopy možno vnímať v zelenom nádychu tvárí hercov. Presné pomenovanie tohto tvaru výborne vystihuje termín z architektúry – postmoderný radikálny eklekticizmus, ktorý je založený na miešaní rôznych historických architektonických prvkov do jedného uceleného tvaru vlastnej výpovede. Áno, je veľkým rizikom, či sa niečo také nebude v mysli divákov rozpadať. V mojej mysli však držali všetky štylistické prvky (možno aj tie nezamýšľané) pekne pohromade, uzatvorené v dramaturgickom a naratívnom rámci. 

Spojivom je vymyslená postava českého filmára Otakara Kubánka. Po roztržke so Georgeom Mélièsom odchádza Kubánek z jeho ateliéru a v kabaretnom divadle sa zoznámi s kúzliacim Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý v tom čase pôsobí vo Francúzsku ako astronóm. Štefánik sa naozaj venoval ilúziám a svojím kúzlením si získaval sympatie mužov a žien i z vyššej spoločnosti, čo mu v konečnom dôsledku dopomohlo uskutočňovať reálne ciele – jedným z nich bolo vytvorenie samostatného Československa, bez ktorého by asi neexistovala ani dnešná Slovenská republika. Táto Štefánikova záľuba v mágii je iniciačným spojením edukácie a fikčnej zábavy, resp. zotretím hraníc medzi tým, čo je pravda (napr. historická) a čo je ilúzia, ktorá pravdu formuje alebo vytvára. 

Tematizovanie iluzívnosti motivuje miešanie historických faktov s fikciou a postava Mélièsovho filmára zase motivuje iluzívnosť filmových trikov aj v ich nedokonalosti. Ekonomická nutnosť použiť namiesto drahých realistických počítačových trikov, lokácií a štúdiových stavieb „len“ kľúčovacie pozadie sa stala významným sebareflexívnym prvkom filmu – film tak upozorňuje sám na seba, na to, že je „len“ audiovizuálnou ilúziou. Táto sebareflexívnosť trikových záberov expanduje aj do záberov dokumentárnych. A tu sa dostávame k Štefánikovi ako historickej postave. 

Ruku na srdce, koľkí z vás si predstavujú reálne udalosti prvej svetovej vojny v čiernobielej verzii? Portrét človeka možno vypovedá viacej o tom, kto ho konštruuje (kto interpretuje realitu), než o tom, kto je portrétovaný. A našu pamäť tvoria takéto vlastné i prevzaté konštrukty. O to je Cesta do nemožna „pravdivejšia“ než dokumentárny film – poukazuje na to, že je konštruktom, na to, ako sa vizuálne, auditívne a audiovizuálne artefakty v rôznom spoločensko-politickom kontexte stávajú historickou pravdou či lžou. Ono „nemožno“ je reálne zobrazenie Štefánika (čo minimálne vyplýva aj z jeho bohatého aktívneho života, ktorý nemožno vtesnať do 90 minút). V našich dejinách je Štefánik emblematickým príkladom portrétovania – ako sa z chlapíka v podivnej čapici stáva obraz, chladná busta, vyprázdnený symbol štátu, národa, viery, Západu, konšpirácie... a ako tento symbol zatratia a vyškrtnú z dejín komunisti, aby povstal ako fénix z popola k svojim glorifikujúcim zajtrajškom. 

Hoci Cesta do nemožna stiera hranice medzi pravdou a lžou, všeobecný pojem pravdy nerelativizuje. Aj niekde tam vo filme je pravda, aj v každom portréte je kus pravdy, tak ako v každej účinnej lži. Čriepky pravdy však treba starostlivo, až archeologicky čistiť, zbierať, ukladať vedľa seba a spájať za pomoci špecializovaných nástrojov (jedným z nich môže byť znalosť audiovízie). O to sa pokúša aj dvojdielny televízny dokumentárny film RTVS Milan Rastislav Štefánik (2019) v réžii producenta filmu Cesta do nemožna Michaela Kaboša, vhodný ako doplnok k Ceste do nemožna pre faktografickejšie zameraných divákov (je stále online v archíve televízie). 

Cesta do nemožna nie je formálne dokonalý film – nezamýšľaná sebareflexívnosť niektorých hereckých prejavov, nepodarených postsynchrónov či postáv v dôsledku technológie akoby postavených do vzduchu môže niekoho vyrušovať natoľko, že sa ju ani nepokúsi interpretovať ako prirodzenú súčasť filmu. Ak však pristúpite na túto hru a akceptujete jej pravidlá, čaká vás 90 minút dobrodružstva filmovej formy. Možno sa aj dozviete niečo nové o sebe a svete, v ktorom žijete. A možno príde aj Štefánik...

Cesta do nemožna (Slovensko/Česko, 2019) RÉŽIA: Noro Držiak SCENÁR: Michal Baláž, Michael Kaboš, Noro Držiak KAMERA: Michael Kaboš HUDBA: Vladimír Martinka STRIH: Michal Kondrla HRAJÚ: Tomáš Mischura, Petr Vaněk, Jana Stryková, Kristína Svarinská, Jana Oľhová, Judit Bárdos, Marek Ťapák, Ján Greššo a i. MINUTÁŽ: 90 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 30. 10. 2019

Eva Šošková, filmová publicistka
foto: MEDIA FILM

Uponáhľaná doba nás dobieha

Ja, Daniel Blake mohol byť pokojne jeho posledný film. Boj človeka s nemožne nastaveným systémom, ktorý sa síce nazýva sociálny, ale paradoxne v sebe nesie opačnú konotáciu, zobrazil bez zbytočného pátosu. Udelili mu cenu BAFTA i Zlatú palmu v Cannes. Sociálna nerovnosť, ktorú okolo seba vidí, však režisérovi Kenovi Loachovi stále nedá pokoj, a tak prichádza s ďalšou snímkou o úpadku súčasnej spoločnosti. Volá sa Pardon, nezastihli sme vás a hovorí o novodobom vykorisťovaní.

Mali sny ako väčšina mladých rodín: vlastný domov, zdravé deti, slušnú prácu. Nechceli to zadarmo. Poctivo pracovali a šetrili. Keď už mali šťastie na dosah, prišla v roku 2008 finančná kríza. Ricky (Kris Hitchen) a Abby (Debbie Honeywood) sa ocitli v špirále problémov. Príbeh filmu sa však začína neskôr, po rokoch plátania dlhov a bývania v podnájmoch, keď rodina získava nádej. Ricky prijíma ponuku pracovať ako kuriér s možnosťou lepšieho zárobku a väčšej nezávislosti. S vlastnou dodávkou, no pod firemnou franšízou naháňa termíny a vyhýba sa problémom. Pri rozmanitej palete pováh či nálad klientov (čo napokon pozná každý, kto kedy pracoval v službách) a rôznych prekážkach od pokazeného výťahu až po agresívneho psa je to neviditeľným, každodenným hrdinstvom. O prekonávaní seba samej však čosi vie aj Rickyho manželka Abby. Je dennou opatrovateľkou a behá od jedného klienta k druhému. Ako špongia nasáva problémy a trápenia starých, opustených a nevládnych ľudí. Obaja manželia sú na nohách, respektíve za volantom dvanásť až štrnásť hodín denne, šesť dní v týždni. „Čo sa stalo s osemhodinovým pracovným časom?“ pýta sa Abby jej postaršia klientka. 

Ricky a jeho žena však nemajú na výber. Ich zamestnania si stále viac ukrajujú z ich času, ich rodiny a napokon aj ich osobností. Stres už nie je len tam vonku, vkradol sa aj do ich domova. Deti vidia svojich rodičov len sporadicky, rodičia s nimi strácajú puto. Ich kontakt sa často scvrkne len na zanechávanie odkazov. Kým jedenásťročná Lisa Jane citlivo vníma dianie v rodine a vo vypätých chvíľach sa z nej stáva akýsi mierotvorca, jej starší, šestnásťročný brat Seb reaguje na zmeny búrlivejšie, s poriadnou dávkou egoizmu. V základoch vznikla puklina a nikto nevie, či to rodina vydrží. 

„Nikdy som si nemyslel, že to bude také náročné,“ hovorí Ricky manželke. Obaja sedia v spálni na posteli, krajne vyčerpaní a bez predstavy, čo bude zajtra. Ken Loach buduje napätie s citom a porozumením, často na banálnych momentoch. Každá jeho postava mieri k bodu zlomu vlastnou trajektóriou, no pritom sa medzi nimi nestráca synergia. Ken Loach je znamenitý pozorovateľ, jeho drobnokresba rodiny je realistická, čo podčiarkujú autentické dialógy a výborné civilné herectvo. Popri rodinných problémoch však prináša aj širší obraz spoločnosti. Tak ako vo svojich predošlých filmoch aj tentoraz si našiel znepokojivý fenomén súčasnosti a ukazuje ho bez zbytočnej dramatizácie. O tom, čo prežívajú tisíce, rozpráva cez konkrétneho človeka. Nesnaží sa zbytočne tlačiť na emócie, necháva rozprávať život sám. Aj preto je jeho výpoveď silná, nespochybniteľná. Dráma Pardon, nezastihli sme vás však nie je len o nekonečnosti strachu o to, čo bude ďalej. Cez láskavé či úsmevné situácie nám pripomína, že pod hrubou vrstvou stresu a vypätia sme stále ľudia, napríklad keď Abby odpovedá na pravidlo zamestnávateľa „Nezačni sa priateliť so svojimi klientmi“ svojím vlastným pravidlom „Správaj sa k nim ako k vlastnej mame“. 

Z „rodiny – základu spoločnosti“ sa stalo klišé, ktoré na počkanie plynie z úst politikov a architektov štátneho systému. Formulka, ktorá sa hodí pri akejkoľvek príležitosti, však akoby strácala pôvodný význam. Dnes je pre mnohých realitou skôr „spoločnosť – rozklad rodiny“. Ken Loach otvorene kritizuje nenásytnosť kapitalizmu a moderné vykorisťovanie, zabalené do vzletných slov. Poukazuje na dieru v spoločnosti, cez ktorú sa prepadajú nielen tí, čo sú na jej okraji, ale už aj tí, ktorí sú jej stavebnou jednotkou. Stotožniť sa s hrdinami jeho filmu či cítiť voči nim empatiu tak nie je vôbec ťažké. Uponáhľaná doba, v ktorej sa ťažko prekvitá, ale ľahko dopláca na chyby, nás dobieha. Ken Loach sa pýta, či je náš systém udržateľný. Jeho film naznačuje, že nie je. 

Pardon, nezastihli sme vás (Sorry We Missed You, Spojené kráľovstvo/Francúzsko/Belgicko, 2019) RÉŽIA: Ken Loach SCENÁR: Paul Laverty KAMERA: Robbie Ryan HRAJÚ: Kris Hitchen, Debbie Honeywood, Rhys Stone, Katie Proctor MINUTÁŽ: 100 min. HODNOTENIE: **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 11. 2019

Zuzana Sotáková
foto: Film Europe

Zvuk je nevinný ako tento film

Hudbou môže byť akýkoľvek zvuk, nemusí byť melodický, niekedy ho stačí pocítiť len letmo, na špičke ucha, ak je koncept teoreticky či ideovo ukotvený umelcom, ktorý vie čo a prečo robí.

Herečka a filmárka Johana Ožvold sa v dokumente The Sound is Innocent pokúsila obsiahnuť filozoficko-teoretickú podstatu elektronickej hudby, zasadiť ju do historicko-spoločenského kontextu a naznačiť tvorivé východiská. Jej snímka rozhodne patrí k výraznejším autorským filmom. 

Strohá výtvarnosť, zastrešenie predkamerového diania jedným priestorom, odcudzovacie efekty či futuristická čistota vychádzajúca paradoxne z funkcionalistickej estetiky minulého režimu a budovy Slovenského rozhlasu, kde sa nakrúcalo, sú v spojení s tematizovanou elektronickou hudbou cool balík. Ocení ho najmä mladý divák, ktorý je pravdepodobne aj cieľovou skupinou tohto filmu, ale nedozvie sa takmer nič, čo by už nevedel. 

Atraktívna formálna obrazová kulisa navyše v istých momentoch prevyšuje nad obsahom a ukradomky odvádza pozornosť od výpovedí jednotlivých umelcov-respondentov, na ktorých stojí ideová rovina filmu. Divák s istým vedomostným aparátom o téme, ktorý by sa v nej chcel dostať hlbšie, bude zrejme sklamaný. Film kladie dôraz najmä na to, že elektronická hudba nie je podmnožinou tohto umeleckého druhu, ale jeho plnohodnotnou súčasťou, a repetitívne vymenúva, čo všetko môže byť elektronickou hudbou a za akých podmienok. Scvrkáva sa pri tom na plošné konštatovanie niekoľkých téz.

Filmárka kladie jednoduché, no zásadné otázky a otvára priestor na kontempláciu i špekulatívne rozvíjanie výpovedí respondentov. Približuje napríklad moment, keď sa zvuk stal hudbou, inokedy prostredníctvom výpovedí zásadných osobností svetovej elektronickej scény upozorňuje na to, že hudobné objekty sú abstraktné, že až použitím nástrojov vznikajú situácie zvukov, že hudobným nástrojom môže byť čokoľvek a podobne. Otvára tým nové obzory najmä tým, ktorí rozmýšľajú o hudbe v konzervatívnejších rámcoch. 

Zaobchádzaním s technológiou vyjadrujeme svoj postoj k svetu a svet Johany Ožvold je viac ako sympatický. Film The Sound is Innocent možno nazvať aj špekulatívnym sci-fi dokumentom, a hoci z látky nevyťažil maximum, svoje kvality určite má. 

The Sound is Innocent (Česko/Francúzsko/Slovensko, 2019) RÉŽIA: Johana Ožvold SCENÁR: Johana Ožvold, Lukáš Csicsely KAMERA: Šimon Dvořáček STRIH: Zuzana Walter HUDBA: Martin Ožvold MINUTÁŽ: 68 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 26. 11. 2019

Roberta Tóthová, filmová publicistka
foto: Cinémotif Films

Stopy života a Mao pred Victory Mall

Ústrednými postavami Wangovho filmu Zbohom, synu, ktorého dej sa odvíja od 70. rokov cez niekoľko dekád, sú manželia Li-jün (Jung Mej) a Jao-ťün (Wang Ťing-čchun). Keď sa ich jediný syn utopí, odsťahujú sa na juh Číny, kde sa snažia žiť ďalej. Vo flashbackoch sa pomaly odkrývajú vzťahy Li-jün a Jao-ťüna a ich priateľov a kolegov, osobitne straníckych predákov Chaj-jen (Aj Li-ja) a Jin-minga (Sü Čcheng) a sesternice Muo-li (Čchi Si). Mohla by to byť emotívna melodráma. Mohla.

Wang však svoje filmy nikdy nestaval na prudkých emóciách. Reflektujúc päťtisícročnú tradíciu ich potláčania, venuje tento auteur čínskeho nezávislého filmu 6. generácie už od svojho debutu Dni (1993) pozornosť dôsledkom politických a spoločenských udalostí na konkrétnych ľudí v konkrétnej situácii. 

Tak aj v snímke Zbohom, synu volí prostredie robotníkov, hlavnej zložky revolučného hnutia. Má ďaleko od spomienkového optimizmu, ktorý je v Číne omnoho intenzívnejší ako na Slovensku, a vyhýba sa aj priamemu obviňovaniu režimu. Prosto len necháva svojich hrdinov žiť ich život v prostredí budovateľského nadšenia, plnenia plánu výroby a regulovaných pôrodov a pretkáva ho osobnými (politickými) ambíciami, ale aj skrytými pocitmi viny a hanby, ktoré sa nepatrí ukazovať. 

Hoci filmy v trvaní okolo 150 minút nie sú už nejaký čas výnimočné dokonca ani v mainstreame, číslovka 185 v kolónke „minutáž“ stále vzbudzuje rešpekt. Ak sa však odhodláte pozrieť si film Zbohom, synu, budete odmenení, pretože v ňom má všetko svoje presné miesto či dôvod: precízne herectvo, farebne strohý obraz a pôsobivá práca kamery, jeho dĺžka a štruktúra. Je to dielo skúseného filmára, ktorý nepotrebuje okázalé štylistické gestá, aby zaujal a udržal pozornosť diváka až do konca.

Zbohom, synu (Ti ťiou tchien čchang, Čína, 2019) RÉŽIA a SCENÁR: Wang Siao-šuaj KAMERA: Kim Hjon-sok HUDBA: Tung Jing-ta HRAJÚ: Wang Ťing-čchun, Jung Mej, Aj Li-ja, Čchi Si MINUTÁŽ: 185 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 5. 12. 2019

Kristína Aschenbrennerová
foto: Film Europe

Šialenstvo mocných a múdrosť bezmocných

Ruský dramatik Edvard Radzinskij (1936) sa vo svojich románoch i divadelných hrách, adaptovaných do množstva televíznych seriálov, venuje príbehom mocných: figurujú v nich od Napoleona cez Stalina až po Hitlera. Hru Divadlo za čias Neróna a Senecu napísal v roku 1982 a v roku 1986 sa dočkala rozhlasovej dramatizácie i v slovenskom rozhlase. Bolo to obdobie gorbačovovskej perestrojky, a tak dialóg vládcu a filozofa triafal do citlivej doby, ešte decentne zahalenej antickými reáliami. 

Nero pozýva do Ríma svojho učiteľa Senecu, aby mu predviedol realitu svojej vlády, vymknutej z kĺbov. Zo senátorov si urobil cirkusové kone a ostatní odišli dobrovoľne na večnosť, nedali sa ponižovať šialencom, ktorý všade videl sprisahanie. Aj Seneca sa dostáva do kruhu podozrivých, lebo v ich domovoch sa našli jeho listy. Hľadať nejaké posolstvo v texte, ktorý bol ušitý svojej neurčitej dobe na telo, je dnes, v časoch otvorených konfliktov, o ktorých búrlivo a ohlušujúco diskutuje ktokoľvek kdekoľvek, zložité. Možno si na šialenca a filozofa spomenieme, keď doba opäť trochu prituhne a nejaký postgorilový diktátor so svojou kamarilou začne priťahovať opraty, ale dnes sa tento text úplne míňa s tým, čo by sme potrebovali vidieť i počuť. 

Kriticky problematická je i forma spracovania, označená raz ako televízny film, inokedy ako televízna inscenácia s ambíciou nadviazať na slávu „bratislavských pondelkov“, formovaných vzdelanými ľuďmi s prehľadom a talentom, ktorí dokázali vybočiť z tupého ideologického marazmu a predložiť divákom čosi výnimočné. Predložený formát by možno zniesol označenie televízna verzia divadelnej hry, lebo televízne inscenácie sa zriedka odohrávali v javiskovom priestore. Tejto verzii zodpovedá scénografia, štylizované kostýmy i choreografia. Réžia programového riaditeľa RTVS Mareka Ťapáka zlyháva okrem neurčitého formátu i v hereckom obsadení. Uniesť svoju rozporuplnú rolu nedokázal ani Richard Autner ako Nero, ani Vladimír Jedľovský ako Seneca. Defilé a konanie postáv pripomína miestami viac študentské predstavenie ako široko medializovaný tromf RTVS. Jednopercentná sledovanosť v čase vysielania 10. novembra hovorí za všetko. Televízne inscenácie, tak ako sme ich kedysi vídavali, sú dnes anachronizmom, spomienkou, ktorá nevstane na povel ani z prachu, ani z popola.

Nero a Seneca (Slovensko, 2019) RÉŽIA: Marek Ťapák SCENÁR: Zuzana Šajgalíková, Marek Ťapák KAMERA: Peter Bencsik HRAJÚ: Richard Autner, Vladimír Jedľovský, Marta Maťová, Peter Šimun a i. MINUTÁŽ: 80 min. HODNOTENIE: ** TELEVÍZNA PREMIÉRA: 10. 11. 2019

Viera Langerová, filmová publicistka
foto: RTVS

S úctou spomíname

Pri filmových pokračovaniach, ako aj pri adaptáciách literárnych predlôh sa tak trochu ráta so sklamaním. Dr. Spánok je nebezpečnou kombináciou oboch, ale jeho návštevnosť to zásadne neohrozuje. Príbeh tohto hororu totiž nadväzuje na preslávené knižné a filmové Osvietenie. Prečo sa Stephen King i Danny Torrance po takmer štyridsiatich rokoch vrátili do izby č. 237? Počas vyše 150-minútovej projekcie vám jeden či dva dôvody určite prídu na um.

Spisovateľ, ktorého poznáme ako odporcu filmových spracovaní, môže paradoxne vyhlásiť, že ich má na konte viac než ktokoľvek iný. Stačí sa len obzrieť pár mesiacov dozadu, keď do kín vstúpili Cyntoryn zvieratiek, To: Kapitola 2 a v ponuke Netlixu pribudol film In the Tall Grass. Z Kinga sa rokmi stala značka populárna pre čitateľov i divákov, spájaná hlavne so žánrom hororu. Dr. Spánok posúva mieru očakávania ešte ďalej. Veľkú zásluhu na tom majú nekonečné chodby hotela Overlook, kúpeľňa s rozťatými dverami, zasnežený labyrint i ďalšie obrazy, ktoré vznikli Kubrickovou adaptáciou. Svedčí o tom aj nadbytočné využívanie referencií vrátane takmer identických záberov i situovanie finále príbehu práve do hotela, z ktorého sme kedysi len o vlások unikli. 

Nostalgické spomínanie, žiaľ, nestačí, možno filmovej novinke dokonca ubližuje. Nabáda nás k porovnávaniu, pri ktorom novodobý príbeh, prepájajúci až príliš veľa dejových línií, geografických i časových rovín, ťahá za podstatne kratší koniec. Zlo tu netreba prebúdzať, má svoju tvár – akéhosi monštra s ľudskou podobou, ktoré na svoju existenciu potrebuje energiu nadprirodzene nadaných detí. Cieľ príbehu sa hneď odkrýva a cestu k nemu vidno už z veľkej diaľky. V konečnom dôsledku tak filmu chýba najmä odvaha – zapojiť kritické myslenie aj pri adaptovaní diela skúseného autora a vystúpiť z overených kinematografických chodníčkov. 

Dr. Spánok (Doctor Sleep, USA, 2019) RÉŽIA: Mike Flanagan SCENÁR: Mike Flanagan, Akiva Goldsman KAMERA: Michael Fimognari HRAJÚ: Ewan McGregor, Rebecca Ferguson, Jacob Tremblay, Jocelin Donahue, Catherine Parker MINUTÁŽ: 153  min. HODNOTENIIE: ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 7. 11. 2019

Lea Pagáčová
foto: Continental film