Keď sa povie „slovenský film“

Úvaha nad významom pojmu „národné filmové dedičstvo“

Zlatý fond kinematografie býva súčasťou kultúrneho dedičstva každej krajiny či národa, proces jeho konštrukcie však nebol v minulosti taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať dnes pri spätnom pohľade. Ponúka sa teda otázka: Ako vôbec môžeme pojem „slovenský film“ vymedziť a čo všetko doň zahŕňame? Ide o film natočený na slovenskom území, so slovenskou témou, vyrobený slovenskými filmármi alebo to všetko dohromady? Budeme za začiatok slovenského filmu považovať až dobu systematickej hranej tvorby alebo aj skoršie pokusy, kde môžeme sledovať kontinuitu s neskoršou dobou?

Pri snahe vymedziť konkrétnu podobu slovenskej kinematografie môžeme čeliť rôznym problémom. Pre politické premeny a mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva vypadávajú zo zorného poľa pri akcentovaní toho či onoho hľadiska filmy, ktoré by inak do domáceho filmového dedičstva patrili. Pokiaľ by sme sa na problém národnej kinematografie pozerali z perspektívy založenia samostatného štátu, mohli by prvé slovenské filmy vzniknúť až na sklonku 30. rokov 20. storočia a akékoľvek predchádzajúce snahy by sa nebrali do úvahy. Zo zorného poľa by úplne vypadol film Únos (1910) Eduarda Schreibera, ktorý síce bol prvý slovenský, ale nedostal sa do širšej distribúcie, a preto môžeme len ťažko hľadať kontinuitu medzi ním a prácami neskorších filmárov. Definícii kinematografie na základe aktuálne existujúceho štátneho zriadenia sa vzpiera aj obdobie od konca druhej svetovej vojny až do rozdelenia Československa v januári 1993. Jednoznačne spoľahlivé nie je ani hľadisko národnostné: v období pred prvou svetovou vojnou môžeme polemizovať o tom, či zahrnúť do národnej kinematografie nonfikčné snímky, ktoré natáčali výrobcovia na Slovensku  pre producentov v Budapešti.

Osobitým spôsobom môžeme pristupovať k niektorým témam, ktoré vychádzajú zo slovenského prostredia: žiarivým príkladom môže byť legenda o Jánošíkovi. V priebehu rokov sa stala predlohou hneď niekoľkých filmov, pri ktorých môžeme sledovať výrazné rozdiely v ich produkčnej a distribučnej histórii a od toho odvodzovanú identitu jednotlivých titulov. Pozrime sa bližšie aspoň na niektoré filmové adaptácie príbehu. Prvé spracovanie vytvorila v roku 1921 za finančného prispenia slovenských krajanov v Chicagu v USA spoločnosť Tatra Film Corporation. Ďalšia verzia vznikla v roku 1935 pod vedením režiséra Martina Friča a záštitou brnianskeho Lloydfilmu. Oba tituly sú príkladom, keď sa prepájalo české a slovenské prostredie. V staršej snímke sa vo väčšine hlavných úloh objavili českí herci s Theodorom Pištěkom na čele. Napriek tomu sa neradí medzi české filmy, zrejme pre slovenský kapitál, slovenskú tému a národnosť režiséra Jaroslava Siakeľa. Oproti tomu Fričova verzia má dvojakú identitu, spravidla sa radí k českému i slovenskému filmovému dedičstvu. Produkciu zaštiťoval brniansky Lloydfilm, ale herecký ansámbel sa tentoraz skladal z veľkej časti zo slovenských hercov s Paľom Bielikom na čele.

Uvedené príklady nie sú jediné, pri ktorých môžeme polemizovať o národnej identite konkrétneho diela. Podobnú dvojakú identitu nemajú len filmy, ktoré sa dajú vďaka niektorej zo svojich vlastností označiť za slovenské. Je otázkou, do ktorej kinematografie zaradiť film s jánošíkovskou témou, ktorý natočila poľská režisérka Agnieszka Holland v koprodukcii Česka, Slovenska a Poľska. Načrtnuté problémy nesprevádzajú len Slovensko, ale prakticky kinematografie všetkých štátov, ktoré vznikli v priebehu 20. storočia, vrátane českej a poľskej. V závislosti od uhla pohľadu sa môžu objavovať snímky, ktoré si môže prisvojovať viac než jedna národná kinematografia.

Michal Večeřa / filmový historik FF MU Brno