Jana Dudková,

filmová teoretička

Podľa Dejín slovenskej kinematografie došlo v roku 1990 doslova ku kolapsu pôvodnej televíznej tvorby – nebolo totiž dokončené „ani jedno pôvodné televízno-filmové dielo“.

V skutočnosti bolo v roku 1990 vyrobených viac než 90 hraných televíznych programov, z toho okolo 70 individuálnych titulov (vrátane seriálov či viacdielnych filmov). Vzhľadom na neúplnosť archívnych zdrojov je ťažké určiť, koľko z nich boli pôvodné „televízno-filmové diela“, teda nie inscenácie, videofilmy ani adaptácie. Tento počet však rozhodne nie je nulový a nebude taký ani v nasledujúcich rokoch. 

Predstava o kolapse televíznej tvorby pretrváva v laických i odborných kruhoch prakticky dodnes, dala by sa dokázať v mnohých sociálnych skupinách zrejme aj exaktne, ako sa to na malých vzorkách študentov VŠMU a hodnotiteľov AVF podarilo môjmu kolegovi Marekovi Urbanovi. Rovnaký mýtus sa dá sledovať aj v samotnej televíznej tvorbe. Televíznych filmov o tom, že televízna tvorba kolabuje, je na začiatku 90. rokov hneď niekoľko.

Keď som sa o fenoméne spoločenskej zmeny v zamlčanej a zabudnutej televíznej tvorbe rozhodla písať, niekde v polovici rozpísanej knihy ma začala brzdiť neodbytná myšlienka, že v roku 1989, ba ani v prvej polovici 90. rokov som na Slovensku nežila a viac ma zaujímal naratív občianskej vojny v krajine, odkiaľ pochádzam, než romantické naratívy zmeny. Osud chcel, že aj tento článok dokončujem v čase okrúhleho výročia Novembra, ktoré sme si mali možnosť pripomenúť aj v kontexte záujmu o slovenský film. Aj tentoraz sa však o slovenskom filme uvažovalo len v kontexte filmu pre kiná. Vzdelávací seminár o divadle a filme KADU tento rok odhalil napríklad aj pretrvanie romantických naratívov zmeny v dokumentárnej tvorbe.

Hraná televízna tvorba je popri dokumentárnom filme ďalším rezíduom túžby po romantických zápletkách. Na rozdiel od hranej tvorby pre kiná nie je výlučne skeptická. Pri napozeraní asi 80 % hranej tvorby z prvých porevolučných rokov sa napríklad ukazuje, že už v roku 1990 približne 12 % vyrobených televíznych diel odkazovalo priamo či nepriamo na Nežnú revolúciu, na iné revolúcie alebo na nejakú spoločenskú zmenu. V roku 1991 bolo takých už 21 % a v roku 1992 až 43 %. Tak ako v slovenskej kinematografii sa najčastejšie nadväzovalo na to, čo James Krapfl podľa vzoru Whitovej Metahistórie nazval satirickými naratívmi revolúcie. Také predstavovali 55 % v roku 1990, 61 % v nasledujúcom roku, 58 % v roku 1992. Len malé percento zaberajú komické či tragické naratívy zmeny. V každom z uvedených rokov však verejnoprávna televízia vyprodukovala aj pomerne stabilný podiel romantických naratívov – v roku 1990 ich je dokonca až 33 %, a to napriek tomu, že niektoré z nich boli zaradené do výroby ešte v časoch komunizmu.

Je to veľa? Je to málo? Bolo nutné aj na to zabudnúť? Bolo nutné hanbiť sa za to a potom stáť na námestiach zas a znova bez jasných výsledkov? 

Zrejme nikdy sa v úplnosti nedozvieme, čo sa v naratíve o neexistencii televízneho filmu skutočne skrýva. Okrem narastajúcich pocitov ohrozenia, z ktorého sa vyformovali rôzne profesionálne skupiny, však môže byť jednou z odpovedí práve pretrvanie romantických naratívov zmeny: nekritických, rozprávkových, ale stále tých, ktoré sú pre spontánne rozpútanie revolúcie a jej obraznosť typické.