VÁCLAV POLÁK

V časoch štátnej kinematografie existovalo na Kolibe špeciálne fotooddelenie, ktoré malo na starosti vytváranie dokumentačných a propagačných fotografií k filmom a filmovým podujatiam. Jeho členom bol aj Václav Polák, ktorý sa takto zúčastnil na nakrúcaní filmov Juraja Jakubiska, Dušana Hanáka, Martina Hollého, Dušana Trančíka, Juraja Herza a mnohých ďalších režisérov. V decembri Polák oslávi 75. narodeniny.

Na Kolibu prišiel koncom 60. rokov, hneď ho však vyslali do terénu na nakrúcanie filmu Medená veža. Bola to náročná práca v tatranských podmienkach, no Polák tvrdí, že ho výrazne posunula vďaka spolupráci s osobnosťami, akými boli režisér Martin Hollý a jeho kameraman Karol Krška. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru.“ Okrem pracovných fotografií z nakrúcania robili kolibskí fotografi aj propagačné fotosky, niekedy vytvárali špeciálne zábery na plagát filmu, ale zavše aj chodili po Slovensku, aby v regiónoch nafotografovali rôzne typy ľudí, z ktorých si mohli režiséri vyberať typy do komparzu či epizódnych úloh. 

V 70. rokoch sa Polák dostal aj na pľac filmu Dušana Hanáka Ružové sny. „Mohol som sa prvý raz takto voľne pohybovať po cigánskych osadách, boli tam na nás zvyknutí a vznikli krásne fotky. Aj Tibor Huszár mi ich závidel.“ S Hollým bol i pri vzniku Nočných jazdcov, kde si okrem filmových fotografií urobil sériu atraktívnych záberov koní. „Nemal som ambíciu stať sa fotografom výtvarníkom, ale chcel som urobiť aspoň dobre nadizajnované fotky, keď už som bol na nejakom nevšednom mieste v nevšednej situácii.“ 

Václav Polák pripomína, že fotodokumentácia z nakrúcania mala niekedy aj pomocný význam pre režiséra – na základe nej si napríklad mohol skontrolovať nadväznosť vizuálnej atmosféry, detaily či rekvizity. V tejto súvislosti spomína Dušana Trančíka. A prechádza k Jurajovi Jakubiskovi, ktorý vraj pri nakrúcaní často kombinoval rôzne prostredia a tento postup bol náročný z hľadiska kontroly jednotlivých prvkov. S Jakubiskom spolupracoval na filmoch Postav dom, zasaď strom, Tisícročná včela, Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá, Sedím na konári a je mi dobre, ale aj Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ktorý vznikol už v 90. rokoch. Polák sa k filmovej fotografii dostával aj po revolúcii, čo platí napríklad pre Šulíkove snímky Všetko čo mám rád a Krajinka, pre filmy Útek do Budína (r. Miloslav Luther), Jánošík – Pravdivá história (r. Agnieszka Holland, Kasia Adamik), Kuře melancholik (r. Jaroslav Brabec), ale aj pre americké projekty Dračie srdce (r. Rob Cohen), Povstanie (r. Jon Avnet) či koprodukčné Vzkriesenie v réžii bratov Tavianiovcov.

„Dnes je to často tak, že sa fotí netrpezlivo, neriadene, bez výberu, kým my sme si museli veľmi dobre rozmyslieť, čo cvakneme. Okrem iného aj preto, že sme na fotenie dostávali pomerne málo materiálu,“ pripomína Polák s tým, že v 80. rokoch, v čase kolibských koprodukcií s Nemeckom, sa situácia v tomto smere predsa len zlepšila. „Pri filme Zabudnite na Mozarta som mohol fotiť, koľko som len chcel, a Nemci to brali ešte teplé. V Mníchove boli potom moje fotky na každom kroku, aj na všelijakých výrobkoch, o čom som pôvodne ani nevedel,“ spomína Polák na svoju skúsenosť z práce na filme Miloslava Luthera.

Podľa Václava Poláka sa síce technológie časom menili, no na dobré fotografie bolo aj tak vždy treba fotografa so schopnosťou rozprávať obrazom, sprostredkovať konkrétne situácie a udalosti, čím sa zároveň zachytávala určitá doba, konzervoval čas. A aká bola jeho vlastná skúsenosť zo spolupráce s rôznymi režisérskymi osobnosťami? „Nemôžem povedať, že bola vždy ideálna, ale pre mňa to bolo za každých okolností zaujímavé.“

Daniel Bernát
foto: archív V. Poláka