Sylvia Lacková
(19. 12. 1929 – 19. 11. 2019)

Sylvia Lacková spolupracovala s viacerými režisérmi, ale osudovým bolo pre ňu stretnutie s s Paľom Bielikom. 

Tento mesiac by sa bola dožila deväťdesiatky. Kolega Kvasnička už chystal medailón. Prozreteľnosť však bola rýchlejšia... 

Sylvia Lacková bola jednou z prvých žien v tvorivých zložkách slovenskej kinematografie. Absolventka klasického gymnázia, kde bol chvíľu jej triednym profesorom neskorší filmový dramaturg Ján Sedlák, milovala film odjakživa. Aj ten slovenský. Koncom štyridsiatych rokov sa ešte len rozbiehal. Mladá Sylvia stála pred dilemou „husle alebo film“ a napokon sa rozhodla pre film. Iniciatívne nakráčala do centrály slovenského filmu, kde sa ponúkla ako asistentka réžie. Pánom skoro zabehlo a ponúkli jej pozíciu adepta skriptu. Netušila síce, o čo ide, ale vzala to. Od prvej chvíle nelenila a postupne sa zo skriptky vypracovala najprv na pomocného, neskôr druhého režiséra (takto „mužsky“ sa vtedy profesie označovali). Bolo to fyzicky náročné, ale nesmierne ju to bavilo. Bola pravou rukou režiséra, jeho okom na pľaci, ktoré dozeralo, aby všetko fungovalo. Mnohé filmy obsadzovala, dávala režisérom tipy na hercov, vymýšľala riešenia, konzultovala, občas i nakrúcala. Najradšej mala historické a dobové filmy, na ktorých sa veľa naučila. 

Sylvia Lacková spolupracovala na Kolibe a chvíľu aj v televízii asi na dvadsiatich filmoch, robila s mnohými režisérmi (Bahnom, Zacharom, Filanom, Pavlovičom...). Osudovým bolo však pre ňu stretnutie s Paľom Bielikom. Stala sa jeho dvornou druhou režisérkou, veľkou mierou spoluzodpovednou za onú povestnú remeselnú komplexnosť jeho filmov.

Aj ja som sa, pochopiteľne, s pani Lackovou zoznámila cez Bielika, počas prípravy jeho monografie. Odpovede na otázky mi sprvu posielala poštou, neskôr sme sa – neviem, či to nie je príliš familiárne slovo – skamarátili. Hotovú knižku som jej, samozrejme, poslala a pri najbližšom stretnutí som si do nej zahanbene vložila pár stránok jej ceruzou spísaných errát. Pani Lacková mi v nich vychytala chyby (a nebolo ich málo!), uviedla nepresnosti, okomentovala pridivoké súdy. 

Najmä prvé roky sa naše rozhovory, samozrejme, točili hlavne okolo Bielika. Celkom živo si predstavujem jej prvé, myslím, že dosť príznakové stretnutie s Bielikom: keď si podávali ruky, mala vraj na tvári slnečné okuliare, čo on ihneď „reklamoval“: „Dajte si to dole, nevidím vám do tváre!“ 

Zaujímavé je, že hoci som sa veľmi snažila, nikdy som z nej za tie roky o Bielikovi nevytiahla nič, čo by ho diskreditovalo. Lacková bola „profík“ a neobyčajne lojálny človek. Svojou pracovitosťou a precíznosťou bola na Kolibe (aj neskôr ako dokumentátorka vo filmovom ústave) povestná. A žiadaná. Ako vysoko výkonná druhá režisérka bez zjavnej ambície preskakovať svojich režisérskych kolegov preto v zamestnaní nemala prestoje. Bola „vybukovaná“ na pár filmov dopredu. Pracovala prakticky bez oddychu. Aj preto sa nikdy nevydala – vášeň pre film bola priveľká. Hektická a silne nárazová práca pre film, navyše v jeho najproduktívnejšom období, by sa nedala skĺbiť s rodinným životom. O to viac pani Lackovú neskôr trápil prepad slovenskej kinematografie v deväťdesiatych rokoch minulého a v prvom desaťročí tohto storočia. Slovenský film, pamätnícky i súčasný, stále živo sledovala prostredníctvom televízie či časopisu Film.sk. Bola často viac v obraze ako ja. 

Z môjho pohľadu bola feministkou, hoci sama by sa tak určite nenazvala. Od začiatku päťdesiatych rokov vyšliapavala v slovenskom filme ženám cestu, ktorá sa medzičasom stala samozrejmosťou. Niť sa načas pretrhla, ale istá skúsenosť (vo výsledkoch) sa zachovala. Vďaka projektu Oral history VŠMU ju možno sprostredkovať.

Pani Sylvia, rada som Vás poznala! 

Petra Hanáková, filmová teoretička
foto: Miro Nôta