Dielo nie je politicky škodlivé, ale pôsobí dojmom zbytočnosti, citujú Dejiny slovenskej kinematografie z hodnotenia normalizačnej komisie, ktorá začiatkom 70. rokov prakticky posielala niektoré nepohodlné diela do trezoru. Medzi zakázanými filmami sa ocitol aj celovečerný debut Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade, ktorý v roku 1969 na Prehliadke československých filmov v Sorrente v Taliansku získal Striebornú sirénu za réžiu. 

Na rovnakej prehliadke sa mal premietať aj film Všichni dobří rodáci režiséra Vojtěcha Jasného. Československo ho však z oficiálneho programu stiahlo. Slovenský minister kultúry Miroslav Válek, prítomný v Sorrente, podľa The New York Times obhajoval tento krok pred novinármi tým, že Jasného film nie je umelecky opodstatnený a neodráža realitu okamihu. Iný názor mala porota filmového festivalu v Cannes s režisérom Luchinom Viscontim na čele, ktorá Jasného filmu pár mesiacov predtým udelila cenu za réžiu. Jasný v Cannes nebol nováčikom. Už v roku 1959 si z festivalu odnášal cenu za film Touha a Zvláštnu cenu poroty tu získala aj snímka Až přijde kocour (1963) s Janom Werichom a mladučkou Emíliou Vášáryovou v hlavných úlohách. Vojtěch Jasný v roku 1970 pred normalizáciou emigroval. Zomrel 15. novembra 2019 vo veku 93 rokov. 

Elo Havetta mal iba 36 rokov, keď zomrel „na normalizáciu“. „Dohodli sme sa, že scenár Pod zem, pod zem pred natáčaním prepíšeme spolu s Elom. Už sme to, bohužiaľ, nestihli. Nestihli sme ani dva ďalšie filmy, ktoré boli už schválené v dramaturgickej skupine: Vila Fantázia a Túlavý rod,“ hovorí v rozhovore scenárista Meir Lubor Dohnal, ktorý je podpísaný aj pod Slávnosťou v botanickej záhrade. V decembri si pripomíname 50. výročie jej premiéry a Slovenský filmový ústav tento rok digitálne reštauroval Slávnosť aj druhý režisérov zakázaný film Ľalie poľné. 

Na spoluprácu s Havettom spomína v ďalšom rozhovore aktuálny držiteľ Ceny Kamera 2019 za celoživotné dielo Richard Krivda. Práve Havetta ho nahovoril, aby išiel študovať kameru, zasväcoval ho do procesu a úskalí filmovej tvorby a bol pre Krivdu aj morálnym príkladom. 

„Bez jej dôslednosti a vedomostí by sme dnes už mnohé udalosti a osobnosti nedokázali identifikovať. Dokázala viac, ako dnes dokáže Google,“ povedal na poslednej rozlúčke so Sylviou Lackovou jej kolega Miro Ulman, ktorý s ňou sedel v kancelárii. Pani Lacková bola pravou rukou Paľa Bielika, neskôr pracovala vo filmovom ústave a významne prispela ku katalogizovaniu slovenskej filmovej tvorby. Chystali sme jej profil k 90. narodeninám. Namiesto neho prinášame nekrológ.

Mnohé fotografie z nakrúcania slovenských filmov, ktoré sme publikovali aj vo Film.sk, zachytil objektív Václava Poláka. Venujeme sa mu v rubrike Profil. Fotografoval aj nakrúcanie diváckych hitov Martina Hollého Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971). Píšeme o nich v rubrike TV tip – vo vianočnom období ich vysiela Jednotka. 

Za redakciu Film.sk vám želám pokojné Vianoce, veľa divácky atraktívnych filmov ako Medená veža,veľa filmov s puncom talentu a originality, aké nakrúcali Elo Havetta či Vojtěch Jasný, a čo najmenej tých skutočne zbytočných filmov.

Matúš Kvasnička