Kultový príbeh zo slovenských veľhôr a jeho úspešné pokračovanie

V rubrike TV tip predstavujeme staršie slovenské flmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímky režiséra Martina Hollého Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), ktoré v decembri uvedie Jednotka.

V čase normalizácie prišla do kín dráma režiséra Martina Hollého Medená veža, ktorá dnes patrí ku kultovým dielam slovenskej kinematografie. Dej snímky je zasadený do Vysokých Tatier, čím úspešne uniká politizovaniu. V ovzduší panenskej prírody sa dostáva do popredia láska a priateľstvo, keď nerozlučnú trojicu kamarátov zo Stratenej doliny – Pirina (Štefan Kvietik), Valéra (Ivan Rajniak) a Starca (Ivan Mistrík) – osudovo zasiahne príchod študentky Sašky (Emília Vášáryová). Nebezpečné a majestátne prostredie veľhôr ideálne súzvučí so smutným a tragickým príbehom hlavných hrdinov. „Teraz už vieme, čo sme vtedy nevedeli: že človek môže do hôr zutekať pred ľuďmi, ale neutečie pred sebou,“ zaznie na konci filmu.

Scenárista Ivan Bukovčan sa pri písaní inšpiroval príbehom chatára spod Rysov a jeho dobrého priateľa. Natáčanie Medenej veže trvalo štrnásť mesiacov (od 2. 10. 1968 do 5. 12. 1969). Na 21. ročníku Filmového festivalu pracujúcich v roku 1970 získala snímka pre režiséra Martina Hollého a jeho štáb Osobitnú cenu. Filmu sa v čase jeho uvedenia do domácich kín podarilo pritiahnuť viac ako 430-tisíc divákov. „Bol to pokus o útek pred životnou realitou. Bukovčanov scenár som sa snažil ešte viac posunúť tak, aby vznikla atmosféra nostalgie za niečím krásnym, neuchopiteľným a nenávratným,“ spomínal Martin Hollý. 

Na nakrúcanie si v rozhovore pre denník Sme v roku 2007 zaspomínala aj Emília Vášáryová: „Tento film nevošiel len do pamäti divákov, ale aj všetkých, ktorí sa na ňom podieľali. Škoda, že sa Martin Hollý dnešných čias nedožil. Vždy sa hlásil k tomuto filmu. Nakrúcali sme ho v Tatrách, za veľmi extrémnych podmienok – musela sa postaviť zrubová chata v Lomnickom sedle. Členovia štábu sa tam každý deň prepravovali, niektorí tam aj prespávali.“ Podľa Vášáryovej normalizácia nakrúcanie nepoznačila. Medená veža bola dokončená ešte v čase obrodenia a nádejí. Prichádzala do šťastného, slobodného obdobia, keď občania verili, že sa veci zmenia k lepšiemu. 

Zaujímavosťou z natáčania je, že mnohé kopce na plátne neboli reálne – boli to len kulisy vytvorené v štúdiu na bratislavskej Kolibe. Spomínanú chatu, kde sa odohráva nosná časť príbehu, museli filmári v roku 1974 rozobrať, lebo sa nachádzala v národnom parku. Hoci herci pôsobia na plátne dojmom, že horolezectvo zvládajú, pri lezeckých scénach ich zastupovali dabléri. 

„Film sa odohráva na najexponovanejších miestach Tatier. Nakrúcanie bolo náročné pre štáb aj pre hercov. Mali sme, samozrejme, pri sebe celú armádu záchrannej horskej služby," povedal Martin Hollý v roku 1969 pre časopis Film a divadlo. „Robiť túry s Horskou službou bolo pre mňa veľkým potešením. Boli to ,kondičky', ktoré som veľmi rada absolvovala. Pravdu povediac, pri mojom divadelnom zaneprázdnení som úlohu vo filme prijala aj kvôli tomu, že sa dostanem do Tatier a dokonale ich spoznám," doplnila ho Emília Vášáryová. 

Podľa Hollého v prípade Medenej veže ťažko hovoriť o konkrétnom žánri. „Film sa začína vo veľmi ľahkom tóne a postupne dej prechádza do polohy vážnej, dá sa povedať, od romantickej komédie k tragédii," povedal režisér filmu, ktorému na pôsobivosti dodávajú kamera Karola Kršku a hudba Zdeňka Lišku..

Medená veža sa v čase svojho uvedenia tešila pozitívnemu ohlasu divákov aj veľkej časti kritiky. Avšak nie všetci kritici boli z divácky úspešného filmu takí nadšení. Recenzentka Jana Šimulčíková tvrdí, že humor robí film stráviteľnejším, životnejším a civilnejším. „Pomáha mu dostať sa von z plytčín banality, kam by ho ináč zaviedli niektoré vážne sa tváriace filozofické tendencie.“ Podobne kritická je Emília Kincelová, autorka textu Nevyužitá príležitosť v denníku Prácaz 11. apríla 1970: „Podiel režiséra Martina Hollého na tomto nezdare spočíva v tom, že sa úzkostlivo držal predlohy. Krása tatranskej prírody uchvátila jeho, ako aj kameramana Karola Kršku. Divák sa na nej často kochá, aj keď organicky nesplýva s dejom. Tak ako mal režisér cit pre filmovú skratku po smrť hlavnej hrdinky, ďalej tento cit stratil.“

O rok neskôr prichádza režisér Martin Hollý po mimoriadnom diváckom úspechu Medenej veže s Orlím pierkom (1971), jej voľným pokračovaním. Dej sa sústreďuje na dvoch zvyšných kamarátov, ktorí sa po pobyte vo väzení pokúšajú znovu začleniť do života. Tentoraz nachádzajú šťastie a radosť po tragickej udalosti dole pod horami, medzi ľuďmi. Dvojicu bývalých chatárov dopĺňa Vlado Müller v zápornej postave policajta a česká herečka Andrea Čunderlíková, ktorá ako Tonka Surka zamotá hlavu najmä Valérovi. Nakrúcalo sa opäť v Tatrách, tentoraz v Starom a Hornom Smokovci, Ždiari, Novej Lesnej, Spišskej Sobote a na Dunajci.

Dobové recenzie Orlie pierko v porovnaní s vykonštruovanou melodrámou Medenej veže vyzdvihujú. Scenár sa podľa kritikov drží prirodzenej logiky, vďaka čomu pôsobí realistickejšie. Film je menej romantický, zato je triezvejší a trpkejší. Prospelo mu aj zredukovanie počtu postáv, ktoré sú vykreslené plastickejšie. Orlie pierko stojí na kvalitných dialógoch, ktoré umocňuje celková vierohodnosť a dejová košatosť. Hoci bolo riskantné natočiť pokračovanie úspešného filmu, navyše aj s uzavretým dejom, kritici oceňujú, že sa Hollému podarilo v krátkom čase natočiť dva divácke filmy po sebe. Na Viennale vo Viedni v roku 1972 udelili Orliemu pierku Čestný diplom.

Niektorí diváci viac oceňujú Medenú vežu a jej melodramatický pátos, spojený s majestátnosťou Tatier, iní dávajú prednosť humornejším zápletkám Orlieho pierka, ktoré sú k nim v ich obyčajnosti predsa len bližšie. Chápem argumenty za aj proti, ale otvorene priznávam, že som väčšou fanúšičkou Medenej veže. Priateľstvo mužov na život a na smrť, poznamenané prítomnosťou femme fatale, mi svojou baladickosťou a jednoduchším dejom konvenuje viac.

Poznamenajme ešte, že v roku 1976 vznikla záverečná časť trilógie, ktorú nakrútil režisér Martin Ťapák. Stratená dolina však ani zďaleka nezaznamenala taký masový úspech ako dve predchádzajúce časti. 

Barbora Gvozdjáková
foto: archív SFÚ/Václav Polák