Alžbeta Lukáčová,

etnomuzikologička a operná dramaturgička

Slovenský film patrí k môjmu životu odjakživa. Dostala som hlavne televíznu výchovu ako každé iné socialistické dieťa. Zásadne ju však obohatili skvelé filmy, na ktoré som neskôr začala chodiť do filmových klubov. Práve v čase vysokoškolských štúdií som objavila nový svet – slovenský dokument. 

Vždy ma zaujímala tradičná ľudová kultúra Slovenska, no jej zromantizovaná filmová podoba mi nevyhovovala, sociálne drámy ma stiesňovali a folklórne agitky boli neprijateľné. Preto bolo pre mňa mimoriadnym zjavením vidieť slávnu snímku Zem spieva (1933) Karola Plicku a jeho neozvučený film Po horách, po dolách (1929). Cez Plicku som sa celkom prirodzene dostala k fantastickým Obrazom starého sveta (1972) Dušana Hanáka, no najmä k národopisným dokumentom Martina Slivku. Práve tie sa stali mojou inšpiráciou v tom, ako vnímať ľudové prostredie. Na rozdiel od Plicku Slivka to, čo snímal, neštylizoval. Plicka ponúkal „rýdze, umelecké krásno“, Slivka predostieral realitu v jej „drsnej kráse“. Voda a práca (1963), Ikony (1966), Posledná večera (1967), Odchádza človek (1968) a ďalšie sú filmy o esenciálnych hodnotách ľudského života. A tie sú nadčasové rovnako ako Slivkova podľa mňa dodnes nedostatočne docenená práca. 

Po čase, keď nastalo v slovenskom filme tiesnivé a dlhé ticho, som vnímala renesanciu slovenského dokumentu, najmä skvelé filmy Marka Škopa Iné svety (2006) a Osadné (2009). Odvtedy vzniká všeličo, dobré aj horšie, no veľmi sa teším, že sa tvorí a že sa znovu vzkriesil aj hraný film. Snímky ako Čiara (2017), Nech je svetlo(2019) či Amnestie (2019) plnia dôležitú nielen umeleckú, ale aj spoločenskokritickú funkciu. Najdôležitejšie je, že nám nastavujú zrkadlo, a to prajem slovenskému filmu aj do budúcnosti – aby nekompromisne zrkadlil.