Kino Lumière v decembri:

Dobré debuty aj Jakubisko v bode zlomu

„Ty si kapor, Pregelo! Ty si sa narodil, aby si žil v rybníku, a v ňom aj zomrieš. Ale ja som pstruh, ja potrebujem putovať, spoznávať ľudí...“ Túto Polívkovu hlášku spomínam pri mnohých príležitostiach. Je z filmu Sedím na konári a je mi dobre. Pre mňa je to asi posledný film Juraja Jakubiska, s ktorým som mal ako tvorca styčné body. Charakteristika kapra a pstruha je pre mňa stále nezabudnuteľná, ako mnohé z tohto filmu, ktorý bol na zlome éry čímsi zlomový. Hoci sa naň zvláštne zabudlo, aj keď je divácky veľmi vďačný a inteligentnejší ako mnohé z filmov, ktoré dnes charakterizujeme slovom „divácke“. Zároveň ho považujem za posledný z postnormalizačných tvorivých úletov Koliby 80. rokov (Herzove Sladké starosti sú takisto v programe kina). Lenže doba a ľudia sa menia. No ja som stále kapor. Aj čo sa týka kinematografie. Mám svoj rybník vĺn, žánrov, filmov aj tvorcov, v ktorom sa rád „bahním“. Preto by som z ponuky kina určite vyzdvihol tri debutové filmy, ktoré si vážim. A debuty boli pre slovenskú kinematografickú obec dlho ošemetnou kategóriu, stále ich nevieme v čase vzniku adekvátne ohodnotiť. Estetické princípy sa pletú s marketingom, hrozí veľký nezáujem o tvorbu človeka, ktorého nepoznáme... Ale po čase sa filmy aj tak ukážu v tom pravom svetle, pretože do kina už nevniká svetlo reklamných citylightov, iba lúč prenášajúci obraz z projektora. Novovlnové debuty sú pre mňa unikátom tvorivých výkrikov, aký nemá v dejinách filmu obdobu. Mnohé sú možno ešte neartikulované, ale o to úprimnejšie. Presne ako Jirešov Křik či Papouškov Nejkrásnější věk. Oboch tvorcov obdivujem. Nejedného kamaráta som už prinútil pozrieť si Jirešovu Valeriu. A môj otec by mohol rozprávať, ako som ich zamlada tyranizoval večným prehrávaním Papouškových Homolkovcov. Pre mňa oba debuty predznamenávajú to, čo do normalizačného obdobia urobilo z tvorcov osobnosti českého filmu. Ich výnimočný autorský pohľad na súčasnosť, na realitu. Každý poetický iným spôsobom, ale každý s výraznou dávkou autentickosti a záujmu o pocity súčasníkov.

Zaujímavým debutom je aj Spielbergov Duel, ktorý odporúčam nielen pre svoju slabosť pre kamióny, ale aj pre zástupcov Nového Hollywoodu, ktorí sa podľa mňa síce skoro autorsky vyčerpali, ale Duel a ďalšie debuty v sebe nesú podobný „výkrik“ ako novovlnové filmy. Opäť možno menej artikulovane, ale inteligentný divák vie odpustiť„nervozitu debutantov“ a vycítiť pravý potenciál budúceho autora.

poznámka redakcie: Decembrové projekcie filmov z programu Kina Lumière sa konajú v kinosále SFÚ na Grösslingovej ulici 32.

odporúča režisér Róbert Šveda