16. MFF BRATISLAVA

Ako sa Party Girl stretla s Najdúchom

Šestnásty ročník MFF Bratislava priniesol niekoľko zmien. Oproti vlaňajšku pribudol jeden premietací deň: po otvorení 7. 11. s distribučným hudobným biografickým filmom Get On Up – Príbeh Jamesa Browna v réžii Tata Taylora nasledovalo sedem štandardných festivalových dní. Pri rozptyle do piatich hracích priestorov (spolu 6 sál) sa zachoval „turistický“ charakter festivalu (kino Film Europe nahradil Filmový klub 35 mm na FTF VŠMU) a zároveň sa zjednodušil i skomplikoval systém rezervácie vstupeniek.

Súťaž prvých a druhých hraných filmov sa skladala z 9 titulov a porota udelila Grand Prix francúzskej snímke Party Girl režisérskej trojice Marie Amachoukeli, Claire Burger a Samuel Theis. Príbeh šesťdesiatničky, ktorá stále pracuje ako spoločníčka v kabarete a rozhodne sa vydať za svojho nápadníka, baníka na dôchodku, zapadá do súčasného trendu prelínania hraného filmu a dokumentu: dej je inšpirovaný reálnym životom protagonistky a vo filme vystupuje jej skutočná rodina, spolurežisér Theis je dokonca synom hlavnej hrdinky Angélique Litzenburger, ktorá získala ocenenie za najlepší ženský herecký výkon. (Samotný film ocenila aj študentská porota.) Obdobnú cenu v mužskej kategórii udelili Fabríciovi Boliveirovi za stvárnenie vydedenca spoločnosti v Brazílskom westerne, modernej westernovej variácii, dejovo situovanej na začiatok 80. rokov minulého storočia. Cenu za najlepšiu réžiu si odniesla mladá vietnamská režisérka Nguyen Hoang Diep, zároveň autorka scenára koprodukčného filmu Od ničoho k ničomu, v ktorom skúma počínanie študentky čakajúcej dieťa s nie celkom zodpovedným priateľom. Porota FIPRESCI sa rozhodla pre nórsky film Som tvoja režisérky Iram Haq, ktorého protagonistkou je neveľmi úspešná herečka pakistanského pôvodu, ktorá žije v Osle ako slobodná matka a hľadá svoje miesto v živote a najmä vzťah, ktorý by ju napĺňal.

Istá zmena nastala v súťaži dokumentárnych filmov, ktorá sa od tohto ročníka zameria takisto len na prvé a druhé filmy režisérov. Ako povedal jej zostavovateľ Pavel Smejkal, „je to skutočne najmä štatutárna zmena. Debuty v súťaži dominovali aj bez nej. Za zmenou štatútu je snaha vyčistiť programovú koncepciu a súťažným sekciám vtlačiť jednotiacu myšlienku,“ ktorou je objavovanie nových talentov. Najlepším dokumentárnym filmom spomedzi 8 titulov sa stala španielsko-kolumbijská snímka režiséra Hermesa Paralluela Nie je všetko vigília „za majstrovské zobrazenie samoty a strachu zo smrti hlboko ľudským a miestami vtipným spôsobom. Táto snímka, nakrútená v nádhernom pološere a s vynikajúcou kontrolou pohybu kamery, predznamenáva príchod veľkého talentu do sveta filmu.“ Zvláštne uznanie sa ušlo poľsko-nemeckému filmu Zuzanny Solakiewicz 15 svetových strán, ktorý je poctou priekopníkovi elektroakustickej hudby Eugeniuszovi Rudnikovi.

V súťaži krátkych filmov (12 titulov) zvíťazila americká snímka Milión míľ ďaleko režisérky Jennifer Reeder; porota ocenila „majstrovstvo, s ktorým režisérka zobrazila – explicitne, no pritom veľmi subtílne – zápas za identitu, neistotu, empatiu a generačnú priepasť, pričom premyslene mieša jedincov do uniformnej skupiny“. Zvláštne uznanie sa ušlo poľskému filmu Marka Marlikowského Hranice vytrvalosti „za výnimočný a dôsledný au- diovizuálny štýl, podporený skvelými hereckými výkonmi“.

Pozoruhodných filmov bolo v programe viac: zo súťaže hraných filmov napríklad Najdúch srbského režiséra Vuka Ršumovića podľa skutočného príbehu vlčieho dieťaťa, ktoré sa po pobyte v detskom domove stane obeťou „vysokej hry patriotov“ a ocitá sa v bojoch prvej balkánskej vojny, či iránska snímka Melbourne režiséra Nimu Džavidiho, ktorá svojou zovretosťou, „nervozitou“ i niektorými motívmi pripomína slávny Rozchod Nadera a Simin. Spomedzi súťažných dokumentov spomeňme aspoň výnimočne osobný portrét predčasne zosnulého českého architekta Davida Kopeckého DK, ktorý natočila jeho manželka Bára Kopecká.

Od veľkých festivalov – a ten bratislavský taký na naše pomery je – očakávame aj veľké mená. Logicky sa – vzhľadom na ich zameranie – nemôžu nachádzať v súťažných sekciách, ale ani mimo súťaží ich nebolo veľa. Fajnšmekri určite ocenili Biele noci poštára Alexandra Triapicyna z dielne Andreja Končalovského, ale aj Pátranie od autora filmu The Artist Michela Hazanaviciusa, ktorý si „požičal“ zápletku Zinnemannovho filmu Poznamenaní (originálne tituly oboch filmov sú rovnaké) a aktualizoval ju na situáciu rusko-čečenského konfliktu. (Tento konflikt je latentne prítomný aj v rakúskej snímke Macondo režisérky iránskeho pôvodu Sudabeh Mortezai, ktorá sa odohráva v súčasnej Viedni.) Lahôdkou pre milovníkov artového filmu bol aj Kukuričný ostrov, víťazný film tohtoročného karlovarského festivalu, ktorého režisér George Ovašvili bol členom poroty. Priaznivci čínskeho filmu sa iste potešili snímke Čanga I-moua Návrat domov, tematizujúceho kultúrnu revolúciu, i samostatnej sekcii „pridruženého“ hongkonského filmu. Žiaľ, avizovaná novinka Alejandra Gonzáleza Iñárritua Birdman sa v predpremiére napokon nepremietala.

MFF Bratislava tentoraz hostil aj tri filmy nominované na cenu Lux, ktorú udeľuje Európsky parlament. Zhodou okolností sa tu stretol film, ktorý sa uvádza v našej distribúcii (Ida Pawła Pawlikowského, Poľsko – Dánsko), film, ktorý zvíťazil na vlaňajšom MFF Bratislava (Triedny nepriateľ Roka Bičeka, Slovinsko) a film, ktorý bol pre našich divákov novinkou (Dievčenská banda Céline Sciamma, Francúzsko). Iste bude zaujímavé sledovať, ktorému z nich dajú prednosť členovia EP (13. 12) a ktorý ocenia svojím hlasovaním európski diváci.

Popri vážnych témach spojených s vojnovými konfliktmi (nemecký film Medzi dvomi svetmi rakúskej režisérky Feo Aladag), so zlou sociálnou situáciou istej vrstvy obyvateľstva (americký Jozueho strom Liho Chenga) či s ťaživými otázkami duchovného života (nemecká Krížová cesta Dietricha Brüggemanna) boli veľmi osviežujúce Príbehy – filmy životnej sily, plné humoru (francúzsky hit Chlapci a Guillaume, k stolu!, r. Guillaume Gallienne), fantázie (grécka Xenia, r. Panos H. Koutras) i spoločenskej kritiky (rakúsky Vysoký výkon, r. Johanna Moder).

Pomerne skromne zastúpená sekcia Made in Slovakia ponúkla popri tituloch už známych z distribúcie aj dve novinky – režijný debut kameramana Martina Štrbu Vlna vs. breh a nový film Pavla Barabáša Žiť pre vášeň. A okrem toho študentské filmy z bratislavskej VŠMU a banskobystrickej Akadémie umení.

Ocenenie MFF Bratislava za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii si prevzal svetoznámy český kostýmový výtvarník Theodor Pištěk, ktorý tu uviedol režisérsku verziu slávneho Formanovho Amadea. Držiteľom pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy sa stal herec Ivan Palúch a cenu Film Europe Award za úspešnú prezentáciu nášho filmového umenia v zahraničí získal kameraman Martin Žiaran.


MFF BRATISLAVA 2014
CELKOVÝ ROZPOČET FESTIVALU: 350 000 eur
PODPORA AUDIOVIZUÁLNEHO FONDU: 110 000 eur

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: Záber z filmu Party Girl, MFF Bratislava

8. FILMOVÝ FESTIVAL INAKOSTI

Búrlivé vzťahy, pokojný festival

Od 22. do 26. októbra sa konal 8. ročník Filmového festivalu inakosti, ktorý ponúkol 17 hraných a 9 dokumentárnych filmov. Jeho dejiskom bolo popri Kine Lumière i kino Film Europe, ktoré uviedlo aj úspešný vlaňajší Život Adèle a s veľkým úspechom sa tu stretla distribučná biografická snímka Yves Saint Laurent. Ťažisko FFI však spočívalo v dramaturgicky starostlivo vybraných tituloch s tematikou života LGBTI menšiny v štyroch sekciách.

Špecialitou tohto ročníka bola DW – Deutsche Welle, z ktorej zaujal napríklad Voľný pád (r. Stephan Lacant), príbeh mladého policajta, ktorý (ne)rieši náročnú situáciu manžela a otca novonarodeného dieťaťa, keď podľahne vášnivému vzťahu so svojím kolegom. Zaujímavé bolo porovnanie dokumentu Medzi mužmi: Gejovia v NDR (r. Ringo Rösener – Markus Stein), ktorý sa zaoberal situáciou gejov v niekdajšom východnom Nemecku, s filmom Druhá strana dúhy (r. Thomas Bartels), ktorý ukázal súčasné sebavedomé osobnosti, riešiace už iné, menej dramatické problémy.

Sekcia Nové storočie vznikla pôvodne na vyplnenie medzery medzi niekdajším Gay Film Festivalom (naposledy v roku 2001) a novým FFI (od roku 2007) – možno by 15 rokov po začiatku „nového storočia“ stálo za úvahu nejako ju modifikovať. V skutočnosti ponúkla aktuálne tituly z posledných dvoch rokov, z ktorých boli umeleckým vrcholom Plávajúce vežiaky poľského režiséra Tomasza Wasilewského o láske medzi poslucháčom filmovej školy a športovcom, ktorý žije v heterosexuálnom vzťahu. Mnohovrstvovým pohľadom na vzťah staršieho muža a mladučkého prostitúta, utečenca z Čečenska, bol francúzsky film Chlapci z Východu režiséra Robina Campilla. Z americkej nezávislej scény zavítala na festival snímka Test, v ktorej sa režisér Chris Mason Johnson zameral na začiatky choroby AIDS v sanfranciskej gejskej komunite. Brazílsky režisér Bruno Barreto zachytil búrlivý vzťah americkej poetky Elizabeth Bishop a architektky Loty de Macedo Suares v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia a z autentických udalostí päťdesiatych rokov vychádzala aj švajčiarska snímka Kruh (r. Stefan Haupt), ktorá v kombinácii dokumentu a hraného filmu rozpráva príbeh zamilovanej dvojice na pozadí emancipačného hnutia za práva gejov a lesieb (časopis Der Kreis). Americký dokument Valentine Road strhujúcim spôsobom rozpráva o zločine z nenávisti, ktorý spáchal iba 14-ročný žiak, a najmä o absurdnom postoji verejnosti i súdnej poroty k tomuto zločinu, keď bol mladistvý vrah predostieraný ako obeť.

Skromne zastúpená sekcia Iné videnie ponúkla 4 tituly; americký režisér Macky Alston skúmal
v dokumente Miluj slobodne alebo umri na „prípade“ biskupa Gena Robinsona, ktorý sa otvorene hlási k homosexualite, vzťah cirkvi k ľuďom s inou orientáciou, čo je pálčivá téma aj u nás. Ešte skromnejšia bola sekcia Teplé Česko-Slovensko, kde popri neveľmi vydarenom českom dokumente Hvězda jménem Sonja (r. Peter Serge Butko) zabodoval plnokrvný magisterský film Petra Gábora Svätenie o partnerskej dvojici, z ktorej sa jeden chce stať farárom, kým druhý má k cirkvi rezervovaný vzťah.

Divácku cenu si na základe hlasovania 2 300 divákov odniesol brazílsky film Dnes chcem ísť domov sám režiséra Daniela Ribeira, krehký príbeh nevidiaceho študenta, ktorý sa zamiluje do nového spolužiaka.

Vzťahy LGBTI ľudí dnes už nie sú opradené tajomstvom a nachádzajú adekvátne stvárnenie aj vo filmovom umení. Tajomstvom tak zostáva len to, prečo organizátori FFI festival vytrvalo neoznačujú číslom ročníka a prečo v katalógu taja rozčlenenie filmov do programových sekcií.


FILMOVÝ FESTIVAL INAKOSTI 2014
CELKOVÝ ROZPOČET FESTIVALU: BRATISLAVSKÁ ČASŤ: približne 25 000 eur
CELKOVÝ ROZPOČET VRÁTANE FESTIVALOVÝCH OZVIEN V ĎALŠÍCH MESTÁCH: 35 000 eur

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )

18. MFDF JIHLAVA

Jihlava a jej osemnástiny

Vždy si hovorím, že ak sa mi nepodarí vycestovať do Krakova, Lipska či Kodane na vychýrené festivaly dokumentárneho filmu, jednoznačne musím stihnúť Jihlavu. Na polceste medzi Bratislavou a Prahou leží mesto, kde sa podarilo založiť festival, ktorý z nadšeneckého podujatia dospel vo svojich osemnástich rokoch do kvalitnej prehliadky a súťaže dokumentov z celého sveta.

Jihlava je povinná jazda aj preto, lebo kladie dôraz na dokumentárnu kinematografiu stredoeurópskeho regiónu, ktorá si ešte stále razí cestu k záujmu západnej Európy a sveta. Dajú sa tam napozerať aktuálne dokumenty zo susedných krajín i zo Slovenska a zároveň je to schodná cesta, ako dostať naše dokumenty do diváckej pozornosti aj do trhového obehu pre zahraničie.

Tento rok sa do súťaže festivalu, ktorý sa konal od 23. do 28. októbra, dostali dva slovenské dokumenty. Felvidék – Horná zem Vladislavy Plančíkovej a Priamy prenos Zuzany Piussi súťažili v sekcii Medzi morami, venovanej filmom zo strednej a z východnej Európy. Nakoniec v nej však zvíťazil Hubert Sauper, autor na Oscara nominovanej Darwinovej nočnej mory, ktorý opäť súťažil s filmom odohrávajúcim sa v Afrike – Prichádzame ako priatelia.

Slovenské stopy sa dali zachytiť aj v sekcii Česká radosť. Jednou z autoriek projektu Gottland je Viera Čákanyová a súťažný film Opri rebrík o nebo režisérky Jany Ševčíkovej bol síce českej produkcie, ale odohráva sa na Slovensku a je o kňazovi Mariánovi Kuffovi. Slovenské zastúpenie pokračovalo v prehliadkových sekciách Fascinácia továreň – Pieseň strojov Vojtecha Andreánskeho – a Dokumenty Českej televízie – Fenomén Šmejdi Zuzany Piussi, Blues pre sólo matky Ivety Grófovej, Škótsko jedna báseň Viery Čákanyovej, Všetky moje deti Ladislava Kaboša a Trieda 8. A. Braňa Špačka. V rámci trhu East Silver 2014 bol na Cenu Silver Eye nominovaný titul Tak ďaleko, tak blízko Jara Vojteka v sekcii dlhometrážnych filmov a v sekcii krátkometrážnych to boli dokumenty Druhý pokus Petra Kerekesa a Homo video Kataríny Hlinčíkovej.

Hlavnú cenu Opus bonum získal debut Anny Rousillion Ja som ľud; režisérka slovami porotcu Želimira Žilnika „inovatívnym spôsobom predstavuje pohnutú dobu arabskej jari“, a to na pozadí života a práce roľníckej rodiny v južnom Egypte, pre ktorú sa prevratom de facto nič nezmenilo. Cenu za prínos svetovej kinematografii získal režisér kultovej -qatsi trilógie Godfrey Reggio. Okrem neho bolo možné stretnúť aj skvelého francúzskeho režiséra Nicolasa Philiberta (Byť a mať). Zaujímavé osobnosti sa delili o svoje životné skúsenosti na Inšpiračnom fóre: bol medzi nimi napríklad americký vojak pôsobiaci v Iraku Ethan McCord alebo profesor politológie z Hongkongu Joseph Čcheng, ktorý stál za protestmi Occupy Central...

MFDF Jihlava si tento rok siahol na divácke maximá. Často bolo nutné prísť na film s polhodinovým predstihom, aby ste sa vôbec vošli do sály. Na Seidlovu novinku V pivnici som sa ani nedostala. Keď som odišla do kapacitne väčšieho DKO, kde sa chystal dokument Veroniky Liškovej Danielov svet, takisto som stála pol hodiny v dave nadšencov, fascinovaná ich dychtivosťou pozerať a vidieť.

Apropo, Danielov svet. V dnešnej pomerne liberálnej spoločnosti je dosť vzácne zažiť proces odkrývania tabu a tento film nás otvorene konfrontuje so životom homosexuálne orientovaného pedofila. Bežné otázky o vzťahoch a rodine tak dostávajú úplne iné kontexty. Liškovej snímka získala Cenu divákov.

MFDF Jihlava je sviatok dokumentárneho filmu so všetkým, čo k tomu patrí. Bežné starosti ostávajú doma, oslavuje sa pozeraním filmov aj večernými stretnutiami. A po festivale nezostáva nič iné, len vrátiť sa späť do práce. No s oveľa väčšou chuťou!

Katarína Hlinčíková ( dokumentaristka ) 

COMEBACK V ILAVE

Väzni uverili  Comebacku

Od prvej klapky Comebacku uplynulo šesť rokov a hotový dokument sa vrátil tam, kde vznikal – do jednej z najstráženejších slovenských väzníc v Ilave. Jeho tvorcovia odložili kamery a mikrofóny a tentoraz sa sami „naostro“ postavili do sály plnej odsúdených vo výkone trestu, pred „hrdinov“ svojho filmu. Ani jeden z dvoch protagonistov na októbrovej projekcii nebol, v tom čase boli vo väzbe v iných zariadeniach. Nevedomky, ale o to výstižnejšie tak naplnili podtitul filmu Recidivisti v bludnom kruhu. Je možné, že Comeback ešte uvidia. Otázkou ostáva, či to bude na slobode. Projekcia filmu „za mrežami“ priniesla mozaiku nových pohľadov a na chvíľu prepojila zdanlivo nezlučiteľné svety.

Do stáročných múrov povestnej ilavskej basy sa opiera príjemné októbrové slnko. Úzkou uličkou, zaseknutou medzi väzením a farou, vchádzajú ľudia do kostola. Jedna z jeho stien susedí s väzenskou. Stena deliaca odsúdených od bezúhonných ľudí. Ale aj od všetkých neodsúdených zločincov a od sveta, ktorý nerušene funguje ďalej. Vstupujeme dnu, prechádzame cez dvor a stúpame po širokých nízkych schodoch, po ktorých sa do budovy a na poschodia kedysi vystupovalo na koni. Po oficiálnom prijatí u riaditeľa ústavu vychádzame na chodbu s celami, kráčame okolo samotiek, vstupujeme do „súkromného“ sveta väzňov. Stretávame prvých trestancov. Oni pozorujú nás, my ich. Všetci nás slušne a nahlas zdravia. Na oboch stranách rovnaká zvedavosť. Vznáša sa okolo nás zvláštny pach: pot, erárny prací prostriedok, kov, mokrá látka, keramická hlina, lacná voda po holení, pripravovaná večera... V spoločenskej miestnosti nás už čakajú diváci. Prvú skupinu tvorí asi 50 väzňov v maximálnom stupni stráženia. V tej druhej ich bude viac – až 120, ale s nižším stupňom stráženia. Vraždy, podvody, násilnosti, organizovaný zločin, drogy... Tá náhla koncentrácia trestných činov je šokujúca. Diváci v modrých rovnošatách sa na prvý pohľad zdajú jeden ako druhý. Na druhý pohľad je však jasné, že v každej rovnako vyholenej hlave pred nami sa ukrýva iný životný príbeh, v každej beží iný film. Iná cesta viedla až do obávaného ilavského kláštora, iná snáď z neho raz povedie von.

Tvorcovia začali film nakrúcať s pomerne naivnými predstavami ešte ako študenti VŠMU v roku 2009. V štádiu distribúcie filmu už boli pre režiséra aj pre producentku rovnako dôležité dva momenty – dostať dokument k čo najširšiemu okruhu divákov, aby im sprostredkovali svoj pohľad do prísne stráženého ústavu, pohľad na to, kde sú medzery v slovenskom súdnom a trestnom systéme, kde sa ocitajú odsúdenci po odpykaní trestu a prečo sa do väzenia zas a znova vracajú. No zároveň bolo ich túžbou ukázať svoje dielo aj jeho protagonistom a všetkým, čo sa na filme podieľali, s nádejou, že vznikne priestor na otvorenú diskusiu. Prirodzene, nikto presne nevedel, čo očakávať. Otázkou bolo, do akej miery sa podarilo štábu ako ľuďom zvonka zachytiť realitu života odsúdeného (nielen) za mrežami.

Barbara Harumová Hessová, producentka: „Bola som plná očakávaní. Výsledkom boli väzni prekvapení. ,Dobré to je,‘ ozývalo sa zo stoličiek v miestnosti. Odčítali problémy rodinného zázemia, nesystematických opatrení, no aj vysokú mieru vlastného pričinenia o situáciu, v akej sú. Prekvapila ma nečakaná miera sebareflexie u niektorých z nich.“

Miro Remo, režisér: „Chcel som, aby film bol v prvom rade až nechutne reálny... Realita, ktorú sa nám podarilo transformovať do filmu, nakoniec so sebou priniesla aj niektoré zo závažných spoločenských otázok, ktoré sme v prvom pláne nesledovali. Vynorili sa samy. Z basy som vychádzal vyrovnaný a utvrdený v tom, že sme to napokon dobojovali a nakrútili sme dobré slovenské kino, za ktoré sa nemusím hanbiť. Kúpil som si rám v Ikei a plagát zavesil doma namiesto Arsy-Versy. Radosť.“

Vychovávateľ Alexander Balucha pôsobí v Ilave už 16 rokov a organizačne pomáhal už pri nakrúcaní filmu. Počas jeho slávnostnej premiéry v Bratislave sa vyjadril, že podľa neho by bola projekcia priamo v ústave prínosná a zaujímavá pre obe strany. Pomohol s vybavovaním povolení a s technickým zabezpečením a po projekcii povedal: „Bolo pre mňa zaujímavé porovnanie reakcií ľudí v kine s reakciami odsúdených. V kine boli ľudia miestami zdesení s nechápavo zdvihnutým obočím... Vo väzení bol často prítomný úsmev a pritakávanie – ,áno, takto to je‘. Pri niektorých scénach filmu, pre mňa tých najsmutnejších, došlo až k výbuchu smiechu. Film mi umožnil čiastočne nahliadnuť do života odsúdených, ktorý sa odohráva za dverami cely. Napriek tomu, že v tomto prostredí pracujem už šestnásť rokov, je život za nimi pre viacerých z nás tabu. Vo filme vidím aj osobný prínos. Podnietil ma k zamysleniu nad tým, v akom desnom prostredí pracujem a či mi to stojí za to...“

Pre nedostatok času na diskusiu po projekcii sme odsúdeným písomne položili niekoľko otázok. Nečakali sme, že dostaneme odpovede. Prišli. Mnohé veľmi zaujímavé. Z ilavskej pošty: „Film sa mi páčil preto, že v ňom bolo poukázané na niektoré problémy, ktoré spoločnosť nerieši. Napríklad hoci pracoval, našetril iba 96 eur. Z toho sa nedá vyžiť, nedostane zamestnanie, nemá mu kto pomôcť, takže znova doslova musí páchať trestnú činnosť. Aj to je dôvod, prečo sa 80 percent odsúdených vracia...“ Ďalšia reakcia: „Film ma milo prekvapil, nečakal som také dobré spracovanie vzhľadom na to, že som tu pri natáčaní bol a videl som, s čím a hlavne s kým točíte... Klobúk dolu. Čo ma prekvapilo? No, asi to, že chalani dostali ďalšiu a nie malú šancu a obaja sa jej vysmiali... Škoda. Na prvú otázku (Keby bol film o tebe, ako by sa skončil? – pozn. autorky) sa neodvážim odpovedať a klamať sa nechcem. A či môže väzenie prevychovať? Môj názor je taký, že áno, ale len do istej miery. To, čo sa nedá, je v nás zakorenené. Ale je len na nás, ako s tým naložíme. Je to, ako keď prestanete fajčiť. Už si nikdy nesmiete potiahnuť.“

Jedným z nových vzdelávacích projektov, ktorý distribútor filmu Comeback už dlhšie pripravuje, je projekt s pracovným názvom Filmy pre väznice. Projekcia v Ilave bola príležitosťou, ktorá pootvorila dobre strážené dvere. Na ich druhej strane čakalo napriek všetkým potenciálnym problémom prekvapivo pozitívne prijatie a na úrodnú pôdu padla aj výzva na ďalšiu spoluprácu. Silvia Dubecká, riaditeľka Asociácie slovenských filmových klubov. „Prísť po prvýkrát do väznice je neopísateľný pocit. Ak sme v ASFK už dlhšie rozmýšľali nad možnosťami premietania filmov za mrežami, táto návšteva ma iba utvrdila v tom, že aj filmy a ich sila môže veľmi pozitívne vplývať na odsúdených. Film je zhutnený svet, v ktorom sa nejeden väzeň môže vidieť, môže sa stotožniť s postavami, ktoré na plátne vidí. A ak sa uvidia v tomto ,zrkadle‘, verím, že sa môžu zamyslieť a pokúsiť sa o zmenu. Aj keby to mal byť jeden z mnohých väzňov, oplatilo sa to.“


V tejto časti nájdete výber odpovedí z 22 listov, ktoré prišli z ilavskej väznice. Odsúdení a obvinení, s ktorými sa spájajú rôzne previnenia vrátane závažnej trestnej činnosti, dostali otázky po projekcii filmu Comeback písomnou formou. Odpovede uvádzame v pôvodnom znení, bez jazykovej úpravy.  

Ako sa Ti páčil film? Prekvapilo Ťa niečo? Na čo si myslel, keď si ho dopozeral?

- „Film ušiel, ale bol slabý. Chýbalo tam veľa vecí, ako napríklad väzenské hádky, buzerácia od policajtov, nebola tam zobrazená chudoba v akej tu žijeme."

- „Film bol zaujímavý tým, že ukázal realitu, respektíve realitu väčšinovej „vzorky“ odsúdených. Aj keď by mohol niekto namietať, ja si ale aj tak myslím, že by namietali ľudia práve z tej vzorky.“

- „Neprekvapilo ma nič, nakoľko všetko toto sa deje stále, cesta väzňa je jednosmerná cesta do sféry zlého a nesociálneho života.“

- „Páčil sa mi preto, že som tu. Celý život ľudí zaujíma ako funguje tento svet zvnútra, ako väčšina väzňov končí po prepustení na slobodu... nechcem skončiť ako oni.“

- „Veľmi dobrý film. Neprekvapilo ma nič. Som v base a tu ma už nemôže nič prekvapiť.“

- „Film sa mi nepáčil. Bol o zlyhaných asociáloch, chýbal tam aspoň jeden príklad o úspešnom začlenení do spoločnosti.“

- „Bola to dobrá myšlienka, z časti zachytávať realitu, mnohých som poznal. Moc sa mi nepáčil, lebo som videl seba ako asi skončím.“

- „Film bol super. Prekvapilo ma, že to tam vôbec nepípalo a to bolo ešte viac reálne.“

- „Pravdupovediac, nečakal som, že to bude tak otvorený film. Bola to ozaj silná vec, páčilo sa mi to, ako to bolo dobre spracované a hlavne pravdivo. Na druhej strane som čakal, že tam bude niečo iné, lebo tých príbehov a osudov je tu spústa, no pochopil som, že to by musel byť seriál, aby sa to tam zmestilo všetko, čo by sme chceli my. Na konci som premýšľal, čo budem robiť, keď toto skončí.“

- „Vytvoril vo mne negatívne pocity.“

- „Film sa mi páčil. Myšlienka filmu bola dobrá. No mohlo sa začať od samotnej väzby a pak pokračovať lágrom. Za 6 rokov tvorenia filmu sa mohlo nájsť viacej prípadov, ktoré by boli vo filme zdokumentované a vo filme mohli byť viac zvýraznené sociálne hodnoty slovenských rodín. SK nie je len o alkohole, psychických problémoch a o zastavených trestných stíhaniach kvôli nedostatku dôkazov.“

- „Reálnosť snímky. Neprekvapilo ma nič, ale mohli podávať pukance. Myslel som na slobodu.“

 

Bolo dobré, že film prišli uviesť tvorcovia? Ak áno, prečo?

- „Určite áno, patrí Vám za to veľká vďaka. Myslím, že sa tak chceli odvďačiť, alebo preukázať akúsi vďaku a samozrejme boli zvedaví na ohlasy, určite ich to ako tvorcov zaujíma.“

- „Áno. Naskytla sa príležitosť na otázky a odpovede.“

- „Bolo dobre, že tu bol film vysielaný, možno to niektorým väzňom pomôže, ale to, že tu boli tvorcovia bolo dobré pre nich, čakal som väčšiu diskusiu, ale chápem, že nás bolo veľa.“

- „Bolo to dobré, lebo my väzni to vieme najlepšie zhodnotiť a aj skritizovať alebo pochváliť.“

- „Áno, bolo to dobré, lebo nám ozrejmili podmienky natáčania filmu a mohli sme s nimi besedovať.“

- „Áno, lebo nám povedali ako sa to točilo, osudy účinkujúcich aj reakcie verejnosti na film.“

- „Myslím, že uvedenie filmu tvorcami bolo charakterné, až vzácne vo väzení.“

- „Pravdepodobne áno, je dobré podať informácie, ich názor, perličky z natáčania, údaje o filme. Pamätám sa, že nebolo jednoduché zrealizovať všetko, čo tvorcovia chceli. Venovali sa tomu 5 rokov, myslím si, že dotiahli veci do konca.“

 

Keby bol film o Tebe, ako by sa skončil?  Môže väzenie niekoho prevychovať?

- „Nie len prevychovať, človek si hlavne uvedomí svoje chyby. Ak by bol o mne tak film by sa skončil tým, že by som žil poctivo a dohováral svojim deťom, aby sa vyhli takému životu, aký som viedol.“

- „ V mojom filme kamera stále beží. Konečné závery je možné robiť až po poslednej klapke. Rád by som bol keby sa skončil happy-endom.“

- „Neviem ako, ale zatiaľ to vyzerá tak, že ako Zlatko, ale uvidíme, skúšam začať už siedmi krát. Väzenie nikoho samo neprevychová, musí chcieť on a dôležitá je podpora rodiny a známych.“

- „Ja dúfam, že keby bol o mne, tak by skončil oveľa optimistickejšie, pretože ja budem robiť všetko preto, aby som sa nevrátil. To znamená, že som sa poučil, aj keď verím, že to bude ťažké začínať niekde „zpod“ dna.

- „Keby bol film o mne skončil by mojim ponaučením a viac-menej novým začiatkom životnej etapy. Prevychovať? Väzenie ani iné takéto zariadenie, či už ústav pre deti alebo detský domov alebo liečenie, či už také alebo onaké nemusí prevychovať nikoho. Prípadov je dosť. Väzenie neni o prevychovaní – sebaklam. Väzenie je ústav, kde má človek množstvo času na sebaspoznávanie keď vonku na to neprišiel.“

 

Chcel by si vidieť viac takýchto filmov? Ak áno, prečo?

- „Áno, chcel, už len z toho dôvodu aby som si porovnal ÚVTOS podmienky, sedím prvý krát a iné basy nepoznám (čo som rád J) tak by bolo super vidieť ako to funguje aj inde, už len zo zvedavosti.“

- „Nie. Stačí mi film o tom, že som odsúdený.“

- „Samozrejme, že chcel, veď to je možnosť a príležitosť ako začať premýšľať o sebe.“

- „Prečo nie, určite rád, lebo človek, ktorý to zažil sa v tom aj uvidí a je mu to prostredie známe.“

- „Áno, rád by som si pozrel viac takýchto filmov. Už len preto, lebo je to svojim spôsobom poučné, ale ako sa hovorí, ten kto nezažil, nevie.“

- „Áno. Pre porovnanie názorov.“

- „Áno, chcel, lebo by ma zaujímali aj iné ľudské osudy a príbehy aj z takéhoto prostredia. A aj preto, lebo by ma zaujímalo ako to funguje v iných väzniciach.

- „Nikdy viac.“

Eva Rebollo
FOTO: Comeback, AH Production