Pokus o dekonšpiráciu

Režisérka Anabela Žigová nakrútila dokumentárny film Salto Mortale, ktorým sa snaží (proklamatívne) vyrovnať s rodinnou minulosťou. Hlavným motívom jej filmu sa stalo pátranie. A k informáciám sa v tomto prípade nedostáva ľahko.

Špiceľ. Donášač. Eštebák. Tajný. Informátor. Terminológiou socialistického štátu agent ŠtB. Takéto označenie sa používalo v registračných protokoloch a operatívnych zväzkoch. Štátna bezpečnosť (a jej smutne slávne správy) tvorila spolu s Verejnou bezpečnosťou Zbor národnej bezpečnosti a spolu s vojskami ministerstva vnútra kompetenčne patrila pod toto federálne ministerstvo. Vedomých spolupracovníkov získavala rôzne – zväčša finančnými a (hlavne) inými výhodami, vydieraním. Istú úlohu tu hrala aj ideologická motivácia potenciálnych agentov, ale táto motivácia sa postupne minimalizovala a po roku 1968 sa stáva marginálnou. Tobôž v roku 1984, keď začal s ŠtB spolupracovať agent s krycím menom Zinok/Viktor. O neho vo filme Salto Mortale zdanlivo ide predovšetkým.

Protagonistka filmu, ktorá je zároveň jeho režisérkou, sa púšťa do hľadania odpovede na dve pre ňu základné otázky – prečo jej otec spoluprácu podpísal a čo bolo obsahom tejto spolupráce. Pátranie je však úplne neúspešné. Otázky ostanú nezodpovedané, odpovede sú v dôsledku nedostatku informácií či neochoty riadiaceho dôstojníka zahalené takým tajomstvom, že neposkytujú dokonca ani len indície na nejakú interpretáciu alebo názor či kvalifikovaný odhad. Koniec koncov, komunistickí dôstojníci ŠtB pri skartáciách zväzkov po novembri ’89 dobre vedeli, čo robia. Pretože minulosť sa neskladá len z faktov, ale aj z ich interpretácií. Ak sa zničia fakty (respektíve dokumentácia o nich), vytratia sa aj interpretácie a časť minulosti postupne zmizne ako slza v daždi. Hrany sa otupia, pamäť sa zastraší, proces zabúdania sa začne...

Rozprávanie filmu je lineárne a kauzálne, štandardné, s istou mierou ozvláštnenia. Formálne sa skladá zo štyroch obrazových línií. Dominantnou je zobrazenie protagonistky a jej verbálnych úvah, zväčša mimo obrazu formou vnútorného monológu. Ďalej sú to výpovede zamestnancov Ústavu pamäti národa, známych, kamarátov a kolegov agenta a v závere začínajú prevažovať výpovede obetí ŠtB. Treťou líniou sú ilustračné zábery situácií v „temnom lese“ a obrazový motív trampolíny. Štvrtou a poslednou je použitie archívnych čierno-bielych materiálov, ktoré na rozdiel od predchádzajúcej neilustrujú vnútornú dynamiku sveta postáv, ale jednoducho dobu. Takáto naratívna štruktúra by bola a v podstate aj je v prípade dokumentárneho filmu v poriadku, pokiaľ by sa v nej sporadicky neobjavovali prílišné doslovnosti. A opisnosti. Nastrihnúť na slová o kalných vodách záber kalnej vody (a to je len jeden príklad) znamená vytvárať prílišnú redundanciu vo vzťahu slovo – obraz. Podobne (i keď v opačnom garde) je to pri monológoch mimo obrazu, ktoré často iba opisujú momentálne konanie protagonistky. Akoby tvorcovia z času na čas zabudli, že film by sa mal pokiaľ možno prioritne vyjadrovať obrazom. Pochopiteľne, rozprávanie obrazom nemôže byť absolútny princíp pri dokumentárnom filme o pátraní po tajnej minulosti konkrétneho agenta ŠtB. Ide o to, že v prípade vzťahu verbálneho a obrazového v tomto ambicióznom diele nie je miera vyváženia presná. To však nič nemení na fakte, že Salto Mortale je zaujímavý a dôležitý film. A nielen pre Anabelu Žigovú, ktorá si zjavne potrebovala vyriešiť problém – a to teda aj je bez diskusie naozaj veľký problém, keď dieťa zistí, že jeho rodič pracoval v totalitnom štáte pre tajnú políciu. To jednoducho nejde psychologicky obísť tvrdením, že veď každý štát má tajné služby. Tento mimoriadne idiotský a mimoriadne populárny pseudoargument používajú takmer všetci zločineckí pohrobkovia diktatúr a je podobne ignorantský, ako keď niekto po páde policajného režimu zamestná vo svojej firme bývalého náčelníka bývalej politickej polície. Ale prah citlivosti a miera strachu sú u ľudí rôzne, stačí si napríklad pozrieť viacročný medzinárodný divadelný projekt Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície alebo mimoriadne oceňovaný dokumentárny film Loubia hamra (2013), v ktorom sa režisérka Narimane Mari skoro až experimentálne vyrovnáva s dramatickou a krvavou minulosťou Alžírska v čase zásadnej zmeny jeho politického zriadenia. V týchto príkladoch ide však štruktúrne o viac-menej všeobecné metafory. V prípade snímky Salto Mortale ide programovo o osobný film. Autorka chce zistiť niečo o minulosti svojej rodiny a nezistí nič. Ale postupne sa ukazuje, že vedľajšie jednotlivosti sa stávajú dôležitejšími ako snaha o harmonizujúce (v estetickom zmysle) uzatvorenie celku. Správanie rodinných príslušníkov, rezidentov, kolegov, priznaných agentov a ich výpovede, v neposlednom rade aj komentáre obetí režimu skúmanej doby neodvratne, dokonca neúprosne vedú výpoveď filmu k záveru, ktorý už priamo naznačuje, že ignorovanie minulosti má jednoznačne negatívny vplyv na súčasnosť. Poznanie minulosti je bezpečnostný filter.

Ideológia v období socialistického štátu, smutne sa rozprestierajúceho za železnou oponou a budujúceho komunizmus, bola systémom (s vlastnou logikou) existujúcich tvrdení, myšlienok, koncepcií, ktoré mali jednoznačnú úlohu: spracovať myslenie obyvateľstva tak, aby spolupracovalo s mocou. Propagandistický účel bol evidentný a prítomný. Problém bol v tom, že táto propaganda (t. j. realizácia ideologickej koncepcie pomocou konkrétnych modelov) bola vyprázdnená, skutočnosti neprimeraná. Používali sa v nej vyslovene umelé stereotypy, ktoré nevyplývali z archetypov myslenia a z reality, ale len zo spomenutej ideológie. Umelé stereotypy nemôžu fungovať (nie sú overiteľné), čo je koniec koncov zrejmé. Nehľadiac na to, išlo, muselo ísť o oficiálny štandard chápania a výkladu sveta. A neustále potvrdzovanie tohto absurdného štandardu mala za úlohu práve ŠtB, ktorá to robila za pomoci mučenia, vydierania, kompromitujúcich materiálov, vyhrážok, zatajovania faktov, takzvanej skrytej propagandy, ohováračských kampaní voči emigrantom, nútením ľudí k spolupráci a presviedčaním obyvateľstva, že žije v najlepšom z možných svetov. ŠtB, „železná päsť“ komunistickej strany, „jej oči a uši“. ŠtB, priamo riadená KGB s čekistickým ideálom utopiť opozí- ciu v krvi a strachu. Toto bola minulosť.

Takže vo filme Salto Mortale v konečnom dôsledku vôbec nejde o to, aká motivácia viedla agenta s krycím menom Zinok/Viktor k spolupráci a o čo pri jeho spolupráci išlo. Iste, pre protagonistku/autorku je to zásadne dôležité. A škoda, že na to neprišla. Ale cesta, ktorú pri pátraní vykonala, je dôležitejšia, celý proces dokumentárneho pátrania sa ukázal dôležitejší ako cieľ. Pretože ukázal kontext – pokiaľ obyvateľstvo krajiny, v ktorej prebehla úspešná zmena z neslobody na slobodu, zabudne alebo ignoruje, aké to bolo predtým, tak sa to „predtým“ vždy v nejakej forme vráti. V nejakej forme. Vždy.

Salto Mortale (Slovensko/USA, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Anabela Žigová _KAMERA: Tomáš Vitek _STRIH: Jana Nemčeková _HUDBA: Jozef Vl _ÚČINKUJÚ: Tomáš Varga, Vladimír Kordoš, Jozef Hašto, Lucia Danielovičová, Emil Bartko, Ivica Vidrová, Tereza Langerová, Artur Zmeček, Dorottya Olaszová a iní _MINUTÁŽ: 74 min. _HODNOTENIE: • • • _DECEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac nepremieta.

Martin Ciel ( filmový teoretik )
FOTO: Film Europe

Hranica medzi umeleckou fotografiou a filmom

Novinkou z oblasti dokumentárnej tvorby je film Vlna vs. breh známeho kameramana Martina Štrbu, ktorý vypovedá o tom, ako sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia stretla na pražskej FAMU silná generácia mladých slovenských fotografov. Nápad nakrútiť film vznikol vlani v Prahe pri organizovaní výstavy fotografií s názvom Slovenská nová vlna. Na túto úlohu sa podujal práve Štrba ako jeden z ôsmich členov tohto zoskupenia.

Martin Štrba sa do povedomia filmových divákov zapísal najmä ako dvorný kameraman Martina Šulíka. Okrem dokumentov spolu nakrútili snímky Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis pictus, Krajinka, Slnečný štát. V spolupráci s českým režisérom Vladimírom Michálkom zase urobil napríklad filmy Je třeba zabít Sekala, Anděl Exit, O rodičích a dětech či televízny seriál Záchranári. Pre skúseného kameramana je však dokument Vlna vs. breh celovečerným režijným debutom.

Film približuje divákom aj zábery zo spomínanej výstavy, ktorými sa končí, ale predovšetkým nadšenie partie mladých ľudí, ktorí v osemdesiatych rokoch ešte nepoznali nové technológie, no nechýbala im kreativita, odvaha a hlavne originalita. Slovenská nová vlna vo fotografii je podobne ako vo filme poetická, jemne erotická a hravá. Spája sa s ňou ľahkosť, ktorá sprevádza práce jej predstaviteľov až po súčasnosť.

Dokument zachytáva počiatočné obdobie tvorby jednotlivých protagonistov vlny, ktorými boli okrem Štrbu aj Tono Stano, Vasil Stanko, Rudo Prekop, Peter Župník, Jano Pavlík, Miro Švolík a Kamil Varga. Autor filmu zachytáva výnimočnosť ich tvorby, ktorá je na našom území zrejmá dodnes, no svojimi prácami zaujali a uspeli aj v zahraničí. Dokument je popretkávaný niťou spomienok na bezstarostné obdobie štúdia, keď vznikali nové a odvážne nápady. Mladí umelci vynikali hravosťou, spájalo ich tvorivé nadšenie a pre ich pohľad na svet bol charakteristický humor. „Snímky mohli byť pokojne aj neostré a rozmazané, hlavne aby tam bola emócia,“ spomína Kamil Varga. Dôležitým výrazovým prvkom v dielach vtedajších študentov bolo ľudské telo, nezriedka akt, ale aj ako portrét či ako predmet figurálnej tvorby. To všetko bolo okorenené poriadnou dávkou fantázie. Spolužiaci a generační spolupútnici si navzájom často stáli ako model a nedostatok kvalitnej techniky nahradili najmä originálnymi nápadmi a inscenovanou tvorbou, pomáhali si aj výtvarným dotváraním fotografií.

Rozprávanie ôsmich umelcov a ich portrétovanie sa neodvíja sukcesívne, ale paralelne. Zároveň je vedené chronologicky, pretože spomínanie jednotlivých protagonistov postupne smeruje k prítomnosti. Čas rozprávania je rámcovaný prvou spoločnou výstavou zo študentských čias na jednej strane a súčasnou retrospektívnou výstavou na druhej strane. Účinkujúcim fotografom nechýba nadhľad a zmysel pre humor, no neobídu ani vážnu tému predčasného odchodu jedného z nich. Jano Pavlík, nazývaný spolužiakmi Džano, sa stal obeťou duševnej choroby, ktorá ho dohnala až k nezvratnému tragickému koncu. Jeho kamarát a spolupútnik sa zamýšľa nad tým, či a ako sa dalo tejto tragédii zabrániť. Dochádza však k záveru, že keď sa v človeku spustí samodeštruktívny proces, neexistuje sila, ktorá by ho zastavila. Prirovnáva smutný koniec svojho kamaráta a kolegu k osudu Vincenta van Gogha. A smrť Jana Pavlíka sa odrazila aj v tvorbe ostatných protagonistov slovenskej novej vlny. Rozšírila onú ľahkosť a hravosť, typickú pre členov zoskupenia, o nový existenciálny rozmer.

Film predstavuje tvorbu, pracovné smerovanie a nasadenie všetkých členov zoskupenia. Každý
z nich priniesol svojské videnie sveta, ktoré pretavil do fotografií. No zároveň si všetci pracovne i ľudsky rozumeli, aj teraz po rokoch si majú čo povedať a nezabudli ani na to, odkiaľ pochádzajú. Ich rozprávanie o tom, ako sa to všetko začalo a ako sa postupne každý z nich vyvíjal, je zaujímavé a vtipné. Nevyjadrujú sa pritom iba k svojej tvorbe, hoci tá je tu, pochopiteľne, zastúpená najviac. Rozprávajú aj o smrti, o zmysle života, priateľstva, o inštitúcii školy, o učení. Osobné výpovede a nálady bývalých spolužiakov pozorne sleduje kamera, za ktorou stojí jeden z protagonistov novej vlny, čo určite prispelo k tomu, že rozprávanie umelcov je spontánne a autentické. Na tvorbe filmu sa podieľali aj ostatní členovia zoskupenia, keď sa napríklad druhá kamera ocitla v rukách Tona Stana, ktorý natáčal Martina Štrbu. V dokumente sú nasnímané obrazy zo súčasnosti (pozoruhodná je rybačka na svitaní v Nórsku alebo jazda autom po Paríži), ale i množstvo pôvodného fotografického materiálu, ktorý zachytáva pôsobenie skupiny mladých fotografov na pražskej FAMU.

Umelci aj v súčasnosti pokračujú v tvorbe, dvaja z nich zároveň odovzdávajú svoje skúsenosti mladej generácii (Rudo Prekop pôsobí na FAMU, Miro Švolík vyučuje na bratislavskej VŠVU). Rudo Prekop okrem toho pracuje najmä s inscenovanou fotografiou a so zátiším, Kamil Varga sa zaoberá hlavne luminografiou (kreslením svetlom na svetlocitlivý materiál). Peter Župník, ktorý ako jeden z prvých československých fotografov vstupoval do fotografií maliarskymi zásahmi, čím ich vizuálne aj obsahovo posúval za hranice reality, v súčasnosti žije a tvorí v Paríži. Vo filme sa vyjadruje aj o tom, ako ho realita obmedzuje. Tono Stano, ktorý zostal po ukončení štúdia v Prahe, bol nazvaný majstrom čiernobieleho ženského aktu a jeho fotografie patria v tejto kategórii k európskej špičke. Preto je paradoxné a azda aj na škodu, keď vo filme konštatuje, že učiť nechce. Miro Švolík sa venuje predovšetkým fotografii
v kombinácii s výtvarnými prvkami a fotografickým montážam. Vasil Stanko fotografuje akty a figurálne kompozície, vyjadruje sa najmä pomocou nahých ľudských tiel, z ktorých často tvorí rôzne takzvané zlepence. Vo filme môžeme pozorovať aj ukážky súčasnej umeleckej tvorby protagonistov, Štrba im poskytol dostatočný priestor. Umelci sa však nevyhli ani komerčným objednávkam, ich práce sa dajú vidieť aj v médiách a reklame, najmä v súvislosti s módnou fotografiou či s filmom. Hoci napríklad Tono Stano v dokumente hovorí, že by určite niečo nerobil len kvôli peniazom.

Vo filme sa mihnú aj známe osobnosti, ako je režisérka poľského pôvodu Agnieszka Holland či Magda Vášáryová, ktorá umelcov usmerňuje pri usporadúvaní výstavy v Pisztoryho paláci.

Vlna v názve filmu predstavuje energiu – omýva breh a zároveň naň naráža a formuje ho. Tento výbuch tvorivej energie vznikol medzi ľuďmi, ktorí mali podobné nápady a nazeranie na svet. No takisto aj breh ovplyvňuje vlnu. Táto búrka emócií obrátila vtedajšie stojaté vody fotografie. Nová vlna, ktorá so sebou priniesla tvorivosť a hravosť jej predstaviteľov niekoľko rokov pred pádom bývalého režimu, nestratila svoju silu a výpovednú hodnotu ani dnes. Netradičný dokument Martina Štrbu je dôkazom, že vlna stále nespí. Bezprostredne zaznamenáva jej vývoj a následné splynutie s prítomnosťou. Slovenská nová vlna vo fotografii však k svojmu konečnému brehu ešte nedoplávala, je to živel, ktorý sa valí ďalej.

Vlna vs. breh (Slovensko/Česko, 2014) _RÉŽIA: Martin Štrba _SCENÁR: M. Štrba, Olina Kaufmanová _KAMERA: M. Štrba _STRIH: O. Kaufmanová _ÚČINKUJÚ: Jano Pavlík, Rudo Prekop, Vasil Stanko, Tono Stano, Martin Štrba, Miro Švolík, Kamil Varga, Peter Župník a ďalší _MINUTÁŽ: 88 min. _HODNOTENIE: • • • • • 
_DECEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac nepremieta.

Katarína Heribanová ( absolventka estetiky na FiF UK Bratislava )
FOTO: Barracuda Movie

Mrazivé ticho

Nájsť si miesto v spoločnosti je komplikovaný proces. O to viac, ak ste v nej nový a ešte iný. Výbornými pomocníkmi pri prekonávaní pocitu odlišnosti môžu byť inštitúcie a spolky združujúce ľudí s rovnakou odchýlkou či hendikepom. V takej skupine je jednoduchšie nájsť si miesto na úrovni priemerného, z davu nevyčnievajúceho jedinca a dostať tak šancu na dôstojný život. Hrdina ukrajinskej snímky Kmeň, ktorá vznikala v čase stupňujúceho sa konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom, prichádza medzi seberovných. Život, aký spozná, je však na míle vzdialený od normálneho či bežného.

Celovečernému debutu Myroslava Slabošpyckého Kmeň predchádzala štvorica krátkometrážnych snímok – Incident, Diagnóza, Hluchota a Jadrový odpad –, v ktorých si rodák z Kyjeva cibril svoj naturalistický pohľad na sociálnu tematiku, často prezentovaný z perspektívy nedospelého jedinca. Snímky sa objavili na niekoľkých prestížnych festivaloch, kde zaujali predovšetkým výraznou prácou so zvukovou zložkou. Od filmu s príznačným názvom Hluchota, ktorý vznikol v roku 2010, redukuje ukrajinský štyridsiatnik zvuk na nevyhnutné minimum. Žiadne nadbytočné hudobné motívy či prázdne slová. No napriek výraznej absencii tohto vnemu nemožno snímku jednoznačne označiť prívlastkom nemá. Postavy medzi sebou náruživo komunikujú – pohybmi, znakmi a gestami. Dešifrovať ich význam je však pre veľkú časť divákov nemožné. O dva roky neskôr posúva Slabošpyckyj hranice nonverbálnej komunikácie o triedu vyššie. Vytrácajú sa pohyby i latentné náznaky konverzácie. Čím zostáva scéna tichšia, tým výraznejšie sa profiluje reč tela. V bohom zabudnutom Černobyli napokon ani nie je o čom rozprávať. Vzťah šoféra a upratovačky hovorí jasne aj bez zbytočného tárania.

Mladý muž vystúpi z autobusu na nemenovanom neznámom mieste. Okolo zastávky panuje všednodenný ruch. Mladík sa pomocou papiera, pera a rúk dá nasmerovať k internátnej škole pre študentov s rovnakým postihnutím, akým trpí on. Úvodný ceremoniál, ktorým sa otvára nový školský rok, prebieha napriek oslavnému charakteru v úplnej tichosti. Sme v škole pre hluchonemých. Krátko po príchode sa nováčik zoznamuje so staršími, ostrieľanejšími chlapcami a stáva sa členom ich organizácie, takzvaného kmeňa. Neskúsený mladík k vrstovníkom rýchlo priľne a osvojí si ich divoký a drzý spôsob života.

Z obsahovej stránky je Kmeň filmom s jednoduchou zápletkou. Ak vám však prekážajú naturalistické obrazy, scény hrubého násilia či pohľad na utrpenie, bude lepšie, keď sa Kmeňu vyhnete. Prostredie internátnej školy, kde sú žiaci ďaleko od ochraňujúcich rodičov, nahráva vlastnej hierarchizácii študentov i šikane. No nie témou, ale predovšetkým výrazovými prostriedkami Slabošpyckyj zaujme. Mrazivé ticho diváka opantá a prinúti ho koncentrovať sa. Rýchle pohyby rúk totiž dostoja svojho významu až v nasledujúcej akcii. Nová forma filmového jazyka eliminuje nepotrebné. Popisy, názvy ani pojmy jednoducho neexistujú. Aj samotné postavy sa predstavia iba na konci, v záverečných titulkoch.

Slabošpyckyj hendikepovaných hrdinov nijako neglorifikuje. Naopak, ukazuje ich ako silno zomknutý klan, ktorý má k širokospektrálnej kriminálnej činnosti bližšie, ako by sme od postihnutej mládeže čakali. Prostitúcia, krádeže, fingovaný predaj a veľa iného sa deje pod patronátom jedného z pedagógov. Nepočuť má i svoje temné stránky. Ak napríklad nezachytíte bezpečnostné zvuky, varujúce pred nešťastím či nehodou, môže sa vám to škaredo vypomstiť. Divákovi – nestrannému pozorovateľovi nešťastia – len zovrie hrdlo a ticho potlačí výstražné znamenie, ktoré by mohlo pomôcť. Ticho na plátne aj v sále. Rozprávanie zvukom je nahrádzané rozprávaním obrazom. A práca s ním je Slabošpyckého silnou stránkou. Kamera pod vedením Valentina Vasianoviča drží krok s postavami, ako mlčanlivý spoločník sleduje mladých aktérov z tesnej blízkosti i z bezpečného odstupu. Pôsobivé jazdy a vnútrozáberové montáže dopĺňajú to, čo postavy zamlčia.

Na rozdiel od oscarového filmu The Artist či od argentínskej Antény nemá Kmeň tendenciu vracať sa ku koreňom filmových dejín. Práve naopak, práca so zvukom je posunom konvenčne zaužívaného znaku. Aby však snímka dokázala fungovať aj bez slov a titulkov, Slabošpyckyj vytvára obrazy pretkané emóciami, ktorých pozitívny i negatívny význam prečíta divák jasne a zrozumiteľne aj v tichu.

Kmeň (Plemia, Ukrajina, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Myroslav Slabošpyckyj _KAMERA: Valentin Vasianovič _STRIH: V. Vasianovič _HRAJÚ: Grigorij Fesenko, Jana Novikova, Rosa Babij, Alexander Dziadevič, Jaroslav Bileckij _MINUTÁŽ: 130 min. _HODNOTENIE: • • • • _DECEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac nepremieta.

Zuzana Štefunková ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe

Kadiaľ vedú cesty zla?

Distribučná história filmov jedného z najrenomovanejších ruských režisérov Andreja Zviaginceva je v Česku aj na Slovensku skromná. Mimo festivalov sa u nás jeho snímky objavovali len zriedka. Asociácia slovenských filmových klubov zaradila do obehu jeho debut Návrat (2003), ocenený Zlatým levom na MFF Benátky, a to je zrejme všetko. Zviagincevov najnovší titul Leviatan (cena za najlepší scenár na tohtoročnom MFF v Cannes) uvádza do distribúcie spoločnosť Film Europe.

Po filme Jelena (2011) – komornom dramatickom príbehu rozvrátenej rodiny – Zviagincev rozširuje svoj pohľad na ruskú spoločnosť. Situuje ho na sever, do malého mestečka na brehu Barentsovho mora, kde sa starosta rozhodne vyvlastniť pozemok s domom Koľu (Alexej Serebriakov) a jeho ženy Lile (Jelena Ľadova). Finančná náhrada je žalostná, no v úvode filmu sledujeme súdne rozhodnutie, že jej výška je adekvátna. Koľa si prizval na pomoc svojho kamaráta, moskovského advokáta Dimu (Vladimir Vdovičenkov). Ten sa na kauzu pripravil, zozbieral na primátora kompromitujúce materiály a chystá sa na tvrdý zápas.

Zviagincev vstupuje Leviatanom do kontextu spoločenskokritických filmov, ktorý v posledných rokoch formovali diela Moje šťastie (2010) Sergeja Loznicu či Major (2013) a Hlupák (2014) Juraja Bykova. Režisér sa i v médiách vyslovuje kriticky k súčasnému režimu a pripojil svoj podpis k listu ruských filmárov Sme s vami!, ktorý je odpoveďou na výzvu ich ukrajinských kolegov. (Text tohto listu si môžete prečítať na www.filmpress.sk v článku Ruské filmové festiválie.)

Diagnóza s chorobopisom dnešnej ruskej spoločnosti je tristná, ovládajú ju skorumpované mocenské kruhy, ktoré sa ničoho neštítia. Starosta, ktorý pripomína viac vulgárneho a bezohľadného banditu než politika, ovláda nielen políciu a súdy, ale na ruku mu ide i cirkev. Scéna, v ktorej báťuška pop na omši vyzýva veriacich k poslušnosti, je v ruskom filme svojou odvahou a otvorenosťou výnimočná. Lenže bolo by povrchné zostručniť interpretáciu tejto sugestívnej fresky len na spoločenskú kritiku. Zviagincev a jeho spoluscenárista Oleg Negin majú širší záber a biblickou paralelou o hrozivom monštre povyšujú film na úroveň reflexie večného zápasu dobra a zla, sily a slabosti. Prizma týchto súradníc, do ktorej tvorcovia dosadzujú realitu, tak prekonáva hranice a oslovuje všetkých, ktorí sú ochotní identifikovať príznaky morálnej krízy kdekoľvek. U nás si podobné príbehy zvyčajne odbavujeme nasprostastými žánrovými odrhovačkami, na viac nieto odvahy, ale, bohužiaľ, ani talentu.

Zviagincev sa obratom vracia k vnútornej konštelácii síl rodinného kruhu zo svojich predošlých filmov. V Návrate má absencia otca, predstupujúceho nečakane a bez vysvetlenia pred svojich dvoch synov, tragické následky. Vo Vyhnaní (2007) sa rozohráva rozklad rodiny na úrovni partnerských vzťahov a vo filme Jelena je slepá materská láska motívom na zločin. Proti sile zla sa rodina emocionálneho a prudkého Koľu nedokáže postaviť aj preto, že ju rozožierajú vnútorné konflikty. Jeho mladá žena si nerozumie so synom z prvého manželstva a jej nevera zmarí všetky nádeje na záchranu a na aspoň relatívnu spravodlivosť. Triumf zla umožňuje slabosť dobra, to môžeme čítať z príbehu. Starosta mieri pištoľou na hlavu spútaného advokáta, ale nezabije ho, strelí vedľa, aby ho len postrašil a odplašil. Vie, že viac netreba. Liľa platí životom za celkom iné prečiny, ktoré s právnou kauzou nesúvisia. Zlo je odrazu neidentifikovateľné a nepredvídateľné, skrýva sa kdesi v človeku a je ťažké predpokladať, kedy sa vynorí a prejaví svoju deštruktívnu silu. Povaha zla Zviaginceva ako oddaného čitateľa Dostojevského zaujíma a priťahuje. Objavuje sa v rôznych variáciách vo všetkých jeho filmoch a často má silný katarzný účinok.

Tou najzaujímavejšou rovinou Zviagincevových príbehov je akési prírodné transcendentno, reprezentované prevažne obrazmi dažďa, jazier a morí, obklopujúcich či skrývajúcich stopy minulosti v podobe potopených vrakov lodí, opustených domov a podobne. V Leviatanovi leží na brehu obrovská kostra veľryby – morom vyvrhnutá spomienka na tvora, ktorý brázdil jeho vody plný života a energie. Živú veľrybu, ktorá magicky pláva vo vlnách, zahliadne tesne pred smrťou aj užasnutá Liľa. Jej smrť je symbolickým návratom i útekom do kolobehu večnosti. More vyplaví len jej mŕtve telo, oslobodené od apokalypsy nasledujúcej na konci príbehu.

Leviatan, často zobrazovaný ako morské monštrum, je mnohovrstvovým symbolom s rozličnými výkladmi, tak náboženskými, ako aj mytologickými. V starozákonnej interpretácii je tvorom, ktorý v súdny deň pomôže spravodlivým a ochráni ich. Pre veriacich aj neveriacich ostáva najnovšie dielo Andreja Zviaginceva výzvou plnou otázok o podobách a cestách dobra, zla a všetkého, čo ich obklopuje, zahaľuje i znejasňuje.

Leviatan (Leviafan, Rusko, 2014) _RÉŽIA: Andrej Zviagincev _SCENÁR: A. Zviagincev, Oleg Negin _KAMERA: Stefano Barabino, Harald Erschbaumer _STRIH: Anna Mass _HUDBA: Philip Glass _HRAJÚ: Alexej Serebriakov, Jelena Ľadova, Vladimir Vdovičenkov, Roman Madianov a iní
_MINUTÁŽ: 140 min. _HODNOTENIE: • • • • • _DECEMBROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Film sa tento mesiac nepremieta.

Viera Langerová ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe