Filmové ,,adaptácie“ s vročením obmedzeným?

Spisovateľ a scenárista Alfonz Bednár by sa tento rok dožil stovky a v lete sa do distribúcie dostal film Krok do tmy, ktorý je inšpirovaný jeho novelou Rozostavaný dom. Za posledných desať rokov pritom vzniklo päť celovečerných hraných filmov pre kiná, ktoré sa rôznym spôsobom vzťahujú k literárnym predlohám. Tri z nich sú zasadené do obdobia druhej svetovej vojny (Rozhovor s nepriateľom, Nedodržaný sľub), respektíve krátko po nej (Krok do tmy), jeden na koniec sedemdesiatych rokov (Muzika). Len jeden možno označiť za film zo súčasnosti – datovaním rozprávania aj predlohou (Kandidát).

Už na prvý pohľad je zrejmý nepomer, ktorý sa nedá celkom vysvetliť poukazom na to, že iné filmy – tie, ktoré nepracujú s knižnými predlohami – sa venujú prevažne súčasným témam. Čiastočne sa možno odvolať na skutočnosť, že samotné literárne predlohy sú reflexiami minulosti – Rozhovor s nepriateľom a Rozostavaný dom sa vracajú o dekádu späť, Muzika asi 15 rokov dozadu, Nedodržaný sľub až 50 rokov. Kľúčovou však ostáva potreba návratu k našej historickej skúsenosti, pocit nedostatočného vyrovnania sa s minulosťou, potreba revízie už vypovedaného. Osudy postáv existujúcich v krízových situáciách vojny alebo prechodu do novej, komunistickej éry budovania socializmu majú čo povedať aj súčasnému (mladému) divákovi. ,,Vojna je veľká téma, zásadná udalosť moderných dejín a nie všetko je v učebniciach dejepisu. Okrem toho, fašizujúce tendencie, ktoré by mohli viesť k podobnej katastrofe, sú stále živé. Vojna je aj ideálna látka pre drámu, dobro a zlo sú také evidentné. Či chceme, alebo nechceme, osudy, ktoré poznačila, sa týkajú každého na planéte.“ [1] Vo vzťahu k šesťdesiatym rokom a k neskorším dekádam, či už normalizačného, alebo porevolučného obdobia, sa prostredníctvom adaptácií otvára priestor na nepriame zaujatie vlastného postoja. Paradoxne, často je skôr zmierlivý, opatrný, vzdialený od vecnosti až tvrdosti, s akou sa pristupuje k ,,faktom“ slovenského štátu a prvých rokov povojnového Československa.

Novela Leopolda Laholu Rozhovor s nepriateľom (1954) predstavuje podľa režiséra rovnomenného filmu z roku 2007 Patrika Lančariča akýsi archetypálny príbeh o potrebe rozhovoru. Prostredníctvom príbehu nemeckého vojaka, ktorý vyhlásil vojnu vojne, protestne odmieta zastreliť zajatca-partizána a namiesto toho s ním chce viesť rozhovor, si podľa Lančariča môžeme uvedomiť negatívne následky vyvodzovania kolektívnej viny [2] ako zdroja neracionálneho strachu a xenofóbie, existujúcich aj v súčasnosti. Pre Miloslava Luthera je Krok do tmy (2014) predovšetkým príbehom ,,o rozjatrenom svedomí mladých ľudí, ktorí sa nedokážu vyrovnať so svojou minulou, ale ani s prítomnou existenciou.[...] Mám dojem, že dnešní mladí ľudia sú v podobnej morálnej kríze. Náš film však nie je primárne o Povstaní a politických pomeroch. Hovorí o láske a narušených vzťahoch, o schopnosti precítiť morálne zblúdenie blízkych. Ponúkame rozkošatený, takmer románový príbeh skupiny ľudí, ktorí majú spoločnú krvavú povstaleckú minulosť a v nových pomeroch ju buď oportúnne využívajú pri budovaní kariéry, alebo ju napriek existenčnému ohrozeniu odmietajú.“ [3] Krok do tmy sa sústreďuje na udalosti rokov 1954 – 55; obdobie SNP, v novele reflektované približne v rovnakej miere, sa v ňom využíva len na dotvorenie postáv a ich vzájomných vzťahov. Vo filme je doplnený národnostný aspekt (Moraváci vysťahovaní na Slovensko) a mení sa aj záver príbehu. Okrem zvyčajného zachovania momentu ,,prekvapenia“ ide v prípade Kroku do tmy aj o logické vyústenie dilem postáv. Krok do tmy paradoxne vykazuje užší vzťah k predlohe než Muzika, ktorá sa od Pišťankovej novely podstatne odklonila tak v charakterizácii postáv, ako aj v celkovom postoji filmu k nim a k zobrazovaným udalostiam. Naopak, v porovnaní s Rozhovorom s nepriateľom je v prípade Kroku do tmy zreteľný voľný prístup k Bednárovej novele. V Rozhovore s nepriateľom sa pracuje s Laholovým textom ako s divadelnou hrou, vo výraznej miere sa preberajú obrazy a dialógy slovo od slova, len s čiastočným pozmenením ich ,,inscenácie“, respektíve intonácie.

Nedodržaný sľub (2009) vznikol na motívy autobiografických zápiskov Martina Petráška (Friedmanna) z roku 1995, ktoré vyšli aj knižne. Rozpráva o židovskom mladíkovi, ktorý zvláštnymi zhodami okolností prežil ,,pracovný“ tábor i ochorenie na tuberkulózu a stratil ilúzie o láskyplnom postoji partizánov k Židom. Film sa spolieha práve na emotívnu intenzitu témy a titulku ,,podľa skutočných udalostí“, možno aj preto upúšťa od pridania ďalších dramatických momentov, čím sa ochudobňuje o napätie, s výnimkou partizánskej epizódy, keď sa napätie preklápa do humoru.

Muzika (2007) v réžii Juraja Nvotu posúva rovnomennú novelu Petra Pišťanka (1993), situovanú na koniec sedemdesiatych rokov, od pomerne cynického obrazu do umiernenejšej polohy, ktorá je príznačnejšia pre ,,hřebejkovské“ snímky, keď filmári síce ukazujú negatíva doby, no robia to úsmevne, nostalgicky, často využívajúc dobové stereotypy, ako nedostatok banánov či boj proti ,,vlasáčom“.

Z pätice filmov sa vymyká adaptácia knihy Michala Havrana a Maroša Hečka Kandidát (predloha 2012, film 2013) v réžii Jonáša Karáska. Kandidát je zasadený do (nadčasovej) súčasnosti. Stavia sa mimo snahy vyrovnať sa s minulosťou, no vyhraňuje sa aj štylisticky. Osobitne je zvýšený dôraz na atraktivizáciu obrazu zmenou teploty svetla, zmnožením obrazoviek, atypickými rakurzmi či grafikou, ako aj strihom, ktorý spolu s hudobným a zvukovým dizajnom akcentuje rytmus rozprávania. Ide tak skôr o pendant českého filmu (s koprodukčným slovenským a nemeckým podielom) 3 sezóny v pekle v réžii Tomáša Mašína, ktorý má takisto zázemie v reklame. Karásek hovorí len o mimovoľných inšpiráciách bez úmyselného napodobňovania, [4] no citeľné sú štylistické postupy novších heist filmov (Steven Soderbergh) či hollywoodskych režisérov so zázemím v reklame a vo videoklipoch. A istú motiváciu poskytujú aj Havran s Hečkom, keď v knihe píšu: ,,Dokonca veľké bavorské filmové štúdiá kúpili práva a oslovili Davida Finchera, aby jeho príbeh nakrútil.“ [5] Fincherov Klub bitkárov je snáď prvým filmom, ktorý sa vynorí z pamäti pri pohľade na prácu s titulkom v scéne predstavovania tímu prezidentskej kampane, ktorá je kľúčovou motiváciou rozprávania.

V blízkej budúcnosti by sme sa mali dočkať ďalších adaptácií. O filme Agáva, ktorý pripravuje Ondrej Šulaj na motívy druhej kapitoly románu Ladislava Balleka Agáty (1981), sa dočítate v rubrike Reportáž. Medzi tie súčasné adaptácie patria Červený kapitán v réžii Michala Kollára a Popol všetkých zarovná (predtým Ži a nechaj žiť) v réžii Vlada Fischera, ktoré potešia najmä fanúšikov úspešného slovenského autora detektívok Dominika Dána. Uvedené tituly totiž vychádzajú z jeho predlôh Červený kapitán, respektíve Popol všetkých zarovná a Nehanebné neviniatko. Temnú atmosféru môže odľahčiť adaptácia ,,evitovky“ Evy Urbaníkovej Všetko alebo nič v réžii Marty Ferencovej. Tieto tituly by zároveň mohli uspokojiť tých divákov, ktorí volajú po žánrovom filme.

Prvý raz za posledných desať rokov vzniká situácia, že súčasné literárne predlohy získavajú prevahu nad ,,historickými“ témami a nad „klasikami“ sfilmovanými s odstupom dekád od ich vydania. Zatiaľ tu totiž funguje paradoxná situácia, keď súčasní slovenskí literáti zaznamenávajú zvýšený záujem čitateľov o rôzne žánre, no filmová tvorba akoby nebola pripravená na ich úspech nadviazať. Popri reflektovaní vlastnej faktickej či literárnej minulosti by sa nemalo zabúdať na súčasnosť, vo vzťahu k nej reflexia v hranom filme chýba.

1 http://kultura.sme.sk/c/5380979/reziser-jiri-chlumsky-myslel-som-ze-sa-z-reklam-zblaznim.html
2 http://www.sme.sk/c/3195369/nechcem-aby-vo-mne-zil-nepriatel.html

3 http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-6-2014/novinky/krok-do-tmy

4 http://www.attelier.sk/neslovensky-film/
5 Havran, Michal – Hečko, Maroš (2012): Kandidát – Denníky z odpočúvania. ARThur, s. r. o., s. 265.


Kristína Aschenbrennerová ( filmová publicistka ) 
FOTO: Trigon Production/Róbert Kňažko