Slovenský jazyk pod drobnohľadom

Významný slovenský filmový publicista a kritik Pavel Branko je autorom mnohých dôležitých publikácií a textov z oblasti slovenskej kinematografie. Neprehliadnuteľné sú však aj jeho jazykovokritické a prekladateľské eseje, v ktorých poukazuje na nedôslednosť
v používaní slovenského jazyka a jeho prznenie. Prvý diel týchto esejí pod názvom Úklady jazyka vyšiel knižne len nedávno. Sú presné, výstižné a písané s humorom a iróniou v hlase. Publikáciu vydalo MilaniuM a Slovenský filmový ústav.

Svoje eseje na tému slovenského jazyka publikujete už vyše desať rokov. Odkedy vás slovenský jazyk zaujíma viac než len ako bežný prostriedok komunikácie?
– Pod názvom Úklady jazyka uverejňujem eseje už aspoň pätnásť rokov, ale začal som ich písať v roku 1980, keď mi Pavel Vilikovský v Romboide uverejňoval komentáre na tému prekladov. Myslím si teda, že aj keď nie pod touto hlavičkou, robím ich už asi tridsať rokov. No texty o používaní slovenského jazyka publikujem od roku 1946, keď som urobil svoj prvý preklad. Nemyslím, že by dnes mali veľkú cenu, sú príliš dobové a sústredené na detail, ale ten záujem som mal vždy.

Čo vás podnecuje písať ich? Chcete vyzvať používateľov slovenského jazyka vo verejnom priestore na jeho správne a dôsledné používanie?
– Som nielen prekladateľ, ale aj prekladateľský kritik. Väčšina textov v publikácii je vyvolaná hnevom na zlé preklady. Je dosť prekladateľov, ktorí by vedeli preklad spraviť lepšie, keby mu boli ochotní venovať dostatok času, pretože ich znalosti aj prekladateľské schopnosti sú väčšie než to, čo pustia na verejnosť. Snažím sa ukazovať všetky možnosti slovenčiny. Slovanské jazyky majú veľa možností, ktoré germánske a románske jazyky nemajú, a ja sa pokúšam poukázať na to, o čo si slovenčinu ochudobňujeme, keď sa preklad viaže na spôsob myslenia v origináli. Neustále sa stretávam s tým, že sa u nás kopíruje z iného jazyka namiesto toho, aby sa uplatnilo to, v čom sú slovanské jazyky silné. Pritom je podstatné povedať vec tak, ako by to povedal Slovák, keby neprekladal.

Dá sa jednoznačne povedať, či je vplyv cudzích jazykov na slovenčinu pozitívny, alebo negatívny? Ako to vnímate vy?
– Veľmi jednoducho – ako Ezop. Ezopa sa spýtali, čo je na svete najlepšie. „Jazyk,“ odpovedal, „ním sa dohovoríte, môžete ním rozširovať svoje myšlienky, tým sa my ľudia vyznačujeme.“ A čo je naj- horšie? „No, jazyk...“ Nemôžeme z iných jazykov nebrať to, čo nemáme. Ale my berieme aj to, čo máme v rovnakej kvalite alebo aj lepšie.

V publikácii najviac hovoríte o prenikaní angličtiny do slovenského jazyka, ale spomínate aj iné jazyky. Ktoré majú najväčší vplyv?
– Najväčší vplyv na náš jazyk má dnes angličtina a čeština. Ako Slováci sme historicky národ dvojjazyčný a češtinu vnímame ako čosi, čo nám je rovnako vlastné ako slovenčina. Kdesi v pozadí svojho mozgu ju máme ako náš druhý jazyk, a preto nám do reči prenikajú čechizmy, keď si nevieme napochytre nájsť slovenský výraz. Niektorí ľudia to pokladajú za prznenie slovenčiny, podľa mňa nás to obohacuje, pokiaľ s tým zaobchádzame tvorivo, aj keď k nám takto často prenikajú rôzne nešváry. Keby sme si chceli slovenčinu naozaj pestovať, budeme prísnejší pri preberaní z cudzích jazykov a budeme brať len tam, kde nemáme domáci ekvivalent.

Čo považujete za zásadný problém v používaní slovenského jazyka?
– Nesprávnu výslovnosť a transkripciu mien a názvov. Veľa v tej knihe píšem o tom, ako sa slovenčina przní v oblasti filmu, keď sa mená a tituly píšu na anglický spôsob. Podstata problému je v tom, že na svete sú dnes dva prístupy. Elitársky prístup je pre vzdelancov a predpokladá, že ak napíšete napríklad „Churchill“, všetci vzdelanci vášho jazykového prostredia to budú vedieť prečítať správne. Ale ľudia s nízkym vzdelaním to neprečítajú správne. A ukazuje sa, že dnes ani ľudia s vysokoškolským vzdelaním to už nevedia. Elitárska transkripcia je teda čoraz viac nefunkčná. Naša jazykoveda však doteraz nepochopila, že s obrovským rozvojom vzdelávania a informatiky je elitárska transkripcia už neudržateľná a že by sme sa mali vydať demokratickou cestou, aby sme to, čo je napísané, prečítali tak, ako sa má. Inak sa totiž barbarsky komolí všetko, čo nie je po anglicky, teda v dnes už svetovo akceptovanom esperante. Takto demokraticky s transkripciou pracujú napríklad angličtina, francúzština i ruština.

Tón vašich esejí je často humorný a miestami až ironický. Je to podľa vás najúčinnejší spôsob, ako poukázať na neduhy v používaní jazyka?
– To si nemyslím. Je to podľa mňa cesta, ako to urobiť čítavé. Snažím sa, kde sa len dá, vnášať humor a jazykový vtip. A že ten humor niekedy prejde do irónie a sarkazmu, to sa nečudujte, keď človek podchvíľou narazí na to, že v origináli sa hovorí o voze a v preklade o koze. Tieto útvary sú teda fejtóny alebo eseje, určené bežnému čitateľovi, rozhodne nie vedecké traktáty, na ktoré vzdelaním nemám.

Ako autor filmovokritických a publicistických textov občas používate slová a pomenovania, ktoré v dnešnom jazyku už vnímame ako archaické. Volíte ich pri písaní na presnejšie vyjadrenie obsahu alebo z úcty k niekdajšej podobe jazyka?
– Jazyk je ako rieka, ktorá tečie. Dnes je tu a zajtra bude inde. Aj eseje v knihe Úklady jazyka vznikali pred povedzme desiatimi či dvanástimi rokmi a dnes už nemusím byť úplne zajedno s názorom, ktorý som vtedy napísal, pretože nielen jazyk sa vyvíja, ale aj môj pohľad naň. Zastarané slová by som vedome nikdy nepoužil. No po prvé som starý človek a nesiem v sebe jazyk od mladi a po druhé si myslím, že mnohé slová, ktoré vypadávajú z nášho jazyka, sú presnejšie ako tie, ktoré ich nahradili. Ale za staromilstvo nie som, takže by som potreboval konkrétny príklad toho, čo vy vnímate ako archaické a napriek tomu som to použil. Inak je ťažko sa vyjadriť.

A ako vnímate slovenský jazyk v premenách času?
– Kedysi bola slovenčina vo svojom vývine ohrozovaná. Dnes je rozkonárená, má svoju silu a stabilitu. Dnes sa jazyky vo svete menej kodifikujú, viac sa pátra po tom, kam smerujú. Nepredpisuje sa im koryto, ktorým majú ísť, skôr sa hľadajú zákonitosti, podľa ktorých sa reálne vyvíjajú. Slovenská jazykoveda a najmä redaktorská prax, s ktorou som bol často na nože, v tom nie je taká moderná ako napríklad česká alebo poľská, aby sme ostali len v našom priestore. Prepína sa v strážení panenskej čistoty jazyka, ktorý už vôbec nie je pannou a ani ňou nepotrebuje byť.

Simono Nôtová
FOTO: archív SFÚ/Ctibor Bachratý