SYLVIA LACKOVÁ

V čase môjho nástupu do Slovenského filmového ústavu v roku 1969 bolo pôvodných slovenských faktografických príručiek o filme veľmi málo. Medzi prvých, ktorí sa podujali na katalogizačné spracovanie slovenskej filmovej tvorby v archíve SFÚ, patrila už zosnulá Gabriela Gavalčinová. Ďalej to bola Marianna Forrayová a štvorlístok nadšencov, v ktorom som bol i ja, ako posledná skompletizovala Sylvia Lacková. V decembri oslávi 85 rokov.

Najskôr boli spracované filmografické katalógy hranej, potom krátkometrážnej tvorby a nakoniec spravodajských filmov. Sylvia Lacková bola autorkou publikácií Diafilm 1955 – 1981 (1985), Spravodajský film na Slovensku (1987, 1989), kde spracovala obdobie rokov 1945 až 1960, a podieľala sa aj na publikácii Karol Plicka vo filmovej faktografii (1983). Skutočnosť, že predtým pracovala na Kolibe a osobne poznala tvorcov slovenských filmov, prispela k tomu, že sa jej podarilo overiť a doplniť tvorcov spravodajského Týždňa vo filme.

Sylvia Lacková nastúpila do SFÚ v júli 1974 ako samostatný dokumentátor a odchádzala v decembri 1989 ako vedúci filmový historik. Mala vtedy za sebou štyridsaťročnú prácu na Kolibe a vo filmovom ústave. Osudovým sa pre ňu stalo stretnutie s Paľom Bielikom, s ktorým spolupracovala ako skriptka, asistentka réžie či pomocná režisérka. Začínala s ním na filme Priehrada (1950) a stála aj pri jeho snímkach Štyridsaťštyri (1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík I – II (1962, 1963), Majster kat (1966) a Traja svedkovia (1968). Spolupracovala však aj s ďalšími slovenskými režisérmi na ich celovečerných filmoch. Spomeňme aspoň tituly Rodná zem (r. J. Mach, 1953), Štvorylka (r. J. Medveď, K. Krška, 1955), V hodine dvanástej (r. J. Medveď, A. Lettrich, 1958), Tri razy svitá ráno (r. A. Lettrich, 1961), Kto si bez viny (r. D. Plichta, 1963), Vreckári (r. Ľ. Filan, 1967), Rekviem za rytierov (r. J. Zachar, 1970), Letokruhy (r. Ľ. Filan, 1972), Skrytý prameň (r. V. Bahna, 1973) či Trofej neznámeho strelca (r. V. Pavlovič, 1974). Pri nakrúcaní posledného menovaného filmu spáchal režisér Vladislav Pavlovič samovraždu, čo sa Sylvie Lackovej hlboko dotklo a svoje pôsobenie na Kolibe sa rozhodla ukončiť.

Vráťme sa však k Paľovi Bielikovi, s ktorým spolupracovala najčastejšie. „Bielik bol veľmi pohodový človek, a čím bol starší, tým bol prístupnejší, u nás sa na scéne nekričalo, nemal na to dôvod...“ spomína Sylvia Lacková v rozhovore pre projekt VŠMU Oral History. „Boj za spravodlivosť je takou skoro až neviditeľnou niťou, ktorá sa vinie cez celú jeho tvorbu vo všetkých filmoch... Ešte by som spomenula, že Bielik veľmi dbal na svoj zovňajšok. Chodil vždy v bielej košeli a mnoho ráz aj v kravate, keď boli exteriéry, tak mal klobúk na hlave, to patrilo k začiatkom, neskoršie nosil baretku... Tie posledné roky už bol viacej akoby unavený a chodil s takou bakuľou po scéne, skôr sa o ňu opieral... A on, ktorý za celý život, ako ho poznám, nebol chorý, tak naraz ho to vzalo a začal v tých sedemdesiatych rokoch tak, že išiel na operáciu, a vtedy mal izbu aj s telefónom, tak mi telefonoval, že čaká, že ho prídu zobrať na operáciu, a vtedy ako posledné slovo mi povedal: ,Odchádzam.‘ Myslel tým na operáciu, ale ono to bolo vlastne tak, že už odchádzal spomedzi nás...“

Štefan Vraštiak ( filmový publicista )
FOTO: archív SFÚ