Frame, frémir, f(ilmové) r.e.m.

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. FREM (2019) sa umiestnil na 13. priečke.

Keď sa v roku 2019 zjavil FREM Viery Čákanyovej a tesne pred celosvetovou explóziou covidu-19 stihol naživo Berlinale, vzápätí obletel festivaly online a napokon v pandemickom lete 2020 zakotvil aj v slovenských kinách, drvivá väčšina publika ešte netušila, že pôjde o prvú časť dokumentárnej trilógie. Čákanyovej niekoľkoročná práca a premýšľanie o mieste človeka, jeho činnosti i jej dôsledkoch na stav planéty totiž ústi do trojice filmových esejí. Všetky sa venujú téme konca antropocénu, no každá na ňu nazerá z trochu inej perspektívy. FREM sa snaží evokovať vnímanie planéty umelou inteligenciou, Biela na bielej (2020) je subjektívnym autorským denníkom, ozvláštneným intímnym chatovaním s fiktívnou chatbotkou ann_w, a posledná, Poznámky z eremocénu, ktorá príde do kín na budúci rok, by zase mala stáť na fiktívnom dialógu autorky s jej vlastnou budúcou virtuálnou kópiou.

No vráťme sa k FREMu, ktorý je špekulatívnou simuláciou vnímania života na planéte umelou inteligenciou. Tú ľudia vyvíjajú v prvom rade nato, aby im pomáhala – vyriešiť klimatickú krízu či vyliečiť rakovinu, hovorí autorka v úvodnej sekvencii filmu, no jedným dychom dodáva, že táto inteligencia sa v mene „vyššieho dobra“ (zachovania života na planéte) raz môže od ľudí odpútať. Základnou otázkou filmu je, ako by na nás táto odpútaná inteligencia asi hľadela.

Každá simulácia pohľadu na človeka očami iného je vlastne pohľadom do zrkadla. Vedel to dánsky režisér Michael Madsen, keď nakrúcal dokumentárnu esej Návšteva (2014) o hypotetickom príchode predstaviteľov mimozemského života na planétu Zem, a nepochybne to vie aj Viera Čákanyová. Zrejme aj preto, aby sa od pohľadu do zrkadla čo najviac odvrátila, rozhodla sa FREM nakrútiť v Antarktíde, v klimatickom pásme, na ktoré človek fyziologicky nie je stavaný a kam prirodzene nepatrí, no kam prenikol – fyzicky i cez mikroplasty alebo, tak ako vo filme, prostredníctvom vyplavenej kvetináčovej palmičky.

Umelá inteligencia, „stelesnená“ pohľadom kamery uchytenej na drone, je teda postava (a zároveň príznak autorského videnia). Vo FREMe sa rozhliada po nehostinnej krajine, plnej ľadovcových hôr, krýh a tmavej, takmer čiernej vody. Skenuje viditeľné, vylaďuje zvuk, vníma a dokonca „dýcha“ (na chvíľu pripomenie sci-fi filmy, kozmonautov v prázdnom priestore či Hala 9000 z filmu 2001: Vesmírna odysea). Pripusťme, že v diegetickom univerze FREMu má vedomie i vôľu. Aj tu však platí, že ju stvoril človek: nakŕmil ju množstvom dát a dovolil jej naučiť sa o živote na planéte mnoho – všetko, čo vedel sám, a ešte viac. Umelá inteligencia všetko vstrebala, no nakladá s tým po svojom. Vstrebala aj analógové zábery na 8 a 16 mm filme z úvodnej sekvencie, ktoré autorka nakrútila ako nostalgickú spomienku na zanikajúci svet – na bezstarostný „plážový“ svet, ale aj svet, kde sa zabíjajú zvieratá, či už pre potravu, alebo len tak, náhodou, na okraji ciest, ktoré takisto vybudoval človek. Pohltila ich a čiastočne strávila: preto tieto zábery podliehajú digitálnej erózii – už na nich neoxiduje a nepraská emulzia ako na starých analógových filmoch, ale obraz sa zadrháva a rozpadá na pixely a zvuk zaniká v elektronickom šume. 

Umelá inteligencia si prestáva pamätať centrálne postavenie človeka. Pohľadom zahŕňa rovnako živé aj neživé: vyhodnocuje mierku krajiny, pomer vtáčieho či tulenieho tela voči kryhám a šírke obzoru, reaguje na pohyb. Tulenia krv pre ňu veľa neznamená, je len príznakom života (šokuje iba nás divákov). Sleduje tulene, tučniaky a ďalšie vtáky s rovnakým záujmom, ako sa díva na človeka, ktorý vŕta do ľadu, meria jeho hrúbku, otužuje sa v oceáne či počúva rozhlasové vysielanie s vianočnými pesničkami a so znepokojivými správami o nezvyčajných meteorologických javoch v Amerike. 

No umelá inteligencia dovidí aj pod povrch javov a ďaleko za ne: vie „poodchýliť“ ľadovú prikrývku a vrátiť sa v čase o milióny rokov, vie vidieť južný pól zelený a obývaný dinosaurmi, vníma geologický čas i čas vesmíru. Nereaguje na nápis „say something“ vyšliapaný v snehu (aj my diváci si musíme film zastaviť, aby sme ho prečítali) a napokon sa rozhodne človeka – invázny druh, škodcu – prinajmenšom z bieleho univerza FREMu celkom jednoducho vymazať.

Slovo „frem“ podľa Viery Čákanyovej nič neznamená. No evokuje veľa. Pozýva nás interpretovať ho a interpretovať cezeň celý film. Nastavuje nový záber (frame) vnímania, rozochvieva nás (fait frémir) a možno nás aj uspáva pomalou kamerou. Rýchle pohyby našich očí, keď hľadáme, o čo sa v zdanlivo prázdnych záberoch môžeme zachytiť, by však nemali evokovať sen. Skôr by nás mali prebudiť.

Mária Ferenčuhová
foto: Film Expanded