Viera Čákanyová

dokumentaristka

Na splnenie tejto úlohy som si otvorila staré texty zo žiadosti o grant k filmu FREM, lebo si spomínam, že som tam uvádzala inšpiračné zdroje. Našla som tam tieto mená: Ulrich Seidl, Harmony Korine, Werner Herzog a Tsai Ming-liang. Pamätám si, že ma určite inšpiroval film Gummo (1997) od Harmonyho Korina, ale aj jeho ďalší film Julien Donkey-Boy (1999) pre spôsob, ako slobodne a hravo sa v ňom prelínala autentická realita s fikčnými prvkami. Páčila sa mi surová energia, čo z tých filmov sálala, bolo jasné, že ich natočil drzý mladý človek, ktorý neriešil zaužívané naratívne štýly alebo formálne postupy, bol to proste radikálny koktail rôznych, často bizarných nápadov na hrane „politickej korektnosti“. Sú to hrané filmy, ale napriek tomu sa mi s nimi spája slovo „autentický“, ktoré patrí väčšinou do slovníka dokumentárneho filmu. Neboli autentické v dokumentárnom zmysle slova; pre mňa boli autentické, pretože boli autorsky odvážne, aspoň sa mi to vtedy zdalo. Toto kritérium spĺňajú aj ďalší spomenutí režiséri. 

Určite ma inšpirovali aj prvé filmy Petera Mettlera, ktorý v nich formou autorských dokumentárnych esejí riešil rôzne aktuálne témy. Využíval pri tom bohatstvo filmovej reči nebanálnym, originálnym spôsobom. Sledovala som aj filmy bratov Dardennovcov, ktorí ma zase inšpirovali tým, ako pracovali s pointou, tvorili dramatické situácie, budovali napätie a napriek vyhroteným morálnym dilemám neskĺzli do prvoplánovej agitky. 

Vždy ma bavilo sledovať aj experimentálne filmy, videoart alebo intermediálne diela určené pre galérie, pretože ma zaujímalo, ako s médiom filmu pracujú vizuálni umelci, nezaťažení schémami z tradičných filmových škôl, kde dominuje mantra naratívneho filmu (napríklad združenie Flatform). Dobré sa mi zdajú aj filmy Rubena Ostlunda, možno preto, že neviem robiť filmy o bohatých, privilegovaných ľuďoch. Baví ma aj extrémny čierny humor a trápnosť Roya Anderssona, jeho tisíc odtieňov absurdity v opise existenciálnych životných situácií, jedinečný vizuálny štýl, dokonale vypočítaná choreografia hereckej akcie a na milimeter presné kompozície. 

Na druhej strane mám rada aj filmy, ktoré vo výsledku pôsobia spontánne a živelne, pretože taký bol aj proces ich vzniku. Alebo jednoduché, minimalistické filmy – jedna postava, jeden priestor, jeden nápad. Taký je napríklad provokatívny a vtipný sociálny experiment holandského režiséra Guida Hendrikxa Muž s kamerou(2021). Všeobecne obdivujem režisérov, ktorí vedia natáčať vtipné filmy.