17. MFF Cinematik

Popularizačný Cinematik

Keď Art Film Fest v apríli tohto roka pre chýbajúce financie oznámil vynútenú prestávku, stal sa MFF Cinematik de facto jediným veľkým slovenským filmovým festivalom. Jeho 17. ročník sa konal 13. až 18. septembra v Piešťanoch. Uviedol viac ako 100 filmov, z toho tri boli premiéry nových slovenských hraných filmov – ObeťSvetlonoc a Piargy

MFF Cinematik má dve súťažné sekcie: Meeting Point Europe, kde európske filmy hodnotí porota zložená z filmových kritikov FIPRESCI, a súťaž domácich dokumentárnych filmov. V prvom rade je však diváckym festivalom. Publikum, ktoré by na slovenské či artovejšie filmy možno inak nezavítalo, láka do kina dômyselným rozdelením programu do programových slotov. Premieta sa na troch hlavných miestach so začiatkami projekcií v rovnakom čase a s pomerne veľkorysými prestávkami medzi projekciami. Táto pravidelnosť umožňuje divákom hladké presuny a poskytuje dostatok času na občerstvenie medzi filmami. O snahe uspokojiť publikum divácky atraktívnym programom svedčí aj hororová sekcia a nočné premietania.

Atraktívnosť pre domácich filmových tvorcov Cinematik zase zvyšuje súťažnou sekciou dokumentárnych filmov Cinematik.doc, kde sa občas stretnú ambicióznejšie festivalové tituly s filmami, ktoré sú skôr určené na televíznu obrazovku než na uvedenie v kine. Takou snímkou bola tento rok napríklad Ouca – (ne)skutoční príbech. Názov je ťažkopádnou a príliš explicitnou alúziou na internetových trollov a ich (ne)schopnosť používať pravidlá slovenského pravopisu. Okrem Ouce ponúkla súťaž aj viacero nových dokumentárnych portrétov mužských osobností – Trančík Erika Prausa, Dežo Hoffmann – fotograf Beatles Patrika Lančariča, Svetlo na konci dňa Aleny Čermákovej o politickom väzňovi Rudolfovi Dobiášovi, Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha v réžii jeho syna Martina Palúcha, SlobodníSlavomíra Zrebného o katolíckom disente a výnimočný úkaz – portrét ženy, Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej Žena novej doby režisérky Anny Gruskovej. Víťazom Cinematik.doc sa stal film o Ivanovi Palúchovi. „Snímka čisto filmovým jazykom odhaľuje jeden ľudský osud a širšie dejiny Československa cez postavy, ktoré v našej kinematografii Ivan Palúch stvárnil. Zároveň dúfame, že to nebude posledný film Martina Palúcha,“ zhodnotila porota. Cenu divákov získala Katedrála Denisa Dobrovodu, cenu primátora Piešťan získala Očista Zuzany Piussi a v medzinárodnej sekcii Meeting Point Europe zvíťazila švédska snímka Rubena Östlunda Trojuholník smútku.

Workshop zameraný na vývoj dokumentárnych filmov Dox in vitro, ktorý kedysi dával Cinematiku istý industry rozmer, sa tento rok konal ešte pred začiatkom festivalu a počas samotného podujatia chýbal odbornejší program, ktorý by reflektoval spoločenské témy alebo dodal kontext dramaturgii jednotlivých sekcií. Niektoré filmy uviedli priamo ich tvorcovia, no úvody Petra Konečného pred filmami zo sekcie Cesty slávy boli skôr snahou vybičovať záujem divákov a utvrdiť v nich pocit, že si vybrali najlepšie, ako mohli.

Aj v sprievodnom programe prevládali popularizačné formáty – masterclass kameramana filmu Piargy Petra Bencsíka, tri výstavy, dve predstavenia projektov (dokumentárne série ŠtB: Prísne tajné a Môj emigrant), diskusia redaktorov portálu Aktuality.sk či popkultúrny filmový kvíz a prednáška Petra Konečného Videoklipy ako filmové umenie. 

Pomerne nenápadný zostal v programe masterclass Lucile Hadžihalilović – výraznej autorky, ktorej bola na festivale venovaná celá sekcia a v Piešťanoch jej udelili cenu Rešpekt. Masterclass bol však naplánovaný až po projekcii jej filmu, teda po 22. hodine. K diskusii na tému Stav slovenského dokumentárneho filmu v postpandemickom období zase neboli na webovej stránke festivalu ani v bulletine informácie o tom, kto bude diskutovať. Festivalu by veľmi prospelo aj to, ak by mal aktívnejšie sociálne siete, predovšetkým Instagram, na ktorom môže propagovať aj tie časti programu, ktoré by mohli zostať pre neskorší čas začiatku či prekrytie sa s očakávanejším titulom prehliadnuté.

Cinematik však ponúkol aj niekoľko mimoriadnych titulov: film TERROR NULLIUS dvojice Soda Jerk, ktorý apropriáciou a hravým, angažovaným spracovaním audiovizuálnych materiálov o Austrálii, resp. natáčaných v Austrálii kriticky reflektuje koloniálne násilie, antiimigračnú politiku či strach z témy LGBTIQ+. Ďalším z vrcholov programu bol pre mňa film Korzet rakúskej režisérky Marie Kreutzer. Svieža (a kontrafaktuálna) reinterpretácia obrazu Sissi, historickej postavy opradenej mnohými mýtmi, predkladá historické asynchronizmy (napríklad snímanie na kameru a celuloidový film v roku 1878) a tematizuje aj stále aktuálnu obsesiu vzhľadom ženy (nielen) vo verejnom priestore, opakovane verbalizovanú v priamej interakcii so Sissi: ,,Ste chudšia ako na obrazoch.“ ,,Na portréte vyzeráš ako mladé dievča.“V tomto filmovom spracovaní Sissi práve oslavuje štyridsiate narodeniny – priemerný vek bežného ľudu v monarchii. Ona má však privilégium venovať sa obsedantnej snahe udržať si svoj bájny mladistvý vzhľad. Sissi Marie Kreutzer je melancholická, až depresívna či suicidálna, uväznená vo svojej funkcii, no zároveň je našou súčasníčkou – masturbuje vo vani, jedáva väčšinou iba pomaranče, neustále sa váži, predstiera mdloby, a ak sa na spoločenskej udalosti nudí, ukáže hoci aj hosťom formálnej večere pri odchode prostredník... Rovnako ma v programe veľmi potešil poetický film Marie Popivoda Krajiny odboja či to, že priestor dostala aj študentská tvorba, prevažne z FTF VŠMU, v poeticky pomenovanom pásme Matrac z pamäťovej peny, ktoré zostavila Alexandra Gabrižová z Disco Sailing. 

Dve z troch premiér nových slovenských hraných filmov však boli pre mňa, nanešťastie, sklamaním (všetky v tomto čísle recenzujeme, pozn. red.). Piargy aj Svetlonoc sa snažia interpretovať mystiku slovenskej dediny – povery o čarodejniciach, kŕmené mýtmi propagovanými cirkvou. Kým Svetlonoc je zasadená do súčasnosti, Piargy si pomyselne berú na plecia aj historickú traumu časovým ukotvením do obdobia slovenského štátu. Oba filmy však podceňujú svoje publikum a intenzitu posolstva stavajú predovšetkým na zbytočnej retramuatizácii. 

Na Cinematik boli tento rok ako na jediný (domáci) veľký festival kladené pravdepodobne zvýšené očakávania,  pričom jeho rozpočet stále tvorí iba zlomok rozpočtu Art Film Festu. Cinematik by mohol získať predovšetkým zlepšením komunikácie s divákmi a diváčkami –   prostredníctvom festivalových vizuálov či sociálnych sietí a tiež komunikovaním postojov, napríklad obmedzením odpadu –  papierového vydania Festivalových novín či papierových hlasovacích lístkov. Festivalový bar navyše servíroval všetky nápoje do jednorazových plastových pohárov, ktoré nie je možné recyklovať a je nutné ich vyhodiť do komunálneho odpadu alebo z vlastnej vôle znova používať. Rozumiem, že festival (a kultúra všeobecne) to má nielen po pandemických opatreniach, ale aj po rokoch alokovania nedostatočných finančných zdrojov ťažké a že niektoré aspekty spomenuté v tomto texte by si vyžiadali ďalšie finančné prostriedky.

Barbora Nemčeková
foto: Cinematik/Daniel Dvorský

30. Cineama

Radosť z tvorby a chuť zlepšovať sa

Jubilejný, 30. ročník celoslovenskej postupovej súťažnej prehliadky amatérskej filmovej tvorby Cineama (16. – 18. september, Bardejovské Kúpele) sa niesol v znamení inšpiratívnych návratov aj ambicióznych plánov.

Medzi také patrí aj jeden z výstupov širšieho projektu zameraného na pátranie po histórii amatérskeho filmu na Slovensku, ktorý mal na Cineame premiéru pod názvom Osmičkári. Ide o kolekciu filmov z domácich archívov zaslúžilých kinoamatérov, ktoré postupne objavovali, digitalizovali a dramaturgicky zostavili Pavel Smejkal a Peter Zákuťanský z Národného osvetového centra (NOC). Filmy prekvapili svojou sviežosťou, nápadmi, humorom a vytvorili pútavý celok, ktorý bol viac ako poctou amatérskemu filmu a jeho osobnostiam. Ďalšie pozoruhodné diela z projektu sa premietali v malej kinosále počas celého podujatia. Takisto bolo možné stretnúť viacerých autorov, ktorí prišli svoje diela osobne uviesť.

Ambícia prepájať generácie amatérskych filmárov, s ktorou organizátori tento ročník pripravovali, sa odrazila aj na koncepte tvorivých dielní. Účastníci mali možnosť vyskúšať si prácu s 8 mm a 16 mm filmovou surovinou. Pod lektorským vedením experimentálneho filmára Martina Ježka a animátoriek Moniky Budaiovej a Lenky Štrurmankinovej na Cineame vznikli a premietali sa dva kolektívne filmy, ktoré na plátno preniesli nespútanú radosť z tvorby.

Cestou do histórie amatérskeho filmu bola projekcia filmu Amatér Krzysztofa Kieślowského. Lektorsky ho uviedol dokumentarista a pedagóg Tomáš Hučko, ktorému pri príležitosti výročia súťaže udelili poctu generálneho riaditeľa NOC, rovnako ako filmovej historičke Jadwige Hučkovej, režisérovi, kameramanovi a pedagógovi Antonovi Szomolányimu, osvetovým pracovníčkam Anežke Kleinovej z Rožňavy a Márii Vašicovej z Liptovského Mikuláša. Spomínalo sa aj na nedávno zosnulú scenáristku, režisérku, dramaturgičku a významnú osobnosť amatérskeho filmu Marcelu Plítkovú.

Hlavnú cenu si zo Cineamy tento rok odniesli dva filmy – časozberný dokument o šarišskom umelcovi Edmundovi Capákovi Cesta Benjamína Schlesingera a krátky animovaný film Life for School Nataše Strelovej o úskaliach dospievania. Obidva zároveň odrážali tvorbu vo svojich vekových skupinách, kde medzi autormi nad 21 rokov kvalitou a zastúpením vyčnievali dokumentárne filmy. Autori od 16 do 21 rokov siahali s väčšou istotou po animácii. Napriek tomu prinášali aj reflexiu vážnych a aktuálnych tém.

Okrem možnosti získať niektorú z cien, ktorých sa na podujatí vzhľadom na vekovú a žánrovú pestrosť rozdalo nemálo, je dôležitá aj možnosť získať spätnú väzbu či už na rozborových seminároch, alebo v prestávkach medzi projekciami. Niekedy je spätná väzba, ktorá padne na úrodnú pôdu, vzácnejšia ako umiestnenie. Filmy tento rok hodnotili dokumentaristka Vladislava Sárkány, dramaturg medzinárodného festivalu animácie Fest Anča a scenárista Jakub Spevák, programový riaditeľ prehliadky filmovej tvorby České vize Jiří Forejt, výkonná riaditeľka medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet Eva Križková, dokumentarista Marek Kuboš a režisérka Iveta Grófová.

Pod názvom Raňajky s filmovou výchovou sa uskutočnilo stretnutie ľudí, ktorí sa venujú filmovému vzdelávaniu. Bolo prvé, ale veľmi podnetné. Hádam si nájde miesto aj v programe budúcich ročníkov Cineamy. Svoje aktivity prezentovali česká Asociace pro filmovou a audiovizuální výchovu, košické kino Úsmev, Súkromná škola umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave, portál DAFilms Junior, festival Jeden svet, Gemerské osvetové stredisko v Rožňave a Katedra filmových štúdií FTF VŠMU v Bratislave.

Jaroslava Jelchová