Z potoka do drezu, z dažďa pod odkvap... a potom opäť sucho

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Film Starina o vysídlení siedmich východoslovenských dedín, ktoré padli za obeť výstavbe vodnej nádrže na riečke Cirocha, nakrútil v roku 1981 Ladislav Kaboš. Jeho dramaturgom bol Dežo Ursiny, ktorý by sa v októbri dožil 75 rokov.

Nádrž Starina je najväčšou zásobárňou pitnej vody v strednej Európe. Nachádza sa v najvýchodnejšom cípe Slovenska, na území Národného parku Poloniny. Stavali ju od roku 1981 do roku 1988 a vďaka vodovodnému potrubiu dlhému 190 kilometrov dnes zásobuje pitnou vodou Košice aj Prešov. Hoci sa voda zo Stariny privádza do dvoch krajov, viaceré obce ležiace neďaleko nádrže, ale ani „zakliata“ uličsko-ublianska dolina dodnes nemajú vodovod ani kanalizáciu a ich obyvatelia sú odkázaní na studne.

Ešte horšie ako obce bez vodovodu však dopadli dedinky Dara, Zvala, Ostružnica, Smolník, Ruské, Veľká Poľana a rovnomenná Starina, cez ktoré pretekala Cirocha alebo jej prítoky. Tieto obce už totiž nejestvujú. Z podaktorých sa zachovalo pár budov či cintorín. Obec Starina, respektíve to, čo z nej po demolácii zostalo, zmizla pod vodou. Obyvateľov bez ohľadu na nesúhlas presťahovali na novovybudované sídliská v neďalekej Snine alebo do Humenného. Práve im je venovaný Kabošov a Ursinyho film.

Keďže dedinkami tiekli čisté potôčiky – Ruský potok, Smolník, Zvalský potok, Stružnica, Dara – alebo riečka Cirocha, ich obyvatelia „žili na vode“: pili ju, máčali v nej príbory, rajbali košele aj obrusy. Starina ukazuje, že ľudia tu boli spätí s prírodou. Boli to roľníci s radlami a cepmi, s kravami a koňmi. Bola tu bylinkárka, košikár, bol tu šikovný tesár a kolár. Zo záberov ich drevených, murovaných, neomietnutých či vápnom vybielených domov by sa mohlo zdať, že žili skromne, ale sebestačne. Etnografickú idylu sprevádzanú rusínskymi ľudovými piesňami však narúša nekompromisné strhávanie úradných tabúľ pošty, balenie mobiliára, odbíjanie plechu zo striech, ale i búranie múrov a pálenie dreveníc.

Asi 3 500 obyvateľov, z toho veľa seniorov, presídlili do panelákových bytov s jadrom a chlórovanou vodou. Čerstvé mlieko od kravy im malo nahradiť mlieko z igelitového vrecka. Práčka možno plákala bielizeň rovnako účinne ako voda z potoka, no bolo za ňu treba platiť. Vlastne za všetko bolo treba platiť. A ani tá voda z kohútika nechutila ako z prameňa. Starí ľudia uviazli na balkónoch, opretí o mreže zábradlí, prikutí k novému príbytku. Mladší si zvykli – nablízku jasle, škôlka, hromadná doprava, bližšie do práce v strojárňach Vihorlat. Tí šťastnejší dokonca začali stavať nové rodinné domy – z pórobetónových kvádrov s popolčekom. Zišla sa pri tom aj ruka šikovného starého tesára. Bolestnejšie však pôsobia zábery na obuvníka, ktorý si presunul dielňu na balkón, či na starenku, čo melie zrno na malom žarnove v panelákovej kočikárni: sú ako stromy presadené z lesa do kvetináča.

Laco Kaboš pristúpil k protagonistom citlivo, približoval sa k nim opatrne, sledoval ich pri práci, pozoroval ich lúčenie s domovom aj so zvieratami. Neuhol pred ich tlmenými, no zreteľnými emóciami a ponúkol i malý priestor tomu, kto bol presídľovaním poverený. Empatia poverencovi nechýbala, no ani pragmatizmus: Starinu uzatvára titulok, že voda z nádrže má napájať až 290 000 obyvateľov. Čo bolo proti tomu 3 500 presídlencov?

Mnoho Rusínov zo starinskej oblasti na sídliskách do pár rokov pomrelo. Nečudo: ťahalo im na sedemdesiat, na osemdesiat. No aj mladší obyvatelia vymazaných obcí v okolí Stariny si z vysídlenia odniesli hlboké zranenia. O desaťročia neskôr sa ich preťatej pamäti začali venovať umelci, ktorí toto vysídlenie sami zažili: napríklad fotografka Lucia Nimcová zastrešila multimediálny dokumentárny projekt Rusnáci (2006) a neskôr sa k téme vrátila v rámci kolektívnej výstavy Tekuté obzory (2019). 

Dnes sa dočítame, že ani Starina už nestačí. Zásobuje vodou už milión ľudí a Slovensko sa čoraz častejšie borí s dlhodobým suchom. Z vyprahnutej pôdy sa vtedy občas vynára starý strašiak – vodné dielo Tichý potok.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFU