... aby sme to zlé v nás zobrali na milosť

„V európskom alebo vo svetovom meradle vôbec nie je bežné premietať krátke filmy vo forme predfilmov,“ hovorí Ivana Laučíková, režisérka a producentka animovaného filmu Milosť (2022), ktorý sa od polovice septembra premieta v slovenských kinách.

Čo vám vyplavilo z pamäti spomienku na udalosť z roku 2006, ktorá sa stala voľnou inšpiráciou animovanej novinky Milosť?

Prvá úvaha vo mne skrsla v roku 2013, keď sa v Banskej Bystrici stal županom Marian Kotleba, ktorý mal neonacistickú minulosť. Šokovalo ma to. Začala som premýšľať – ako tisícky ďalších –, čo ako občan urobím, ako sa k tomu postavím. Zvažovala som, že skúsim na túto tému urobiť animovaný film. A keď som hľadala jeho konkrétnu výstuž, spomenula som si na udalosť z roku 2006, ktorá nebola medializovaná. Mnohí z nás vedia o mnohých podobných situáciách z centra Bratislavy, keď bol neonacizmus naozaj živý a najmä v deväťdesiatych rokoch útočil na uliciach.

Ste nielen autorkou námetu i scenára, ale aj režisérkou a producentkou v jednej osobe. Pristrihávala producentka krídla režisérke?

Je to ako v domácnosti, keď rozhodujete o svojom voľnom čase a zároveň viete, koľko na to máte peňazí. Vedela som, aké mám zdroje a čo si za ne môžem dovoliť, takže tomu sa podriaďovali umelecké rozhodnutia. V jednom momente som plánovala zapojiť do filmu 3D animované prvky, ale z finančného hľadiska to bolo nereálne. Potom som pristúpila k 2D animácii, čo bolo možno nakoniec z estetického hľadiska dobré rozhodnutie. Ale nie som jediná autorka, práve naopak, film vznikal v pomerne silnej autorskej zostave. Do dramaturgie vstupovala Katka Moláková a Fero Krähenbiel ako strihač výrazne ovplyvňoval tvar filmu od začiatku až do konca. Výtvarnú stránku so mnou vyriešil Mišo Struss, ktorý dramaticky zmenil môj pôvodný výtvarný vizuál. O zvukovú stránku sa postarali Slavo Solovic so zvukárom Viktorom Krivosudským tak, že bez ich pomoci by som v živote nedokázala k takému výsledku dospieť. Vnímam tento film ako veľmi silnú spoluprácu mnohých tvorivých osobností.

Ako sama pre seba interpretujete názov filmu – Milosť?

Keď som sa zamýšľala nad tým, ako vnímať agresorov, násilníkov, ktorí napádajú nevinných – a nemyslím len konkrétnu situáciu z ulice vo filme, ale ten vzorec sa dá v súčasnosti použiť aj v medzinárodnom meradle –, snažila som sa pozrieť na spirituálne korene našej spoločnosti. Hoci nie som katolíckeho ani evanjelického vyznania, žijem v krajine, ktorá má korene v kresťanskom spirituálnom svete. Kresťanstvo hovorí, že Boh je láska a máme iných milovať ako seba samých. Čo v podstate nie je kresťanský vynález, na tejto téze stavia množstvo svetových náboženstiev. V tíme nás to priviedlo k úvahe, že aj keď je to ťažké, až nepredstaviteľné, treba za každým násilným činom vidieť nevinného človeka, ktorý prišiel na túto zem. Na tom treba začať stavať, aby sme to zlé v nás zobrali na milosť a dali človeku druhú šancu.

Vo filme skladáte pixilovanú stopu do koláže s fotografickými pozadiami a kreslenými prvkami. Čím vás kombinovanie žánrov láka?

V tomto prípade bolo mojím zámerom vytvoriť znepokojivý sen. Pocit niečoho, čo je veľmi blízke realite, ale zároveň ju deformuje a prekračuje. Ako základný výstavbový materiál som sa rozhodla použiť živých ľudí, ktorých som pixilovala. Ale zároveň som chcela ich realitu deformovať, takže som do pixilovanej reality vstupovala kreslenou animáciou a rôznymi digitálnymi vizuálnymi efektmi. Animácia je a priori metaforická a týmto spôsobom dokážem poukázať na to, že aj realita dokáže byť metaforická.

V príbehu členov sláčikového kvarteta, ktorí narazia na brutalitu „hrubokrkých v maskáčoch“, sa stretáva násilie s poéziou a prírodnými krásami.

Keď sa veci postavia do kontrastu, oveľa viac vynikne ich sila. To, že sa v pozitívnom zmysle slova utiekam k prírodným motívom a poézii, bude zrejme súvisieť s tým, že hoci mám zo sociálnej situácie na Slovensku znepokojivý, až hrozivý pocit, rovnako silný, až oblažujúci pocit mám z krajiny, do ktorej sme sa narodili. Pozitívna stránka kontrastu, ktorú vo filme prezentujem, zrejme súvisí s prírodou aj preto, že sa do nej utiekam vždy, keď mám nejaký negatívny životný pocit.

Dôležitú úlohu hrá vo filme hudba. Od začiatku ste vedeli, že chcete spolupracovať so Slavom Solovicom?

Pri výbere hudby do svojich filmov som vždy veľmi ovplyvnená tou, ktorú práve počúvam. Napríklad keď sme ozvučovali Posledný autobus, počúvali sme album Jakuba Ursinyho, ktorý urobil s Teatrom Fatal – a jedna zo skladieb sa stala nosnou skladbou filmu. Keď som začala premýšľať o Milosti, počúvala som album Suita, ktorý urobili ľudia z kapely Longital v spolupráci so Slavom Solovicom. Tá hudba mala obrovskú silu a niesla veľmi podobné emócie ako tie, ktoré som chcela dostať do filmu. Obrátila som sa na Slava, či by nechcel nadviazať spoluprácu. Dôležitú úlohu zohralo aj to, že na spomínanom albume pracoval so sláčikovým kvartetom a hlavnými hrdinami Milosti sú hráči sláčikového kvarteta – to bol racionálny dôvod. A charakter hudby Suity bol zas emotívny dôvod.

Pri sledovaní záverečných titulkov ma prekvapilo, že medzi koproducentmi sa neobjavila RTVS. Nemala verejnoprávna inštitúcia záujem?

Priznám sa, že televíziu sme ani neoslovovali. Minimálne v našej produkčnej histórii neexistuje precedens, že by vstúpila do výroby krátkometrážneho filmu. Ale ani keď bol film už hotový a mal aj medzinárodný úspech, ako Posledný autobus, nepodarilo sa nám ho do televízie predať. Myslím si, že v tomto smere nemáme na Slovensku dobrú tradíciu.

Verejnoprávna inštitúcia záujem nemá, zato kiná áno. Už dávnejšie sa krátke filmy vrátili na filmové plátno ako predfilmy. To poteší.

S krátkymi filmami z našej spoločnosti feel me film sme mali šťastie. V podstate všetky sme s Asociáciou slovenských filmových klubov distribuovali vo forme predfilmov. Viem, že dnes to už nie je jediná spoločnosť, ktorá to robí, a viem aj to, že v európskom alebo vo svetovom meradle to vôbec nie je bežné. Na Slovensku táto tradícia existuje a slovenskí diváci sa tak dostanú aj k dielam, ktoré nie sú typickým marketingovým alebo šoubiznisovým produktom a ktoré by inde vidieť nemohli.

Apropo Posledný autobus... Aj ten vychádzal z konkrétneho zážitku. Pri tomto filme ste začínali ako producentka a skončili ako režisérka. Čo sa stalo?

Bola to nevyhnutnosť, pretože režijné povinnosti v rámci takej obrovskej výroby sa z pozície jedného človeka ukázali ako neriešiteľné. S režisérom Maťom Snopekom som si veľmi dobre rozumela, naše predstavy boli veľmi podobné a aj ja mám režisérsky základ, tak to nakoniec vyústilo do veľmi plodnej a tvorivej spolupráce nielen vo vzťahu režisér – producentka, ale aj na poli réžie.

Na Posledný autobus sa znieslo nemálo kritiky a festival v Annecy ho dokonca odmietol s tým, že to nie je animovaný film.

Bol síce nakrúcaný so živými hercami, ale snímaný vo forme fotografií na digitálny fotoaparát. Nemali sme v rukách záznam hereckej akcie v reálnom čase, mali sme len sériu fotografií, s ktorými sme pracovali ako s animačnými fázami. Posledný autobus je naozaj na pomedzí hraného a animovaného filmu. Niektoré festivaly ho prijali bez výhrad a uvádzali v sekciách animovaného filmu, ako Clermont-Ferrand či Tampere; v Stuttgarte, kde je jeden z najväčších festivalov animovaného filmu v Európe, sme dokonca vyhrali Grand Prix. Iné festivaly, napríklad Annecy, nepovažovali Posledný autobus za dostatočne animovaný. Pravda je však taká, že niekoľko rokov po premiére ho tam uviedli v retrospektívnom pásme a tak ho nakoniec ako animovaný akceptovali.

Profesiu producentky ste si vyskúšali už ako študentka na Vysokej školy múzických umení.

Ako študenti sme, samozrejme, boli tlačení do toho, aby sme sa postarali o všetky veci vrátane financovania. Už na film Nazdravíčko! (2005), čo bol môj magisterský projekt, sme vypisovali žiadosti o dotácie atď. a podieľali sme sa aj na zabezpečení financovania, ale v tom čase sme neboli uvedení ako producenti. Až v roku 2006 som založila producentskú spoločnosť feel me film a animovaný film Štyri Ivany Šebestovej bol v roku 2007 prvý, ktorý sme dokončili pod touto hlavičkou. 

Ako producentka ste podpísaná pod animovanými filmami pre dospelých, ale aj pre deti. V čom je práca pre rozdielne publikum odlišná?

Pracovala som na minisérii krátkych animovaných filmov pre Slovenské národné múzeum. Vyrábali sme epizódy, ktoré mali byť uvedené na Bratislavskom hrade. Rozdiel je v tom, že človek musí zvažovať potreby diváka. Pri dospelom publiku je slobodnejší v tom, že si môže dovoliť výraznejšiu skratku, výraznejší odklon od reality a dá sa povedať, že aj menšiu zrozumiteľnosť, pretože sa spoľahne na kognitívne schopnosti dospelých divákov. Pri tvorbe pre deti musíte zvažovať úroveň ich poznania aj schopnosti dekódovať obraz. Ale zároveň si myslím, že tvorba pre deti je dôležitá a triafať do potrieb detského publika považujem za veľmi náročné, ale aj veľmi potrebné.

Na ktorom poste sa cítite lepšie, čo je vám bližšie – réžia či rola producentky?

Určite réžia, pretože je tvorivá. Nehovorím, že producent nie je tvorivý, ale producentská práca v sebe zahŕňa aj množstvo manažérskych, právnych, diplomatických a iných zručností. A ja sa naozaj najlepšie cítim zasnívaná, zahĺbená do počúvania, ohýbania ľudských príbehov, kreovania vizuálneho aj emotívno-hudobného sveta. Tam som doma, to chcem robiť a producentskú zložku som si pribrala práve v čase, keď sme budovali nový slovenský animačný priemysel. Niekto to robiť musel a my sme nemali producentov, ktorých by sme mohli osloviť, takí ľudia tu neboli. Aj dnes je to prostredie príliš malé a príliš finančne nedosýtené, aby sa tieto dve funkcie dali oddeliť.

Patríte do generácie absolventov animovanej tvorby na VŠMU, ktorá sa dokázala presadiť aj na medzinárodnej scéne. Akí sú podľa vašich skúseností dnešní študenti?

Na VŠMU sa vraciam učiť po deviatich rokoch, ešte neviem odhadnúť, akých študentov tam nájdem. Začala som síce už minulý rok, ale iba s jedným predmetom, čo nepovažujem za dostatočne reprezentatívne. Teraz budem študentov viesť aj v ateliéri réžie, takže uvidím, aký majú pohľad na život, na tvorbu, aké majú ambície a čo si predstavujú pod prácou animátora-režiséra. Ale k tej našej generácii... Boli sme možno prekliati a zároveň požehnaní v tom, že sme začali študovať v deväťdesiatych rokoch, keď všetko na Slovensku skolabovalo. Neexistovala už štátna podpora ako za socializmu, ale zároveň ešte neboli vybudované mechanizmy na nové fungovanie. Hoci to bolo bezútešné, ponúkalo to veľmi veľa možností človeku, ktorý ich chcel vybudovať od základu. Boli sme mladí, mali sme veľa plánov, snov a energie, mohli sme to nové začať stavať, čo nám takisto dodávalo veľa energie. Súčasnú hlavnú producentskú líniu tvoria najmä ženy z tohto obdobia – Katka Kerekesová a Vanda Raýmanová. V súčasnosti sú „ťahúnkami“ slovenskej animácie.

Pred deviatimi rokmi ste v rozhovore pre Film.sk spomenuli, že pracujete na dlhometrážnom animovanom filme s názvom Slnko. Ako sa má fantazijná rozprávka pre deti dnes? Nepadá na ňu prach zabudnutia?

Dúfam, že nie. Projekt čaká, dozrieva, je napísaná tretia verzia scenára a reakcie na ňu sú veľmi pozitívne. Ale práve pred desiatimi rokmi som sa stala matkou a dostala som sa do nie celkom jednoduchej rodinnej situácie. Mám dve osvojené deti, ktorých osud je trošku náročný, a vzhľadom na to nepovažujem za reálne púšťať sa do takej obrovskej výroby, ako je celovečerný animovaný film. Po desiatich rokoch práce sa teraz dostal do kín celovečerný animovaný film Tvojazem, ktorý robili manželia Budinskí. Výroba bola náročná aj pre bezdetný manželský pár, takže musím reálne zvažovať svoje sily. V tejto chvíli to ešte nie je reálne, ale urobím všetko pre to, aby som sa k scenáru vrátila a aby sme ho raz premenili na film. Stále si myslím, že má veľký potenciál a že dlhometrážna animovaná tvorba pre deti má význam.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: feel me film, Eva Dudziková

Hapkovi som vravela: Predstav si Stalina a Lenina, ako hrajú na balalajkách

Piateho októbra oslávi 80. narodeniny prvá dáma slovenského animovaného filmu Jaroslava Havettová. Profilový rozhovor s ňou sme čitateľom Film.sk ponúkli pred piatimi rokmi. Aktuálne vyšlo výberové DVD s jej filmami, ktoré sa krstilo toto leto na Fest Anči. 

Ako ste si užili Fest Anču, kde ste boli čestnou hostkou? 

Užila som si ju veľmi, a čo je hlavné, stretla som tam ľudí, ktorých som chcela spoznať, napríklad Katarínu Kerekesovú. Keď som bola pred mnohými rokmi v Košiciach, zoznámila som sa s jeho mamou a veľmi sme si rozumeli. Katarínin seriál Mimi a Líza mi vyrazil dych. Veľmi sa mi páčilo, že sa vrátili k technike papierikovej animácie. Držím im palce. Do Žiliny prišla ako porotkyňa aj manželka Vráťu Hlavatého, ktorý je výtvarníkom môjho Edudanta a Francimora – roky som sa s ňou nevidela. V Žiline sa o mňa výborne postarali. Dala som si halušky a Captaina Morgana (smiech). Veľmi sa mi páčila aj zrenovovaná synagóga, kde prebiehala časť festivalu. A som šťastná, že moje filmy vyšli na DVD, ktoré som na festivale pokrstila. Chýba tam iba ukážka zo seriálu Edudant a Francimor, ale k nemu má práva Česká televízia. 

Dnes už majú animátori na čo a na koho nadväzovať aj v rámci domácej tvorby, ale na čo ste nadväzovali vy? Na Slovensku ste boli prví.

Nadväzovali sme na český animovaný film, na štúdio Bratři v triku. Neboli žiadne učebnice, nevedeli sme, koľko políčok má sekunda, či 25, alebo 24. Každý tvrdil niečo iné. Vždy som sa držala tej 24-ky, dá sa dobre deliť. Kolegyňa Veronika Margótsyová, ktorá prišla z Prahy, nás učila to, čo v Prahe pochytila. Všetko sme robili na kolene, štýlom pokus – omyl. Bol zázrak, že sa niečo pohlo. Netušili sme, že fólie sa dajú vrstviť. Potom sme išli na školenie do Prahy. Bola som u Mirka Kačenu, dal mi úžasné lekcie. Učili nás naozaj základy. Keď som sa potom po pôrode vrátila k práci, už tam bol Viktor Kubal a „kubalovalo“ sa vo veľkom. Boli sme tam štyria a mali sme štyri farby – čiernu, bielu, svetlo- a tmavosivú. To boli naše začiatky. Veľmi nám pomohla možnosť pozerať zahraničné filmy oceňované vo svete. Boli zakázané, ale komunisti si ich púšťali v súkromí. A my sme si ich púšťali skutočne po okienkach na strihačskom stole. Tak sme objavovali všetky tie rafinované finty. Potom sme sa pustili do Sochy (1969) a využili nazbierané skúsenosti. Ako tam lieta ten drobec, to bolo v animácii to najľahšie. Sochu dostrihával ešte Dušan Trančík, na festival sme film z recesie označili ako širokouhlý a oni ho tak aj púšťali. Všetci na to civeli, lebo raz bol ten panáčik ako prst a potom zasa ako guľa – podľa toho, ktorým smerom bežal. Ešteže bol taký maličký. 

Tak ako ste sa učili vy, tak sa vlastne museli učiť aj kameramani, pre ktorých to bola takisto nová skúsenosť.

Prvým kameramanom bol Jozef Ružička, s ktorým som urobila napríklad Pieseň (1969). Tešili sme sa, až dostaneme kameru Oxberry, s ktorou bolo možné robiť zložitú animáciu. Jej možnosti som mohla využiť až pri filme Kým sa ucho neodbije (1971), ale konečne sme ju mali aj v Bratislave. Skoro všetky svoje filmy vytvorené na Slovensku som robila s kameramankou Henrietou Peťovskou. Pri filme Údel (1988) som spolupracovala v Prahe s kameramankou Evou Kargerovou. Tu sme mali napríklad naanimované každé tretie okno a jednotlivé kroky animácie bolo treba nasnímať tak, aby sa prelínali. To bolo náročné. 

Ešte by sme mohli spomenúť meno Gene Deitch...

V roku 1958 ho vyslali z USA, aby v Prahe viedol výrobu nových dielov Toma a Jerryho. Mal krásne nápady. Film Obři(1969), ktorý vymyslel a natočil s výtvarníkom Vratislavom Hlavatým, získaval ceny všade po svete. Deitch získal v roku 1960 aj Oscara. Z Prahy už neodišiel, našiel tu novú rodinu a ja som rada, že som sa od neho mohla učiť. Sledovali sme u neho filmy alebo nám filmy aj posielal. Páčilo sa mi, že v Česku sa už vtedy robili filmy, ktoré sa snažili byť viac než groteskou. Napríklad O místo na slunci (1959), kde sa dvaja naťahujú o kužeľ svetla. Úžasná metafora, ako sa každý bije so životom. 

Stále hovoríme o filmoch pre dospelého diváka...

Seriálov pre deti som robila niekoľko. V 70. rokoch to bol Gaštanko a Gaštaník, po revolúcii zas Edudant a Francimor. Robili sme aj pre zahraničie, pre BBC rozprávku James The Cat. Pri jej výrobe sme si užili problémov, pretože to bolo už po rozdelení štátu a ešte pred EÚ. Časť výroby prebiehala na Slovensku a kamera bola v Prahe, tak sme museli občas pašovať obrázky zo Slovenska. V roku 1970 sme s Ivanom Popovičom robili rozprávku O slniečku, čo nechcelo ráno vstávať. Tam bolo iba pár postáv. A aj do detskej rozprávky nám zasiahol cenzor. „Spím a basta!“ deklamoval za slniečko Julo Satinský. V televízii povedali, že slovo „basta“ je neslušné. Musel to nahovoriť znova a povedať: „Spím a dosť!“Alebo vo filme Posledný kameň im vadil vavrínový veniec. Museli sme tam dať iný, aby sme neznehodnotili štátne vyznamenania. V Bratislave ma vždy chlácholili, že by to ani v Prahe neprešlo. 

Je aj film, ktorý sa pre cenzúru ani nedokončil?

Áno, film Dereš, ktorý sme chystali s karikaturistom Fedorom Vicom. Tam im vadilo všetko, už aj samotný názov. A nebol to jediný prípad. Chcela som napríklad robiť film Sám život píše obdobné príbehy so Zorou Kolínskou, s Mariánom Labudom a Janom Melkovičom. Mali to byť milostné situácie, etudy, ako sa niečo nepodarí alebo naopak podarí a blbec si vezme ešte väčšiu blbku (smiech). Zakaždým tam muž naháňa ženu alebo naopak. Mali sme nakrúcať v zasneženom petržalskom parku, ako Faun tam mal hrať na piane Melkovič, Zora s veľkým výstrihom, Labuda malý, guľatý, v cylindri a s obrovskou kyticou. To všetko kombinované s animáciou. Stopli to asi preto, že to bolo príliš erotické.

Hudba vo vašich filmoch je samostatná kapitola...

Rádio sa počúvať nedalo, tak som si kupovala platne. Pri hudbe som dokázala robiť to, čo som chcela. Na hudbe k filmom som často spolupracovala s Dežom Ursinym. A rada som spolupracovala aj s Petrom Hapkom. Vždy, keď sme nahrávali, pýtal sa, čo si tam predstavujem. Tak som napríklad povedala: Táto postava sa podobá na Stalina, tamtá na Lenina a predstav si, že sedia v brezovom hájiku a hrajú na balalajkách. Hneď sa chytil, začal hrať a len tak cez plece zakričal: Nahrávame! A nahrali sme to za jeden večer. Ale boli aj dni, keď mu to nešlo. Ja som kvôli tomu pricestovala do Prahy a zas som sa pekne vrátila do Bratislavy, lebo sa jednoducho nenahrávalo. Nikdy nechcel pustiť z rúk nedokonalé dielo. 

Vy ste dokonca urobili aj animovaný muzikál Myší hrad.

Ten bol inšpirovaný Mickey Mousom, ale, samozrejme, prispôsobený našim možnostiam. Písal sa rok 1966 a bol to jeden z mojich prvých projektov. Výtvarníčkou bola Helena Filová-Šándorová, hudbu urobil Pavol Šimai, ktorý neskôr emigroval. Raz sme išli spolu na festival do Poľska. Čudovala som sa, prečo cestou často zastavuje. Až po jeho emigrácii som si uvedomila, že sa vtedy vlastne lúčil so Slovenskom. 

Pýtala som sa na dospelého diváka ako cieľovú skupinu, lebo od toho závisí aj výber tém. Napríklad predlohou filmu Údel bol text Alberta Camusa. 

Pri tomto filme bola úžasná spolupráca so Zuzanou Vorlíčkovou. To, čo som dala do scenára, pretvorila ona svojím rukopisom. Robili sme to tri roky. Všetci boli na film zvedaví, a tak každý, kto k nám prišiel do štúdia, dostal šmirgľový papier a musel pomáhať. Potrebovali sme zdrsniť fólie, aby sa na ne dalo kresliť ceruzkou. Bolo to v druhej polovici 80. rokov a museli sme zháňať špeciálne pastelky zo Švajčiarska, aby sme vytvorili požadované efekty.

Pieseň je zas inšpirovaná popartom...

V roku 1968 mala premiéru Žltá ponorka a to nám nedalo spávať. Chceli sme vytvoriť niečo podobné. Pôvodný zámer bol spolupracovať s Martou Kubišovou, ale to nám v roku 1969, samozrejme, zatrhli. A muselo to byť odľahčené, to bola ich požiadavka. Tak vznikla Pieseň s Vondráčkovou a Matuškom.

Hovoríte o sebe, že nemáte svoj rukopis, lebo ste si vždy prizývali výtvarníkov.

Popravde, jediný film s mojím rukopisom je Prečo máme radi sliepky z roku 1986, kde sa nakoniec pokazilo úplne všetko. Idem, kam až môžem, a keď viem, že na to nemám, nebudem sa namáhať. Vyberala som si výtvarníkov podľa témy, a keď som nikoho nenašla, pustila som sa do toho ja a nebola to najšťastnejšia voľba. To, že sa sem-tam niečo nevydarí, patrí k životu. Na tomto filme som spolupracovala s Marianom Kimličkom. On robil práve tie sliepky a na inšpiráciu využil, že žil na dedine. Dierou v plote sledoval susedove sliepky. Susedke to už nedalo a pýtala sa Marošovej mamy, o čo ide, prečo sa už hodiny díva na ich sliepky. S ním sa mi výborne spolupracovalo aj na iných filmoch. 

Vaše filmy majú vážne témy, ale nechýba v nich humor a satira.

No, taková jsem já!

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta