Mila Haugová

poetka

Kinematografiu mám veľmi rada, v mladosti som v Nitre videla veľa úžasných filmov, ktoré sú dnes v zlatom fonde svetového filmu; za všetky napíšem Červený a čierny (1954), Rocco a jeho bratia (1960), Žeriavy tiahnu(1957). Viem, chcete moje obľúbené slovenské. Tých nie je veľmi veľa, ale každý z tých, čo som vybrala, som videla niekoľkokrát.

V najlepších filmových dielach sa niekedy stretne geniálna predloha s dokonalou realizáciou, tak ako vo filme Krotká (1968), vysoko cenenom aj na zahraničných festivaloch, kde sa predloha Fiodora Michajloviča Dostojevského stretla s perfektnou réžiou Stanislava Barabáša, jemnou a zároveň presnou snovou kamerou Stanislava Szomolányiho a s precíznymi hereckými prejavmi krásnej Magdy Vášáryovej a zrelého herca Ctibora Filčíka.

Podobne sa to stalo aj pri kultovom filme Slnko v sieti (1962), kde režisér Štefan Uher spojil scenár Alfonza Bednára s kongeniálnou hudbou Ilju Zeljenku a s čarovnými protagonistami Janou Belákovou a Mariánom Bielikom. Film premenil slovenskú kinematografiu a veľmi dobre ho prijali diváci aj recenzenti, čo sa nestáva často.

Mám rada dlhé príbehy, ságy, či už ich čítam, alebo pozerám – chcela by som, aby boli nekonečné. Tisícročná včela Juraja Jakubiska má náznak nekonečna už v názve. Jakubisko je tvorca, ktorý akýkoľvek príbeh nafilmuje podľa Jakubiska. Aj v tomto nádhernom humánnom príbehu rodiny Pichandovcov sa mu to podarilo tak, že život a fantázia sa prepletajú v dokonalej harmónii.

Film je zázrak; vždy si pri tom spomeniem na scénu z Bergmanovho filmu Fanny a Alexander (1982), kde si chlapec, protagonista filmu, pozerá v absolútnom očarení pohyblivé obrázky. A tie mu dovolia zabudnúť na všetko iné. O tom TO je.