MARTIN ŠULÍK

V deväťdesiatych rokoch bol najvýraznejším i najproduktívnejším režisérom a zároveň jediným zo svojej generácie, kto úspešne reprezentoval slovenskú kinematografiu za hranicami našej krajiny. Výborný rozprávač a srdečný človek s otvorenou mysľou a veľkou dávkou nadhľadu. Režisér Martin Šulík v októbri oslavuje 60 rokov.

Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor filmovej a televíznej réžie u prof. Stanislava Párnického. Nebola zrejme náhoda, že smeroval práve sem. Vyrastal v umeleckom prostredí, ktoré napokon ovplyvnilo všetkých štyroch bratov Šulíkovcov. Školu končil v roku 1986 stredometrážnym hraným filmom Staccato(1986), oceneným na zahraničných festivaloch. No z jeho študentských filmov ma najviac zaujala jeho ročníková práca Rozhovor (1982/1983) – syna s otcom. Toto kratučké školské cvičenie sme objavili v roku 1994 so spolužiačkami z katedry filmovej vedy, keď sme organizovali prvý ročník festivalu študentských filmov Áčko. Osobná téma, neštylizovaná kamera, otvorený dialóg a dynamické rozprávanie priniesli autentickú výpoveď a spolu s ďalšími študentskými prácami predznamenali Šulíkovu úspešnú filmársku budúcnosť.

Šulík debutoval filmom Neha (1991). Komorný príbeh milostného trojuholníka, ktorý sa vynímal vo vtedajšej slovenskej tvorbe novým spôsobom rozprávania, sa dotýka existenciálnych otázok a pre mňa patrí k najpodnetnejším z jeho hranej tvorby. Zároveň je to po prvýkrát, keď Šulík pracuje s motívom zázraku, ktorý nájdeme v jeho neskoršej aj súčasnej tvorbe. Sám Šulík o filme povedal: Neha bol pre mňa veľmi dôležitý film. Zadefinoval som si pri ňom kopu vecí o spôsobe roboty, o vzťahu k štábu, o vzťahu k realite. Ovplyvnilo to skoro všetky moje ďalšie filmy.“ Nasledovali snímky Všetko čo mám rád (1992) a Záhrada (1995) – spomedzi všetkých jeho prác najoceňovanejšia na zahraničných festivaloch. Získala aj Českého leva za réžiu a scenár. Záhrada je zároveň jeho najnavštevovanejším filmom v domácich kinách; divácky úspešné boli aj snímky Cigán (2011), Orbis Pictus (1997) a Krajinka (2000).

Dokopy Šulík nakrútil desať celovečerných filmov a participoval na troch poviedkových. Počnúc debutom pracoval na väčšine z nich so scenáristom Ondrejom Šulajom, s kameramanom Martinom Štrbom, hudobným skladateľom Vladom Godárom a filmovým architektom Františkom Liptákom. Naposledy mal premiéru Muž so zajačími ušami(2020), ktorý vznikol spolu s Tlmočníkom (2018) zo spoločného nápadu Šulíka a jeho súčasného dvorného scenáristu Mareka Leščáka, keď uvažovali o televíznom cykle Tváre o rôznych povolaniach. Tlmočník má na konte šesť národných filmových cien Slnko v sieti vrátane ceny za najlepší hraný film, Muž so zajačími ušami štyri. S výnimkou posledného boli všetky Šulíkove celovečerné hrané filmy, ktoré vznikli v ére samostatnosti, slovenskými národnými nomináciami na Oscara. 

Bohatá je aj Šulíkova dokumentárna tvorba. Významne prispel k poznaniu československej novej vlny 26-dielnym televíznym seriálom Zlatá šedesátá (2009) a 15-dielnym dokumentárnym seriálom pre kiná Československý filmový zázrak (2014). Šulík natočil aj portréty Juraja Jakubiska, Martina Slivku, Milana Čorbu, Milana Sládka či Viliama Grusku. Spomedzi jeho dokumentárnych filmov však vyčnieva portrét českého filmára Pavla Juráčka Klíč k určování trpaslíků aneb Poslední cesta Lemuela Gullivera (2002). V netradičnom rozprávaní na hrane dokumentárneho a hraného filmu ho Šulík nakrútil podľa Juráčkových denníkových záznamov publikovaných v knihe Deník (1959 – 1974) (NFA, 2003). Získal zaň české ocenenia Trilobit a Kristián. 

Martin Šulík nie je len režisér. Je aj scenárista, herec a výtvarník, má vlastnú produkčnú spoločnosť Titanic. Od roku 1994 pôsobí ako pedagóg na Katedre filmovej a televíznej réžie Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. V rokoch 2016 až 2017 bol prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) a za jeho éry v tandeme s Marekom Leščákom (prezident SFTA v rokoch 2014 až 2015 – pozn. red.) vznikla prehliadka národnej tvorby Týždeň slovenského filmu.

Najbližšie si diváci budú môcť pozrieť Šulíkov nový celovečerný film – komédiu Kôň počas vianočných sviatkov na obrazovke RTVS. 

Simona Nôtová
foto: GARFIELD FILM

ETELA BALGOVÁ-HARANTOVÁ

Etela Balgová-Harantová sa narodila pred 90 rokmi 30. októbra 1932 v Rajci. Do histórie našej kinematografie sa zapísala ako dabingová režisérka. Pôvodne však študovala na bratislavskej Vysokej škole múzických umení herectvo. Po ukončení školy dostala ponuku na post dramaturgičky v divadle Nová scéna. Tú odmietla a v roku 1958 odišla spolu s Milošom Pietorom a Oldom Hlaváčkom hrať do prešovského Divadla Jonáša Záborského. Hlavným dôvodom bol väčší priestor na vlastnú realizáciu. Svoje herecké umenie uplatnila aj v divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. 

V roku 1961 sa vrátila do hlavného mesta. V roku 1971 si podala žiadosť do Československej televízie Bratislava, kde sa chcela uplatniť ako redaktorka alebo asistentka réžie. Pre nevhodný kádrový profil (nebola členkou komunistickej strany) ju neprijali. V televízii však nastúpila do oddelenia dabingu na pozíciu asistentky réžie. V roku 1972 sa stala samostatnou režisérkou, pracujúcou na vlastných projektoch. 

Balgová-Harantová ich však vždy považovala za kolektívne projekty, ktorých vznik je podmienený spojením viacerých tvorivých, organizačných a technických zložiek. Vzorom a inšpiráciou pre dabing jej boli naši českí susedia. Obzvlášť rada spomínala prácu pri dabovaní francúzskeho filmu Taká zvláštna láska, španielskej snímky Marinella, bulharskej snímky Osudová duša či trojdielneho amerického filmu o Martinovi Lutherovi Kingovi. V roku 2001 Etelu Balgovú-Harantovú ocenili Zlatou slučkou za najlepšie nadabovaný celovečerný film (Lúčna harfa) a odniesla si aj hlavnú cenu v kategórii najlepší seriál – Ally McBealová.

Etela Balgová-Harantová sa režisérsky podieľala na viac ako šesťdesiatich slovenských verziách seriálov či filmov. Jej najznámejšie dabingy pochádzajú zo sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov minulého storočia. Za všetky spomeňme Vtáky v tŕní, seriály MiazgovciRodina Addamsovcov či Doktorka Quinnová alebo sériu príbehov o princeznej Fantaghiro. Aj napriek tomu, akú výnimočnú a významnú rolu zohrala v sprostredkovaní zahraničnej tvorby slovenskému divákovi, je o Etele Balgovej-Harantovej zachované len minimum dobových materiálov. Zomrela v októbri 2019 vo veku nedožitých 87 rokov.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka

STANISLAV DANČIAK

Dlhoročného člena Činohry Slovenského národného divadla Stana Dančiaka pozná vari každý na Slovensku. Nielen z filmov a televíznych inscenácií, ale aj po hlase, ktorý sa poslucháčom a divákom neustále prihovára z množstva rozhlasových hier či z dabingu. Dňa 26. októbra by oslávil osemdesiate narodeniny. Zomrel v auguste 2018.

Stano Dančiak sa narodil v Bratislave v roku 1942. Predtým, než sa rozhodol pre hereckú dráhu, chceli z neho rodičia mať huslistu. Keď však zistili, že poza husle chodieva hrávať futbal, bolo po kariére. Už od detstva bol členom rozhlasovej družiny. Ako štvrtáka na strednej škole ho režisér František Kudláč obsadil do filmu Na pochode sa vždy nespieva. V prvej polovici šesťdesiatych rokov Dančiak študoval herectvo na bratislavskej VŠMU. Ešte pred úspešným ukončením školy debutoval aj so spolužiakom Mariánom Labudom v hre Lazar a boháč na doskách SND, kde aj prijal angažmán. Po udalostiach pražskej jari z divadla odišiel a spoločne s viacerými priateľmi založili v roku 1969 legendárne Divadlo na korze. To však z politických dôvodov vydržalo len do roku 1971. Potom sa Stano Dančiak na takmer dvadsať rokov stal členom Novej scény. 

Počas Nežnej revolúcie sa pridal k zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu a v roku 1990 začal opäť účinkovať v Slovenskom národnom divadle, všetko so svojím spolupútnikom a hereckým dvojčaťom Mariánom Labudom. V láske k divadlu mu nezabránil ani zhoršujúci sa zdravotný stav. 

Priazeň divákov si získal najmä svojím komediálnym a improvizačným talentom v množstve divadelných hier, filmov či dabingových postáv. Jeho filmové začiatky sú spojené so snímkou Kým sa skončí táto noc z roku 1965 pod taktovkou Petra Solana. Posledný film natočil v roku 2005 s Janom Švankmajerom (Šílení). Veľmi populárne boli krátke skeče, ktoré vytvorili s Mariánom Zednikovičom ako sluha James a lord Norton. S Mirom Nogom účinkoval v sérii populárnych a medzinárodne ocenených grotesiek Bud Bindi

Podľa Martina Hubu je paradoxné, že Dančiak sa na konci svojej žiarivej púte ocitol pre chorobu v tme. „Až tak veľa svetla si rozdal, že tebe z neho nakoniec nezvýšilo,“ povedal o kolegovi pri poslednej rozlúčke. Stano Dančiak robil iným život ľahším, a ako dodal Martin Huba, svoje smutné okolie často presviedčal o práve na úsmev.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová