Špecifikom dobrého detského filmu je jeho nedostatok

K filmom pre deti a rodinným snímkam, ktoré sa po desaťročia pravidelne vysielajú v televízii a hlášky z nich dávno zľudoveli, sa dodnes vracajú generácie divákov. Niektorí s nostalgiou hovoria, že také filmy sa už dnes nerobia. Nie je to však pravda, na Slovensku vzniklo za posledné roky niekoľko detských filmov a niektoré uspeli aj v zahraničí. Stále ich však nie je toľko, aby sme mohli hovoriť o pestrej ponuke a ustálenej kvalite. Ako je to teda s detským filmom u nás a čo tvorcom pri výrobe chýba?

Dodnes pretrváva dojem, že filmy pre deti by mali najmä vzdelávať a držať deti v bezpečnej bubline. Často sa podceňuje detský intelekt. Chýba systematická výchova, práca s detským publikom aj odvaha púšťať sa mimo vychodených chodníkov. Nami oslovení scenáristi, producenti, režiséri či festivaloví profesionáli sa viac-menej zhodujú v tom, čo im v našich podmienkach chýba. Podľa nich nie je otázkou nedostatok zaujímavých námetov, ale problémy či prekážky číhajú v podpore, vo výchove a verejnom záujme o deti a mládež. 

Keď pred viac ako piatimi rokmi získala režisérka Iveta Grófová a jej dráma Piata loď na Berlinale Krištáľového medveďa za najlepší film sekcie Generation Kplus, ukázalo sa, že deti a tínedžeri nemajú problém sledovať a oceniť film s ťaživou témou, najmä ak je úprimnou a zároveň poetickou či vizuálne zaujímavou výpoveďou o tom, čo prežívajú. Režisérka sa vtedy vyjadrila, že ocenenie je pre slovenský film dôležitým momentom. Mala pravdu, odvtedy u nás vzniklo niekoľko filmov, ktoré cielia na mladé publikum, ako napríklad Letní rebeliTvojazemMohylaCesta do nemožna či v menšinovej koprodukcii snímky Martin a tajomstvo lesaMôj dedo spadol z MarsuAko som sa naučila lietať alebo Čiapka. Úspech Piatej lode však ukázal nielen cestu, ale aj to, čo u nás absentuje. Talent našim scenáristom určite nechýba. Extrémne však chýba podpora písania aj iných žánrov, ako sú sociálne drámy, tie už vieme robiť dobre. Viacerí scenáristi, ktorí scenáristiku aj študovali, necítili podporu, keď prejavili záujem písať filmy pre detského diváka alebo ,young adultsʻ, čiže mladých dospelých. U nás stále prevláda názor, že film pre deti je akoby nižším žánrom než film pre dospelých. Pritom má pridanú hodnotu – výchovu budúcej generácie. To je na Slovensku všeobecne silno podceňovaná téma,“ myslí si producentka Katarína Krnáčová, ktorá okrem Piatej lode produkovala aj filmy Letní rebeli a Ako som sa naučila lietať. Následky zanedbaného vzdelávania podľa nej vidno všade naokolo – nedostatok kritického myslenia u mladých vo všeobecnosti a pri filme nezáujem mladých o kultúru. „Umenie sme ich jednoducho nenaučili vnímať a milovať, neposkytli sme im v kritickom veku možnosti, ako sa pozerať na svet a na seba samého práve cez umelecký zážitok.“ 

Rovnako to vidí Ľudmila Cviková, ktorá je riaditeľkou filmového festivalu pre deti Cinedu. „Našou ambíciou je vychovávať dnešné detské a mládežnícke publikum, dostať ich naspäť do kina na kvalitné filmy pre tieto kategórie, ako aj stimulovať výrobu takých filmov na Slovensku. Nezabúdajme, že dnešní mladí diváci budú zajtra dospelými divákmi, ktorí budú mať návyk chodiť do kina aj na slovenské filmy. My ako festival nemôžeme zaplátať diery, ktoré tu sú, ale určite chceme začať v malom a dúfame, že sa k nám pridajú aj iní a že ako krajina pochopíme dôležitosť tohto žánru.“ Za príklad dáva Cviková Holandsko alebo škandinávske krajiny. „Detskej tvorbe sa tam systematicky venujú a fondy majú na ňu vyčlenené peniaze. Je to pre nich skrátka priorita, rozširovať kvalitné filmy. My dávame deťom konzumovať americké filmy z veľkých štúdií.“ 

Naivné témy a podceňovanie intelektu detí
Detský film sa na Slovensku roky jednoducho nenakrúcal. „Detská tvorba bola, bohužiaľ, na dlhé roky prerušená a situácia sa začala meniť až po roku 2010 so vznikom Audiovizuálneho fondu a so začiatkom animovaných večerníčkov v RTVS. Od večerníčkov sme sa posunuli aj k celovečerným hraným a animovaným formátom i k televíznym seriálom pre deti. Trochu zaostávame v projektoch pre deti a mládež na internete, kde táto cieľovka trávi najviac času, ale to asi súvisí s nedostatkom financií a veľkosťou trhu,“ hovorí producent Peter Badač, ktorý produkoval hraný film Martin a tajomstvo lesa či celovečerný animovaný film Tvojazem, ale venuje sa aj krátkometrážnym animovaným filmom, spomeňme napríklad oceňovaného Šarkana. Podľa Badača zahraničná tvorba viac reflektuje skutočný život a problémy cieľovky než slovenská. Ako príklad uvádza nórsky film Ninja Baby o tehotnej mladej žene, ktorá najprv chce ísť na potrat, ale nakoniec sa rozhodne si dieťa ponechať. „Je to komédia s veľmi čiernym humorom. Neviem si predstaviť, že by vznikla u nás. V zahraničí môžeme sledovať množstvo filmov s témami ako rozvod rodičov a rozpad rodiny, smrť kamarátov v boji za osobnú slobodu, vyrovnávanie sa s príslušnosťou k menšinám, či už národnostným, alebo sexuálnym. Vznikajú aj žánrové filmy, ako detské horory alebo detské muzikály, ktoré vnášajú žánrové prvky do zaujímavých príbehov,“ približuje Badač s tým, že naše filmy sa v porovnaní s touto medzinárodnou tvorbou zaoberajú tak trochu naivnými témami alebo podceňujú intelekt a záujmy detských divákov. 

Vzdelávať zábavnou formou 
„Snažíme sa vzdelávať, ale stále sme nepochopili, že deti sa môžu vzdelávať aj zábavnou formou. Veľkú rolu zohráva aj jazyk, ktorý musí hovoriť dnešnou rečou. Akonáhle bazírujeme na používaní spisovnej reči, strácame ich záujem, lebo majú pocit, že filmy a seriály nehovoria k nim,“ hovorí Badač. Na takéto požiadavky podľa neho možno natrafiť napríklad pri staršej generácii televíznych dramaturgov či na fondoch, ktoré rozhodujú o podpore. 

Trend vzdelávania zábavnou formou potvrdzuje i Krnáčová: „Prichádzajú filmy s prvkami sci-fi, mystery či hrdinovia so super schopnosťami, ktorí sú však včlenení do nášho ,normálnehoʻ sveta. Filmy spracovávajú aktuálne témy, ako rasizmus či iné odlišnosti medzi ľuďmi, šikanu, imigráciu, rozpadnuté alebo ,patchworkovéʻ rodiny, jednoducho témy, ktorým bežné deti porozumejú, stotožnia sa s nimi, a tak z príbehu prirodzene, až podvedome prijmú aj ten edukatívny element.“

Detská tvorba sa však aj u nás pomaly zlepšuje.  „Aj keď situácia na Slovensku a v Česku nie je taká ružová ako napríklad v Škandinávii, Nemecku, Holandsku či Belgicku, rozhodne je optimistickejšia než povedzme pred desiatimi rokmi. Podobný trend môžeme vidieť napríklad v krajinách bývalej Juhoslávie, ktoré vedia robiť dobrý film pre deti a snažia sa o to čoraz častejšie,“ približuje pre Film.sk umelecká riaditeľka najstaršieho filmového festivalu pre deti a mládež na svete Zlín Film Festival Markéta Pášmová. „Vracať sa k bývalej tvorbe z éry Československa už dnes nemá zmysel. Tie filmy vznikali v úplne iných podmienkach. Dnes sa treba pozerať dopredu, sledovať trendy a hlavne mať odvahu do toho ísť. Ideálne, samozrejme, s dobrým scenárom, čo býva problém. Odmenou sú potom reakcie detských divákov a napríklad aj možnosť precestovať s filmom kus sveta. Špecifikom dobrého detského filmu je totiž jeho nedostatok. Filmových festivalov pre deti je na svete mnoho a dobrých filmov málo.“ Pášmová oceňuje, že sme na detskú tvorbu nerezignovali. „Na zásadné snímky, ktoré vznikli v slovenskej majorite, ako Piata loď alebo Tvojazem, môže byť Slovensko právom hrdé, pretože skrátka držia krok s Európou. Veľmi príjemne ma prekvapila aj slovenská účasť na detských filmoch Ako som sa naučila lietať a Čiapka.“

Keď otázku prečo strieda otázka načo
Aj pri filmoch pre deti je základným predpokladom kvality dobrý scenár. S ním zápasí mnoho projektov. Písanie pre deti má svoje špecifiká. Kľúčové je pozrieť sa na svet detskou optikou. Treba však rozlišovať cieľovú skupinu a jej jedinečné vnímanie sveta. Podľa Badača môžeme cieľové skupiny rozdeliť na predškolákov (3 – 6 rokov), prvý školský stupeň (7 – 10 rokov), druhý stupeň (11 – 14 rokov), tínedžerov (14 – 17 rokov) a mladých dospelých (18 – 21 rokov). „Žiadna z týchto skupín však nie je homogénna, teda ak vyrábate niečo pre prvý stupeň, neznamená to, že to neosloví predškolákov alebo druhý stupeň,“ vysvetľuje Badač. 

Ťažké témy citlivo a zážitkovo
„V prvom rade je potrebné mať scenár, ktorý funguje, nemá hluché miesta či nedomyslené momenty, inak sa vám to začne už pri tvorbe storybordu rozpadávať,“ potvrdzujú Peter a Barbora Budinskí, ktorí vytvorili prvý slovenský celovečerný animovaný film pre deti Tvojazem„Pri písaní sa treba na každú scénu pozerať očami dieťaťa. A to je pre dospelého niekedy ťažké. Zásadné je aj brať do úvahy cieľovú skupinu. Snažili sme sa hlavne o to, aby bol film dynamický a udržiaval deti v napätí. Najväčšou témou, s ktorou sme bojovali, bol rozvod rodičov hlavného hrdinu. Museli sme nájsť spôsob, ako ho predstaviť detskému divákovi, nezaťažiť ho viac, než je nevyhnutné, a zároveň odkázať niečo dôležité aj rodičom.“ Tvojazem vznikala viac ako desať rokov, pričom okolo roku 2011 u nás neexistovali prakticky žiadne podmienky na výrobu dlhometrážnej animácie. „Na Slovensku neboli scenáristi, ktorí by písali tento typ scenárov, ani animačné a postprodukčné štúdiá, ktoré by takéto filmy vyrábali. Chýbali nám ľudia, ktorí by vedeli organizovať výrobu prebiehajúcu v troch krajinách, vytvoriť funkčné ,pipelineʻ (reťazové spracovanie) či postarať sa o obrovské množstvo dát. Zjednodušene by sa dalo povedať, že by nám najviac pomohlo, ak by sa na Slovensku vyrábalo čo najviac dlhometrážnych animovaných filmov a ak by sa ich výroba aktívne podporovala naprieč všetkými inštitúciami, školami či štúdiami,“ hovoria Budinskí. Počas procesu písania neustále konzultovali s odborníkmi, najviac si z filmového hľadiska cenia vklad českej dramaturgičky a spoluscenáristky Kristiny Májovej a z ľudského a odborného hľadiska vklad detského psychológa Ľuboša Tibenského, ktorý im pomohol modelovať jednotlivé charaktery a budovať niektoré dejové linky. 

Konzultácie s ľuďmi, ktorí pracujú s deťmi, fungujú podľa Petra Badača viac než vzdelávacie scenáristické programy, aj keď tých je v zahraničí k dispozícii viacero. Skúsenosti s nimi má napríklad režisérka a scenáristka Martina Saková, ktorá natočila slovensko-nemecký film Letní rebeli. „Konzultácie s dramaturgmi zameranými čisto na detskú tvorbu boli súčasťou vývojovej podpory v Nemecku (Kuratorium junger deutscher Film) a počas vývoja sme scenár konzultovali s Halkou Marčekovou z RTVS. V podstate sa dramaturgický prístup k projektom pre deti a pre dospelých veľmi nelíši, ale pomohla nám rozmanitosť a individualita ich prístupov.“ Zabudnúť nemožno ani na bezprostredné spätné väzby divákov. „Pri každom z mojich detských filmov sme film už počas prípravy predstavili vo forme príbehu rôznym skupinám detí a zisťovali, čo sa im páči, či rozumejú, prečo postavy konajú, ako konajú, ako sa cítia, čo by ony urobili na ich mieste a podobne,“ približuje Katarína Krnáčová.

Podľa Sakovej je pri koncipovaní detského filmu najdôležitejšie, aby bola hlavná postava či konštelácia postáv aktívna a aby menila svoje okolie k lepšiemu. „Vyznieva to výchovne, ale je to kľúčové – zabaliť výchovnú zložku do prirodzenej a zábavnej formy. A potom, sú to ťažké témy, v našom prípade smrť a alkoholizmus, s ktorými sme museli pracovať veľmi citlivo a rozprávať o nich len v náznakoch.“ Momentálne pripravuje Saková s Danielom Rihákom ďalší projekt zameraný na deti, no hovorí, že podmienky nie sú ľahké. „Stojí nás veľa energie prejsť všetkými vývojovými fázami, hoci ten príbeh je veľmi potrebný. Najideálnejšie by bolo, keby pre deti a mladých divákov produkovali okrem RTVS aj iné televízie a keby mali niečo ako vývojové centrum, ktoré by vyvíjalo v spolupráci s producentmi a ktoré by spolufinancovalo filmové projekty aj nové formáty,“ myslí si Saková.

O producentských skupinách hovorí aj režisér Andrej Kolenčík, ktorý priniesol na televíznu obrazovku dobrodružnú minisériu Mohyla s prvkami animácie. „Myslím si, že detskej tvorbe by najviac pomohlo, ak by mala väčšiu podporu v televíziách, na Audiovizuálnom fonde aj v súkromnom sektore. Dôležité v tomto smere sú nielen peniaze, ale najmä kvalitný skauting projektov a ich tvorcov. Napríklad v Českej televízii dobre fungujú producentské skupiny, ktoré samy oslovujú konkrétnych tvorcov z externého prostredia. U nás to chýba. S tým súvisí kontinuita práce. Ďalšou vecou je vzťah verejnosti a médií k detskej tvorbe. Z nejakého dôvodu je dôležitejší film pre dospelých divákov, pritom detská tvorba môže formovať budúce generácie,“ približuje Kolenčík.

Tvorcovia Mohyly konzultovali projekt s historikmi, ktorí sa špecializovali na Štefánika. „Veľa času sme strávili starostlivým výberom faktov, aby sme odovzdali podstatu Štefánikovho odkazu, a tieto skutočnosti sme potom vyvážili dobrodružstvami našich troch detských hrdinov. Pracovali sme s humorom, ktorý k rodinnému filmu patrí,“ vysvetľuje jedna zo scenáristiek Anna Fifiková, ktorú dopĺňa Kolenčík: „Naša situácia bola špecifická v tom, že sme tvorili televíznu dokumentárnu minisériu pre deti. Preto sme sa rozhodli vytvoriť hybridný experiment medzi hraným filmom a dokumentom. Nebolo to jednoduché. Som však rád, že na výsledok lepšie reagujú detskí diváci než dospelí. Ak by to bolo naopak, bolo by to horšie.“ Pri tvorbe Mohyly sa snažili nadviazať na tradíciu seriálu Spadla z oblakov alebo na film Tretí šarkan, dodať tomu retro nádych či trochu temnoty. „Mám pocit, že súčasným slovenským rozprávkam chýba práve väčšia temnota a sú až príliš bezpečné. Pritom deti majú rady tajomno a strašidelnú temnotu, samozrejme, bez násilia. A chýba mi v nich humor a invenčnosť.“ 

Okrajová záležitosť?
„Filmy pre deti a mládež sú u nás na tom podobne ako žánrové filmy. Je to okrajová záležitosť. Tú marginalizáciu žánrov ešte dokážem pochopiť, hoci ma to mrzí a ako autora, ktorý vidí veci vyhranene žánrovo, aj frustruje, no rozumiem, prečo sa u nás nedarí pretláčať do výroby čokoľvek, čo sa odlišuje a odchyľuje od triumvirátu preferovaných a akceptovaných filmov ako romantická ,komédiaʻ, sociálna dráma a historický ,malofilmʻ. Ale prečo sú na tom podobne filmy pre taký veľký divácky segment, ktorý už operuje vlastnými financiami, oplýva dostatkom voľného času a baží po novom audiovizuálnom obsahu, je mi záhadou. Hoci sa v poslednom čase začali obnovovať niektoré formáty, kedysi bežné, populárne aj kvalitné, ako napríklad každoročná vianočná rozprávka z produkcie RTVS, stále vidím obrovské medzery vo filmovej i v televíznej tvorbe pre deti a hlavne pre mládež,“ zamýšľa sa scenárista Michal Baláž, ktorý sa podpísal pod scenáre animovaných hraných filmov Cesta do nemožna a True Štúr. „Špecifiká tejto tvorby sa na školách u nás neučia. Neviem o žiadnom tuzemskom workshope či vzdelávacom programe zameranom na deti a mládež. Tejto cieľovej skupine je také náročné porozumieť, že máloktorý autor či producent má trpezlivosť a odvahu ísť do projektu, ktorého hlavnou cieľovkou je práve táto. Obzvlášť ak je tá skupina dostatočne saturovaná kvalitnou produkciou zo zahraničia, ktorej konkurovať u nás nie je možné ani z finančného, ani z personálneho hľadiska,“ zhŕňa Baláž to, čo si myslia aj iní tvorcovia. 

Bez zmeny sa nepohneme
Problémom môže byť aj to, že pri financovaní týchto filmov musia producenti „súperiť“ o ten istý balík s ostatnými filmovými projektmi. „Nemám pocit, že by v tomto smere bola tvorba pre deti nejako zvýhodnená, aj keď by sa mohlo zdať, že rodinné a detské filmy sú nejako preferované,“ uvádza Peter Badač a rovnakú skúsenosť má Krnáčová: „Je to ťažšie ako pri filme pre dospelých. Pokiaľ sa to nezmení a nezačne sa priamo cielená a silná podpora produkcie a distribúcie takýchto filmov, nepohneme sa ďalej. A budú nám vyrastať ďalšie generácie odchované na amerických animákoch a YouTube, pretože im nebudeme schopní poskytnúť domáce príbehy, s ktorými sa vedia stotožniť a ktoré budú hovoriť o problémoch, čo samy zažívajú.

Zuzana Sotáková
foto: BFILM, Halupa film

Vladimír Balko: Chýbajú nám témy, ktoré by viedli detského diváka ku kritickému mysleniu

Televízna tvorba pre deti je podľa neho veľmi zložitá, najmä preto, že detský divák nedáva druhú šancu a je nekompromisný v zmysle páči sa – nepáči sa. Napriek tomu si myslí, že máme na čom stavať. Šéfdramaturg detskej tvorby v RTVS Vladimír Balko približuje jej špecifiká, ozrejmuje situáciu vo verejnoprávnej televízií a menuje aj to, v čom zaostávame.

Aká je situácia v RTVS, čo sa týka počtu, kvality či rozmanitosti námetov a scenárov filmov a seriálov pre deti? 
Samostatný tím zameraný na tvorbu pre deti a mládež vznikol v podstate pred troma rokmi. Vďaka tomu som sa vrátil späť do RTVS, kde sa pomaly začal budovať tím dramaturgov. Dovtedy bola televízna tvorba pre deti rozptýlená po rôznych oddeleniach – niečo vzniklo vo vlastnej tvorbe, niečo v dokumente a niečo v zábave. Chýbala tu koncepcia i nastavenie samotnej komunikácie verejnoprávnej televízie s detským divákom. Veľmi dobre si pamätám 90. roky, kedy som začínal v televízii práve v redakcii pre deti a mládež, ktorá mala takmer 30 dramaturgov a redaktorov rozdelených podľa žánrov – animovaný film, rozprávková a seriálová tvorba, filmy pre deti a mládež, dokumenty a publicistika. Hovorili o nás, že sme televízia v televízii. Dnes je nás päť. Nie je to o počte dramaturgov, dokonca ani o finančných prostriedkoch. Je jasné, že ich je nedostatok. Rovnako ako námetov na detské filmy alebo seriály. Ale seriály a filmy pre deti vznikajú tak raz za dva-tri roky. Výnimkou sú len rozprávky. RTVS sa snaží každý rok na Vianoce priniesť jednu premiérovú rozprávku. 

V súčasnosti máme na stole dva scenáre na detský seriál od výbornej autorky Marky Straviarskej a dva z našej dramaturgie. Hľadáme možnosti financovania a práve posledný rok ukázal, že vlastná tvorba pre deti je u detského diváka žiadaná. Sledovanosť titulov ako Kriminálka 5.C, Ekonauti, Mama kúp mi psa či Robin v rámci vysielania počas víkendov dopoludnia sa pohybuje v kategórii 12 + od 18- do 49-tisíc divákov a v kategórii 4 – 11 rokov od 7- do 13-tisíc divákov. V priemere dosiahli vyššiu sledovanosť ako akvizičné seriály, napríklad Nájdem si ťa v Paríži. Úplným fenoménom je Leto s Katkou, ktoré vysielame v repríze skoro každé leto a aj toto leto dosiahlo veľmi slušné čísla. V tom seriáli, hoc je starý, je kľúč k detskej tvorbe. 

Aký?
Položme si pár otázok. Existuje dnes v čase a priestore, keď nám vládnu streamovacie platformy a VOD, typický detský seriál (s výnimkou tých animovaných)? Najmä, keď detský divák vo veku 8 až 10 rokov pozerá seriály ako Stranger Things, Locke & Key, Pána profesora či Oteckov? Rebríček popularity menších divákov vo veku 4 – 6 rokov jasne vedú animované filmy od Pixaru, Disney a pod. V top 10 v tejto kategórii sú len jeden či dva hrané seriály. Pre nás je dôležitý vek 6 až 9 rokov, ktorý je vo vývoji dieťaťa prelomovým obdobím. Vtedy vníma svet okolo seba inak, buduje si hodnotový rebríček, vstupuje do vzťahov so spolužiakmi, začína sa porovnávať s ostatnými oveľa intenzívnejšie. Jednoduché škôlkarské otázky "prečo?" vystriedajú zložitejšie otázky "načo?". Hľadá odpovede a realitu okolo seba zažíva oveľa bolestivejšie. Nové vedenie RTVS vníma veľmi citlivo potrebu pôvodného seriálu pre deti, jasne definovalo dôležitosť detskej tvorby a zameranie sa na tú časť detskej tvorby, ktorá má silný hodnotový potenciál a vysokú trvanlivosť. 

Vo svojej práci sa stretávate s mnohými námetmi a scenármi. Vedeli by ste teda posúdiť, či nám v tomto smere chýba alebo nechýba systematická výuka či príprava scenáristov už počas ich štúdia?
Čo sa týka námetov a scenárov na pôvodný detský seriál, neoperoval by som slovom "mnohými". Počas roka prídu dva – tri. Možno aj to je odpoveď , ako je to na školách. Než by mi prichádzali námety, skôr pozorne sledujem detskú literatúru, hľadám vhodnú predlohu, či už na seriál alebo detský film. Počas minulého roka sme intenzívnejšie spolupracovali s takmer pätnástimi scenáristami – absolventami filmových škôl. Ich nápady boli veľmi inšpiratívne, originálne. Jedno však mali spoločné – chýbalo im vnímanie televíznej tvorby, spracovanie nápadu do akéhokoľvek žánru, trebárs aj do detského seriálu. To je pre mňa prekvapivé. Či sa už tvorca rozhodne vstúpiť do sveta detí je na ňom, je to vec témy a spracovania, ale detský alebo s istým presahom rodinný seriál má svoje pravidlá, presnú alchýmiu striedania motívov a prekvapení, humor načasovaný na presné minúty a mohol by som pokračovať. Toto sa dá naučiť. Na druhej strane si ctím a rešpektujem u mladých tvorcov ich potrebu subjektívneho vyrozprávania sa o stave vzťahov a problémov v čase, ktoré im zahmlievajú priestor. Chápem, že je ťažšie dodržiavať isté tvorivé, žánrové postupy. Televízna tvorba pre deti je veľmi zložitá. Iste, ako každá iná, len detský divák má jednu vlastnosť – nedáva druhú šancu, nemá trpezlivosť pozerať niečo do konca. Je nekompromisný v zmysle: páči sa – nepáči sa. Poznám len pár tvorcov, ktorí našli zmysel v detskej tvorbe. Možno keby bol systém, odbor či špecializácia na umeleckých školách ako detská seriálová a filmová tvorba, televíznych scenárov pre detského diváka by bolo viac. To kúzlo a motivácia tu je – prelínanie žánrov na jednej ploche v jednom ucelenom tvare.

Aké sú slabé a silné stránky scenárov a potom aj samotných filmov (ak už rátame réžiu, prácu s hercami, výpravu, triky,....), ktoré vznikli a vznikajú v našom prostredí v posledných pár rokoch?
Treba rozlišovať filmové, televízne rozprávky a seriál pre deti. V rozprávkach sa viac-menej stále vraciame k postupom a motívom od Dobšinského. Niektoré sú kombináciou viacerých rozprávok, také "to najlepšie z Dobšinského", menej už zo Samuela Reussa, ktorého mám osobne radšej. Teda klasika. Viem, sme tradíciou viac spojení s baladou a oveľa menej s románom, a to sa prejavuje aj v stavaní príbehu. Dominuje lyrika, poetika, zázračno, namiesto dobrodružstva. A nádherné slovenské lokácie. Máme ich naozaj dosť a vedia nadchnúť aj v zahraničí.  

Rodičia dnešných detí vyrastali v období veľkého boomu rôznych streamovacích platforiem, internetu, rozšírenia súkromných televíznych staníc. Ich štandard v rámci obrazovej kultúry je na inej úrovni. My sa snažíme s touto potrebou divákov vyrovnávať, ale úprimne, len dobiehame. Iste, je to otázka financií a potom skúseností. Myslím si, že aj rozprávka by mala viesť s dnešným detským divákom dialóg, v ktorom mu odpovie na súčasné otázky pomocou fantázie či tajomna, hoc by príbeh začínal: kde bolo – tam bolo, za siedmimi.... Tu použijem príklad – knihu Michaela Endeho Nekonečný príbeh. Myslím si, že by nemala chýbať na stole žiadneho scenáristu, či režiséra, ktorý to s tvorbou pre deti myslí vážne. Je to učebnica, v ktorej sa skrývajú všetky kľúče k detským nadčasovým rozprávkovým príbehom. A ak by to bolo málo, tak odporúčam autorov, ktorými sa inšpirujem a myslím, že budú ešte dlho aktuálni – Karel Čapek: Povídejme si deti, Petr Sís, Mark Haddon, Arnošt Goldflam...

Aké témy dominujú v detskej tvorbe u nás a aké vám osobne chýbajú?
Ťažko hovoriť o dominancii. Z tých niekoľko scenárov, resp. námetov, ktoré sa na trhu objavujú, je to skôr o voľbe tvorcov, čo ich práve oslovilo alebo o ich pocite, že toto by mohlo deti osloviť. To je tiež jeden z neduhov v detskej tvorbe. My dospelí si myslíme, že vieme, čo deti chcú pozerať, a tak im vtískame svoj pohľad na svet. Dá sa povedať, že najčastejšie sa objavujú témy ako klimatická zmena, ekológia, vzťah k prírode, vzťahy medzi generáciami, mestské dieťa v neznámom prostredí vidieka, rozchod rodičov a podobne. Čo chýba, alebo sa objavuje len veľmi zriedka sú témy, ktoré by detského diváka viedli ku kritickému mysleniu, vnímaniu sveta okolo seba v súvislostiach. Deti sú dnes vystavené neskutočnému množstvu informácii, strácajú sa v nich a potom robia unáhlené rozhodnutia. Prestávajú rozumieť významu slov a viet, čo dokazujú rôzne výskumy. Ukazuje to finančná a mediálna gramotnosť či vzťahy v rodine. Pri našich rozhovoroch s deťmi, či už v rámci kastingov alebo pri nakrúcaní, túto potrebu uvádza sedem z desiatich detí. No a jedna dôležitá vec, ktorá sa javí ako samozrejmá, ale vytráca sa: sledovanie programu, seriálu pre deti, by malo priniesť akýsi druh zážitku. Prinášať inšpiráciu, že nie na internete sa odohrávajú ich túžby a poznania, ale to kúzelné, tajomné a prekvapivé sa deje v priestore okolo nich, v prírode, v rozhovoroch, atď.  Máme výborných autorov detských kníh ako Staviarska, Raýman, Salmela, Uličiansky, Hevier, Taragel, Kompaníková a ďalší, ktorých diela čakajú na spracovanie, či už ako seriál alebo film pre deti. 

Vrátim sa ešte k témam – vždy sú odrazom akejsi vlny. Pamätáme si upírske obdobie, kúzelnícke obdobie, potom prišla vlna sci-fi a dystopie, teraz je to zmes čarodejníkov, výnimočných schopností až po zombie.... Tiež záleží na veku. My sa sústreďujeme na spomínaný vek 6 – 9 rokov. Ale aj s vekom detí je to zložité. Dnes sa hranice posúvajú a stierajú. Klasické rozdelenie 4 – 6, 6 – 9, 9 – 12 je minulosťou. Dnešné päťročné deti sú pripravené konzumovať oveľa náročnejšie obsahy. Pred desiatimi rokmi bola doba na tri dotyky – dieťa si našlo obsah na Youtube, jedným klikom ho prehralo, druhým preplo na iný obsah. Dnes je už doba na jeden dotyk, swap na Tik Toku či Instagrame. Aj toto vnímanie detského diváka treba brať pri tvorbe scenára na vedomie. 

Akými trendami v zahraničí sa môžeme teda inšpirovať? 
Záleží od krajiny. Niekde prevládajú témy sociálnej znášanlivosti, inde hľadanie vlastnej identity, šikana, niekde zase zachraňujú svet, ale najväčším fenoménom posledných rokov sú dinosaury. (smiech) Najväčšiu vyváženosť a aktuálnosť v tvorbe pre deti prinášajú severské televízie. Mám rád najmä švédsku SVT, potom samozrejme BBC a ČT. Trendom je, že verejnoprávne televízie prechádzajú vo veľkej miere do online priestoru, špeciálne pri programoch pre deti. Takzvané prúdové vysielanie už majú len ako doplnok. A tomu prispôsobujú obsah, napríklad trojminútový denný seriál zo školského prostredia, ktorý sa odohráva v šatni, kde deti riešia svoj svet od módy až po kyberšikanu.

Čím by mohli slovenské detské filmy konkurovať tým zahraničným?
Pamätám si časy, kedy sa v Bratislave pravidelne každé dva roky konal detský televízny festival Cena Dunaja, ktorý sa striedal s Mníchovom. Bol som v porote a robil som kroniku z festivalu. Vtedy nás tvorcovia zo zahraničia dosť obdivovali za televíznu tvorbu pre deti, nielen v rámci animovanej a hranej tvorby, ale dokonca aj na poli magazínov, pásiem a publicistiky pre deti. Nebol to len slovný obdiv, prejavilo sa to aj v nákupoch a vo vysielaní našich programov v zahraničí. Nejde o spomienkový optimizmus, ide o povinnosť nadviazať na túto tradíciu. Možno, neskromne, výzva pre tvorcov. Treba sa tiež zamyslieť nad prerozdelením finančných prostriedkov naprieč spektrom fondov, inštitúcii. V čom sa nám stále darí byť v zahraničnej prvej lige, je animovaná tvorba: Mimi a Líza, Websterovci, Drobci, Tresky plesky, Tvojazem. RTVS je jediným producentom, či koproducentom slovenskej pôvodnej animovanej tvorby. 

Už ste to naznačili, ale mohli by ste rozvinúť, aké detské filmy a seriály máte v RTVS vo vývoji?
Hľadáme financie na dva seriály od Marky Staviarskej, pripravuje sa druhá séria edukatívneho seriálu Robin, vyvíjame si svoj pôvodný seriál Hrabačky, seriál Pyramída ticha o svete zvukov v rozhlase. Máme rozpracované dva seriály pre tínedžerov, dva animované seriály v spolupráci s Martinom Smatanom – Chcem vedieť Rómeo a Tango aj druhú sériu ekologického seriálu Jakub a Flip. Čakáme na dokončenie celovečerných animovaných filmov Keď život chutí a Tonda, Slávka a Génius. S Katkou Kerekesovou rozbiehame – aj v porovnaní so zahraničím – veľmi ambiciózny projekt Animované vzdelávanie. RTVS sa zapojila do projektu EBU dokumentárnym cyklom o deťoch s témou Dokážem to, kde sa zúčastnilo 10 verejnoprávnych televízii z Európy a z Japonska. Náš dokument je o jedenásťročnej žiačke sokoliarstva, ktorá sa stará o orla stepného od jeho narodenia až po prvý let. Tento cyklus sa bude vysielať v desiatich krajinách Európy. Možno aj toto je cesta ako presadiť našu pôvodnú detskú tvorbu do vysielania zahraničných televízii.  

Zuzana Sotáková