Autor verzus divák, umenie verzus gýč, profesionál verzus amatér

Vlaňajšia zostava pôvodných celovečerných dokumentárnych filmov v kinách vykazuje niekoľko pozoruhodných trendov. Vzhľadom na rôznorodosť kvalitatívnych, estetických, autorských i komerčných východísk a prístupov v nej nás môže tešiť najmä počet celovečerných dokumentárnych debutov (Miro Remo, Vladislava Plančíková, Arnold Kojnok, Oľga Záblacká, Daniel Dangl a Lukáš Zednikovič, Patrik Lančarič, Róbert Slovák, Anabela Žigová, Martin Štrba, Ladislav Kaboš, Jana Čavojská a Vladimír Kampf). Spolu s nimi uviedol svoj nový film do kín aj Ľubomír Štecko.

Záplava celovečerných prvotín zároveň poukazuje na obmenu tvorcov, keď výrazné osobnosti autorského slovenského dokumentu prešli k hranému filmu (Juraj Lehotský, Marko Škop, Jaro Vojtek) alebo v minulom roku neuviedli do kín nový dokumentárny film (Peter Kerekes, Zuzana Piussi, Robert Kirchhoff) [1]. Ďalší zaujímavý ukazovateľ sa objaví pri porovnaní autorských projektov nakrútených s ambíciou presadiť sa na medzinárodných festivaloch v kontraste k projektom realizovaným s jasným zámerom zaútočiť na slovenského diváka, prebrať ho z letargie a oživiť domácu návštevnosť. Prvý typ produkcie môžeme označiť za autorský film, ktorý sa snaží kreatívne pracovať s výrazovými prostriedkami filmu a pristupovať k spracovaniu námetu umelecky tvorivým spôsobom. Druhý typ filmov sa prvoplánovo podriaďuje vkusu diváka, vopred kalkuluje s jeho emotívnou účasťou, pričom vychádza z mimofilmovej atraktivity fenoménu.

Dominantnou črtou projektov sú návraty do minulosti a orientácia na portrét: jednotlivca (Kojnok, Štecko, Kaboš, Záblacká) alebo skupiny (Štrba), na spomienkový film (Lančarič, Dangl a Zednikovič) alebo na čiastočný autoportrét (Plančíková, Žigová, Slovák, Štrba). Výhodu domáceho námetu, ktorý vychádza z autorovi blízkeho prostredia, pritom spracovali Plančíková, Lančarič, Žigová i Štrba. Iba Plančíková, Kojnok, Štrba a Žigová nevŕšia len biografické fakty, ale na podklade spomienok zároveň hlbšie reflektujú určitý spoločenský fenomén, videný z pozície subjektívnej historickej perspektívy. Plančíková sa vo filme Felvidék – Horná zem pokúša reflektovať národnú identitu v kontexte deportácií obyvateľov maďarskej národnosti z južného Slovenska po uplatnení prezidentských dekrétov v roku 1945. Kojnok v Lyrikovi prináša cez životný príbeh erudovaného historika Jána Mlynárika originálny pohľad na dejiny Československa v rokoch 1918 až 1993. Ide o príbeh spoločného štátu Čechov a Slovákom a súčasne o príbeh jednotlivca, ktorý na vlastnej koži prežíval totalitu „v priamom prenose“. Tá bola zároveň ústrednou témou jeho celoživotného historického výskumu. Žigová vo filme Salto Mortale pátra po „eštebáckej“ minulosti vlastného otca, pričom v širších presahoch odkrýva praktiky bývalej tajnej služby, odhaľuje jemné i tvrdé metódy jej fungovania ako nástroja moci a zastrašovania. Štrba vo filme Vlna vs. breh v dynamickom videoklipovom zostrihu – na úkor kontemplácie nad témou a s rezignáciou na vývoj postáv a príbehu – oboznamuje diváka s fenoménom „slovenskej novej vlny“ vo fotografii. Ide o skupinový portrét, ktorého je režisér súčasťou.


Len filmy Mira Rema, Ladislava Kaboša a čiastočne Oľgy Záblackej sú originálne aj tým, že nečerpajú námet z minulosti, ale spoločensky angažovane reflektujú problémy súčasnosti. Remo vo filme Comeback autorsky kreatívne odkrýva emocionálny svet recidivistov. Prináša pohľad za väzenské múry, analyzuje príčiny recidívy a kriticky reflektuje justičný systém, ktorý produkuje „večných“ väzňov tým, že po uplynutí výkonu trestu im sťažuje možnosti zaradenia sa do spoločnosti. Kaboš vo filme Všetky moje deti skĺbil obidva vyššie naznačené trendy. Originálne pristúpil k aktuálnej téme rómskych segregovaných komunít a cez portrét katolíckeho kňaza Mariána Kuffu zachytil jeho praktické i duchovné aktivity, ktorými sa snaží riešiť rómsku otázku v kolónii pri Žakovciach na východnom Slovensku. Nezištne a obetavo pomáha marginalizovaným skupinám z okraja spoločnosti: Rómom, bývalým väzňom, bezdomovcom, hendikepovaným, alkoholikom, drogovo závislým, týraným ženám a podobne. Dokument zaznamenal široký festivalový ohlas u nás aj v zahraničí, zároveň atakoval rekordy v návštevnosti aj v domácom distribučnom prostredí.

Ľubomír Štecko vo filme Štvorec v kruhu alebo Život medzi únikmi a snami vytvoril koncentrovaný portrét slovenského výtvarníka rusínskeho pôvodu Vladimíra Ossifa, ktorý vlastným úsilím, často odriekaním, zrealizoval svoj sen stať sa medzinárodne uznávaným umelcom v oblasti abstraktnej maľby. Štecko si všíma osobné peripetie, svojráznosť charakteru, vnútornú odhodlanosť i egoistickú nezlomnosť, ktoré výtvarníka viedli na jeho ceste cez najväčšie kultúrne metropoly sveta. Dnes dokáže z pozície etablovaného profesionála zhodnotiť vzťah umelca k tvorbe i životu, reflektovať jedinečnosť a originalitu či poukazovať na bezvýznamné kultúrne hodnoty. Cestovateľské road movie je zároveň výpoveďou o duchovnej slobode človeka, ktorý sa neviaže ani na miesto, ani na rodinu, aby mohol naďalej snívať svoj sen a zostať verný ideálom slobodného tvorcu. Patrik Lančarič v titule Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom spracoval spomienkovou formou portrét predčasne zosnulého Marka Brezovského (1974 – 1994) a jednej bratislavskej generácie (Oskar Rózsa, Martin Valihora a iní). Spojivo štyroch filmov (Hudba, Láska, Rodina, Samota) tvorí Brezovského originálna hudba, ktorá povyšuje príbeh mladého umelca na úroveň lokálnej legendy. Jeho hudobné dielo prekonalo dobu, v ktorej žil, ale jeho citlivá osobnosť nezvládla spoločenské zmeny po roku 1989 a depresie znásobené užívaním heroínu. Lančarič používa archívne materiály, ktoré komentujú vrstovníci a rodina hudobníka, pričom sa neraz opakuje tá istá informácia, len vyslovená inou osobou. Štruktúru filmu formálne ozvláštňuje animovaná záverečná pasáž Patrika Pašša ml. Animované postupy v spojení s archívmi a denníkmi využíva aj Vladislava Plančíková v titule Felvidék – Horná zem.

Problematický z hľadiska zaradenia medzi dokumenty je film Róberta Slováka Prvý slovenský horor. Autoportrét je totiž autorsky štylizovanou a inscenovanou rekonštrukciou hovoriacou o peripetiách producenta, ktorý sa v našich pomeroch pokúsil nakrútiť horor. Vznikla akási nevyvážená mozaika o vývoji nikdy nedokončeného projektu, v ktorej miera štylizácie faktov a autorská sebaprezentácia prevýšila dokumentárnu zložku, čo sa formálne prejavilo ako svojvoľne hravá inscenovaná rekonštrukcia. Film o filme sa tak stal viac hraním sa na dokument ako plnokrvným dokumentom o nakrúcaní hraného filmu – hororu. Z dôvodov deklarovaných vo filme ostal v rovine pokusu o vtip.

Za komerčný gýč bez autorských i umeleckých ambícií môžeme označiť spomienkový film Daniela Dangla a Lukáša Zednikoviča 38. Film o životnej dráhe hokejistu Pavla Demitru je sentimentálnou súhrou televíznych postupov a klišé, pričom svojou výstavbou pripomína relácie Pošta pre teba, Modré z neba a Reflex, sústredené do jedného formátu. Vychádza z mimofilmového fenoménu tragédie hokejistu a z reakcií, ktoré v spoločnosti i médiách vyvolala, manipulatívne pracuje s emóciami diváka, pričom vtieravo heroizuje osobnosť Demitru do mýtickej roviny kultu osobnosti. Paradoxne, z hľadiska spracovania a nie témy sa stal film 38 veľkým diváckym hitom. S podobnou spoločenskou objednávkou kalkuluje aj film Oľgy Záblackej Arcibiskup Bezák Zbohom... Formou rozhovorov, inscenovaného komentára a ukážok z televízneho spravodajstva sa autorka snaží ukázať civilný portrét arcibiskupa Bezáka a pátra po príčinách jeho odstránenia z najvyšších slovenských cirkevných kruhov. Publicistickú formu sa podarilo na základe jednoty námetu a výstavby dramaturgie koncepčne udržať v intenciách klasickej výpovede. To sa však už nedá povedať o filme Salto Mortale Anabely Žigovej. Téma filmu sľubovala naozaj dobrý základ na dokumentárnu detektívku s prvkami autoportrétu. Ale kvalitatívna nevyváženosť všetkých zložiek filmového výrazu spôsobila, že výsledok vykazuje stopy amatérskeho home videa. Zo spracovania cítiť nedostatočnú režijnú, kameramanskú, strihačskú, zvukovú prax, pričom realizácia pravdepodobne prebiehala bez dramaturgickej prípravy. Bonusom je, že tvár hlavnej postavy, zosnulého otca režisérky, sa na plátne neukáže ani raz.

Z rámca autorského filmu sa vymyká Danube-Story Jany Čavojskej a Vladimíra Kampfa. Tvorcovia od začiatku ostávajú v žánri populárno-náučného filmu a snažia sa z neho nevybočiť. Cez informatívny komentár sa dozvedáme podrobnosti o veľtoku Dunaja, o krajinách, cez ktoré rieka preteká. Výber protagonistov však vyznieva vcelku náhodne. Kým v niektorých krajinách majú súvis s témou filmu, v iných je spojitosť vlažná. Náučný cestopis tak nadobudol charakter zvláštne pospájanej mozaiky zloženej z výpovedí rozličných postáv, ktoré sa venujú rôznorodým profesiám. Už v animovanej mapke narazíme na nedostatok, pretože neobsahuje miesta, mestá, dediny, v ktorých sa tvorcovia s respondentmi rozprávajú.

V roku 2014 sme v dokumentárnej tvorbe okrem nárastu debutov zaznamenali inklináciu tvorcov k portrétovej forme. Autori preferujú skúmanie subjektívne vnímaných historických tém so sklonom k rozprávaniu v prvej osobe či k odhaľovaniu súkromných rodinných príbehov. Z tejto skupiny sa vymyká najmä tvorba Mira Rema a Ladislava Kaboša, ktorí sa snažia pokračovať v autorskej tvorbe a pritom zostať v kontakte s problémami súčasnosti. Všetci ostatní zotrvávajú napriek snahe ozvláštniť výpoveď o animované postupy prísne na pôde prehodnocovania minulosti, malých dejín v kontraste k veľkým alebo pri skúmaní súkromných rodinných príbehov, pričom vo vysokej miere využívajú archívne audiovizuálne materiály.

[1] J. Vojtek (Tak ďaleko, tak blízko, 2014) a Z. Piussi (Priamy prenos, 2014) svoje nové dokumenty dokončili, ale ich filmy zatiaľ mali iba festivalové uvedenie. Čiastočne sa to týka aj filmu A. Gruskovej Návrat do horiaceho domu, ktorý mal premiéru ešte v minulom roku, ale do kinodistribúcie sa dostane až tento rok.

Martin Palúch ( filmový publicista )
FOTO: AH production