PETR HAPKA

(13. 5. 1944 – 25. 11. 2014)

Keď prišiel mesiac po svojich 60. narodeninách z Prahy do Trenčianskych Teplíc na motorke, vyvolal medzi hosťami Art Filmu nezvyklý rozruch. Pre domácich filmárov to bola známa osobnosť, na zahraničných hostí zapôsobil ako výjav z filmu a zosobnenie extravagantného umelca. Prišiel si ako prvý hudobný skladateľ prevziať cenu Zlatá kamera za prínos kinematografii. Právom. Nielen za tých asi 60 filmových muzík, ktoré urobil doma, na Slovensku či v Nemecku. Predovšetkým za obsah slova „prínos“, za to, že do filmov vkladal kus seba. Pateticky povedané – dušu, srdce, talent, vášeň, profesiu.

Ak sa nemýlim, urobili sme spolu päť celovečerných filmov. Prišiel z Prahy, sadli sme si do prázdnej projekcie a pustili si nehotový, nezmiešaný film. On celý čas mlčal. Keď sa v kinosále rozsvietilo, povedal vždy iba vetu. „Krásný, budu mít co dělat“ alebo „Už jsi natočil i lepší, něco s tím uděláme...“ Mal to, čo mimoriadny hudobný skladateľ musí mať – cit pre film, pre príbeh, schopnosť vyjadriť hudbou to, čo postavy nedopovedia.

Keď sme pracovali na mojom režijnom debute Najstarší zo všetkých vrabcov, opýtal sa ma, akú filmovú hudbu mám rád. Porozprával som mu scénu z Felliniho Cesty, keď Zampanò a Gelsomina stretnú mníšky, jedia z plechových obedárov, Gelsomina vyberie trúbku a zahrá nádhernú melódiu Nina Rottu. „Stačí, víc nemusíš mluvit,“ povedal Hapka a už sme sa o tom, aká má byť hudba, ani nerozprávali. Iba kde sa bude začínať a kde končiť. O niekoľko dní sme sa stretli v pražskom štúdiu. Mal so sebou pár stránok notového papiera, narýchlo popísaných, a žiadne aranžmány pre jeho štúdiový orchester. Trochu som znervóznel, ale dirigent Mario Klemens ma presvedčil, že to je v poriadku, že všetko sa stihne. Hapka dlho sedával pri klavíri, a zatiaľ čo orchester čakal, on dotváral to, čo si priniesol v hlave, a tak som sa stával svedkom zrodu filmovej muziky. Keď sme ju nechali zaznieť v mixážnej hale, pocítil som z plátna, aký ťažko nahraditeľný a ťažko definovateľný je prínos jeho magickej muziky. Postavy ožili a v každej scéne, kde sa ozvala jeho hudba, naraz atmosféra vyjadrovala tu smútok či nostalgiu, inde zase radosť i prvú lásku. Bez tej hudby by to nebol film, ktorý som chcel nakrútiť. Áno, bola to typická „hapkovská“ hudba, ktorú niektorí považovali za gýč alebo sentimentálny plagiát. No Hapka bol svojský, neopakovateľný, originálny.

Tretí šarkan bol prvý slovenský sci-fi film, a keď som Petrovi telefonoval, čo budem od neho chcieť, nijako ho to nenadchlo. Potom uvidel na plátne exteriéry Luridy, planéty zničenej ekologickou katastrofou, ktoré sme nakrúcali v areáloch vtedajších socialistických priemyselných podnikov a bauxitových baní u nás i v susednom Maďarsku, a okamžite pochopil, o čom je film a aké má byť jeho posolstvo. Dnes môžem povedať, že celkovú pochmúrnu postapokalyptickú atmosféru, z ktorej malo diváka „mraziť v kostiach“, dotvorila až hudba Petra Hapku. Aj tu sa ukázal ako profesionál, ktorý dokáže odpovedať na každú výzvu.


„Hudba je tvoj osud,“ povedal som mu raz, keď sme zapíjali naše priateľstvo a spoluprácu. „Kdepak. Ženský, Petře, ženský jsou náš osud,“ odpovedal.


PREDAJŇA KLAPKA.SK PONÚKA (výber): DVD Perinbaba, Postav dom, zasaď strom, Tisícročná včela, Ružové sny

Peter Hledík ( režisér, viceprezident Art Film Festu )
FOTO: Peter Procházka