Spisovateľ, dramatik, filmový scenárista
a dramaturg Peter Jaroš oslavuje v januári
75 rokov. Do dejín slovenskej literatúry i kinematografie sa najvýraznejšie zapísal generačným románom Tisícročná včela o osudoch rodiny Pichandovcov. V ňom sa prejavil jeho talent odhaľovať skryté zázraky obyčajného života a režiséra Juraja Jakubiska zaujalo dielo natoľko, že v roku 1983 nakrútil rovnomenný film, ocenený Zlatým Fénixom na benátskom festivale.

„Najprv sme s Jakubiskom viedli dlhé debaty o tom, ako tento vyše päťstostranový román spracovať do podoby filmového diela. Obaja sme mali svoju predstavu, svoj sen. Veľa problémov sme vyriešili priamo pri písaní scenára, napokon sme dospeli k spokojnosti oboch. Mnoho postáv sme zlúčili, deje i dialógy zredukovali. Výsledný scenár sme dva-tri razy prepracovali a s pomocou výborného dramaturga, dialogistu Jozefa Paštéku sme napokon dospeli k výslednému tvaru,“ spomína Jaroš na zrod filmovej Tisícročnej včely.

Rodák z liptovskej obce Hybe sa už počas štúdií slovenčiny a ruštiny na Univerzite Komenského v Bratislave dostal do prostredia, ktoré mu dovoľovalo rozvíjať jeho literárne nadanie. Už názov jeho diplomovej práce Surrealizmus na Slovensku sčasti prezrádza jednu z čŕt jeho najznámejších diel. Jeho spolužiakmi na univerzite boli spisovatelia Rudolf Sloboda a Ján Šimonovič, s ktorými vydal knihu Zrezaný ihlan. Jaroš priniesol do slovenskej tvorby pod vplyvom modernej svetovej literatúry celkom nový, svieži výraz. Jeho diela sa vyznačujú existencializmom, cítiť v nich aj inšpiráciu avantgardou či nadrealizmom.

Experimentovanie napokon prirodzene vyústilo do „filmového písania“. V roku 1972 ho ako mladého literáta-scenáristu prijali spolu so Slobodom a s Vincentom Šikulom na Kolibu. Ocitli sa tak medzi umelecky vyzretými osobnosťami, ako boli napríklad Alfonz Bednár, prezývaný Otec, Tibor Vichta, Ivan Bukovčan, Maximilián Nitra či Jozef Tallo. „Napriek zložitému obdobiu po roku 1968 vyprodukovala kolibská dramaturgia nielen povinné oslavné filmy k rôznym výročiam či na tému združstevňovania, ale aj filmy od dvojíc Bednár – Uher a Bukovčan – Hollý... Pokiaľ išlo o dramaturgicko-scenáristickú prácu, veľa som sa v tomto kolektíve naučil,“ objasňuje Jaroš.


Na Kolibe pracoval takmer dvadsať rokov, a ako hovorí, najdlhšie pôsobil v kolektíve mladých dramaturgov a scenáristov, medzi ktorými boli Zuzana Gindl-Tatárová, Dagmar Ditrichová, Oľga Feldeková, Jozef Paštéka, Jozef Heriban, Slavomír Rosenberg a ďalší. „V prítomnosti autora filmovej poviedky a režiséra sme sa vášnivo sporili často o každý druhý obraz, ale práve v tých sporoch sa cibrila kvalita. Bolo to nádherné obdobie,“ pochvaľuje si Peter Jaroš spoluprácu s menovanými kolegami.


V polovici sedemdesiatych rokov napísal podľa vlastnej knižnej predlohy scenár filmu Pacho, hybský zbojník (r. Martin Ťapák) a v tomto období písal aj scenáre k snímkam Deň slnovratu (r. J. Režucha), Tetované časom (r. Z. Záhon), Studené podnebie (r. Š. Uher) alebo Sneh pod nohami (r. I. Húšťava).

Na otázku, čo považuje v súvislosti so svojou tvorbou za najväčšie zadosťučinenie, Peter Jaroš odpovedá: „V takýchto kategóriách o svojej tvorbe neuvažujem. Teším sa, keď môžem niekoho potešiť, vtedy má robota zmysel.“

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: archív SFÚ

Rozsah pôsobnosti Ivana Stadtruckera na poli slovenského filmu je obdivuhodný. Počas svojej kariéry pracoval prakticky vo všetkých oblastiach kinematografie, od teoretickej cez tvorivú až po technickú, vďaka čomu by mohla jeho biografia slúžiť ako kvalitný prierez dejinami slovenského filmu. V januári oslávi Ivan Stadtrucker 80 rokov.

Narodil sa v Krupine a po absolvovaní zvolenského gymnázia nastúpil na České vysoké učení technické v Prahe, kde študoval rozhlasovú, filmovú a televíznu techniku. V roku 1958 ho prijali do Československej televízie v Bratislave ako pracovníka televíznej techniky a stál tak pri začiatkoch slovenského televízneho vysielania. Po dvoch rokoch, už ako vedúci zvukovej výroby, založil a viedol prvé štúdio pre elektronickú hudbu v Československu. V 60. rokoch začal spoločne s Iljom Zeljenkom experimentovať s konkrétnou hudbou, čo sa výrazne prejavilo napríklad vo filmoch Slnko v sieti či Voda a práca, kde zvuková stopa poskladaná z ruchov pôsobivo dotvárala (aj za pomoci kontrapunktu) atmosféru jednotlivých scén.

V roku 1970 prestúpil v rámci televízie na miesto redaktora vo filmovom vysielaní a o päť rokov neskôr začal pôsobiť v hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania vo funkcii dramaturga celovečerných inscenácií. Slovenská televízia uviedla v jeho dramaturgii viac ako päťdesiat inscenácií, mnohé s jeho scenárom. Bol aj vedúcim vysielania zahraničných filmov z anglosaskej oblasti – túto funkciu dostal aj vďaka svojim jazykovým schopnostiam (ovláda nemčinu, angličtinu a ruštinu).

Ivan Stadtrucker patril aj medzi formotvorné osobnosti slovenskej filmovej teórie. V roku 1971 vydal knihu Krása tmy, v ktorej sa sústreďuje primárne na film a odkláňa sa od ozrejmovania vzťahov s ostatnými umeleckými disciplínami. Ako pripomína publikácia Dejiny slovenskej kinematografie, vo svojej teórii Stadtrucker vyzdvihoval komunikačný reťazec, do ktorého vstupuje film okamžite po svojom vzniku, a skúmal rovnocenne všetky zložky od výroby až po distribúciu a projekciu v kinách. Tieto semiotikou ovplyvnené teórie preukazujú technické zameranie svojho tvorcu, keďže ako jeden z prvých formoval technicko-exaktný prístup k interpretácii filmu a skúmal technológiu diela.

Dôležitá je aj Stadtruckerova pedagogická činnosť. Po svojej prednáške o elektronickej hudbe na svetovom kongrese v roku 1968
 vo Florencii dostal od profesora Eatona ponuku prednášať na univerzite v Kansas City. V 70. rokoch začal prednášať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po získaní profesúry sa v roku 1997 stal prvým dekanom Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave a o päť rokov neskôr dekanom Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde pôsobil aj ako vedúci katedry filmovej dramaturgie 
a scenáristiky.

Dodnes sa venuje aj literárnej činnosti.
V 80. rokoch vydal niekoľko noviel, z ktorých najznámejšie sú Belasý jantár a Chuť jabĺk,
a v roku 2010 krstil zbierku noviel Lásky nemilovaných.

PREDAJŇA KLAPKA.SK PONÚKA: publikácia Warhol. Ten druhý  Andy

Marcel Šedo ( študent audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Peter Procházka

V januári oslávi osemdesiatku významný kameraman Stanislav Szomolányi – spolutvorca filmu Slnko v sieti, podľa ktorého sa volá slovenská národná filmová cena, a zakladateľ Ateliéru kameramanskej tvorby na FTF VŠMU v Bratislave.

Stanislav Szomolányi pochádza z Bánoviec nad Bebravou a v detstve prepadol spolu s dvojčaťom Jozefom záľube v modelovaní lietadiel. Uzavretejšieho a individualistického Stanislava zaujala aj fotografia, a tak sa prihlásil na Filmovú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe. Uspel a v sedemnástich rokoch sa mu otvoril svet pražskej intelektuálnej bohémy. Bolo to čosi nové, nepoznané, plné inšpiratívnych podnetov.

Počas štúdia si najprv trúfal na populárno-vedecký film, až v neskorších ročníkoch začal pozvoľna uvažovať o hranom filme. O talente mladého Szomolányiho pritom svedčí i to, že ho počas štúdia prizval na spoluprácu aj jeden z pedagógov FAMU Václav Sklenář. Snímka Krabica filmu z roku 1958 sa dodnes pokladá za jedno z kmeňových diel pražskej školy.

Ako čerstvý absolvent FAMU nastúpil Szomolányi do Štúdia krátkych filmov v Bratislave, kde vytvoril tvorivý tandem so Štefanom Uhrom. Nakrútili spolu tituly Niekedy v novembri, Očami kamery (spolurežíroval Štefan Kamenický) či Poznačení tmou. Táto spolupráca predznamenala ich ďalšie, významnejšie spolupôsobenie, ktoré sa začalo hranou snímkou Slnko v sieti (1962). Szomolányi už ako študent obdivoval poľského neorealistického fotografa Harwiga, ktorý pracoval s vyšším kontrastom. Ním aj talianskym neorealizmom sa mladý kameraman dal ovplyvniť a inšpirovať, chcel film oslobodiť od dovtedajších praktík: tvorivo, no pritom citlivo využíva svetlo a protisvetlo, pričom necítiť umelosť či divadelný spôsob svietenia, kladie dôraz na realistické kontúry ľudí i krajiny.

Po prelomovom Slnku v sieti nasledovala spolupráca s Uhrom na ďalších siedmich tituloch, medzi ktorými sú klenoty slovenskej kinematografie ako Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967) či Pásla kone na betóne (1982).

Szomolányi spolupracoval aj s inými režisérmi, spomeňme aspoň snímku Krotká (1967) so Stanislavom Barabášom, Baladu o siedmich obesených (1968) s Martinom Hollým, Solanovu rodinnú drámu A pobežím až na kraj sveta (1979) či Neveru po slovensky (1980) s Jurajom Jakubiskom. Každý z režisérov mal odlišnú tvorivú metódu, svojské umelecké videnie. No Szomolányi bol kameramansky flexibilný, dokázal sa prispôsobiť rôznym požiadavkám. Pri jeho práci však vždy platilo, že má zmysel pre atmosféru príbehu a rozprávanie obrazom.

Šesťdesiate roky a československá nová vlna by bez Szomolányiho kameramanského príspevku boli značne ochudobnené či dokonca nemysliteľné. Tak to konštatuje filmový historik a kritik Richard Blech v publikácii Kameraman Stanislav Szomolányi. Súhlasíme s ním.

PREDAJŇA KLAPKA.S K PONÚKA (výber): publikácia Kameraman Stanislav Szomolányi, DVD 3x Štefan Uher (Slnko v sieti, Organ, Tri dcéry), Panna zázračnica, Pásla kone na betóne, Keby som mal pušku, A pobežím až na kraj sveta

Pavla Rachelová ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: archív SFÚ