Dolanov slovník emócií

Režisér filmov o dospievaní (Zabil som svoju matku), odcudzení (Imaginárne lásky), transsexualite (Laurence) či homofóbii (Tom na farme) má neuveriteľných 25 rokov. Nebolo by to až také zvláštne, veď každý režisér môže nakrúcať od svojich študentských čias, no to, čo sa darí Dolanovi na poli kinematografie, občas dokáže vyraziť dych. Stalo sa to aj na poslednom udeľovaní cien v Cannes, kde sa najmladší režisér v súťaži „podelil“ o Cenu poroty paradoxne s 83-ročným Jeanom-Lucom Godardom. Dolan tam uspel s filmom Mami!, ktorý vstupuje do slovenských kín.

Dolanova najnovšia snímka sa vracia k téme matky, ktorá sa objavila už v jeho prvom filme: "... pretože chcem, aby vždy vyhrala, aby si mohla vymýšľať problémy, o ktorých potom môže povedať, že ich všetky vyriešila, pretože je to ona, cez koho si sám kladiem otázky a koho chcem počuť kričať. Chcem, aby ona mala pravdu, keď sa my mýlime, a je to ona, kto bude mať vždy posledné slovo, nech sa deje čokoľvek. V čase, keď som nakrúcal film Zabil som svoju matku, som mal pocit, že chcem svoju matku potrestať. Ubehlo len päť rokov a ja mám pocit, že filmom Mami! to chcem teraz odčiniť. A na viac sa ma nepýtajte."

Diane „Die“ Després (Anne Dorval) je charizmatická a sexi žena, miestami príliš expresívna a vulgárna, na čo má istý vplyv aj nedávna smrť jej manžela a  komplikovaný vzťah so synom Stevom (výnimočný Antoine-Olivier Pilon), trpiacim syndrómom ADHD (poruchou pozornosti s hyperaktivitou). Vzťah matky a syna nie je štandardný, ale štandardné nie je ani Stevovo správanie. Die (symbolická prezývka?) je však silná mama a aj napriek zložitým každodenným situáciám, spojeným s finančnými problémami a nemožnosťou nájsť si vhodné zamestnanie, jej nechýba humor, nadhľad a sarkazmus. Ako každá matka má aj ona svoje sny a predstavy o synovi – že raz dokončí strednú školu, dostane sa na vysokú, ožení sa a založí si vlastnú rodinu. Stevova prchká povaha však popiera a znemožňuje jej snahy o ich záchranu. Tento vzťah je taký deštruktívny, že je od začiatku odsúdený na zánik... Do deja však vstupuje psychicky labilná suseda Kyla (Suzanne Clèment).

Bývalá učiteľka zrejme takisto nezvládla v živote svoje emócie, čo sa prejavilo na jej zajakávaní a v jej rezervovanej povahe. Kyla na rozdiel od Steva v sebe všetky pocity dusí. Jej náhla prítomnosť naplní ostatné postavy pocitom šťastia a porozumenia. Každý z nich vie určitým spôsobom zlomiť malý kúsok bariéry v duši toho druhého. Spolu tvoria zvláštnu trojicu, akú sme už možno videli aj v Imaginárnych láskach. Ich správanie však určujú iné motivácie. Existuje medzi nimi erotické napätie, obyčajné priateľstvo, pocit spolupatričnosti, porozumenie, láska, ale aj istý druh nenávisti či zlosti, ktorý vždy vychádza z ich momentálneho psychického rozpoloženia.

Režisér zvolil pre svoj film netradičný formát 1 : 1, čím vytvára dokonalý štvorec, z ktorého emócie nemajú šancu uniknúť. Dolan rámuje tváre svojich protagonistov, sleduje ich mimiku a niekedy je aj pohľad či šklbnutie v tvári viac než slovná výpoveď. Kamera je občas nestranným pozorovateľom, inokedy vytvára detailné portrétne zábery a stáva sa ďalšou postavou príbehu. Herecký koncert je natoľko presvedčivý, že divák len ťažko nepodľahne silným emóciám sršiacim z každej postavy. Nečakané chvíle zúfalstva, zlosti a strachu strieda chvíľkové uvoľnenie, stav pokoja, keď sa postavy môžu nadýchnuť, aby v nasledujúcom obraze nastala ďalšia erupcia sopky, ktorou Steve nepochybne je.

Do dusivej atmosféry zasiahol šikovným a vtipným spôsobom aj samotný režisér, keď v dvoch momentoch filmu naznačil tento nádych aj formálne –  „roztiahnutím“ obrazu.

Mladučký Dolan je nielen režisérom, ale i tvorcom scenára, vie umne spojiť filmový obraz a hudobnú zložku, čo sa môže niekomu javiť ako samoúčelné, ale funguje to. Vyžíva sa v hitoch súčasnej popkultúry, pričom niektoré skladby tvoria priamo súčasť deja. Jeho vyjadrovanie je odvážne a svieže, pomalé zábery kombinuje s videoklipovými sekvenciami. Dolan svoje filmy rád štylizuje, preto nemôžeme od snímky Mami! očakávať klasickú rodinnú drámu. Skôr treba chápať všetky jeho obrazové vyjadrenia (aj samotnú hru s formátom) metaforicky ako vyjadrenie nekonečnej škály emócií od hurónskeho smiechu cez plač a hysterický krik až po bolesť, stratu a nakoniec i nové nádeje...

Mami! (Mommy, Kanada, 2014 ) _SCENÁR A RÉŽIA: Xavier Dolan _KAMERA: André Turpin _STRIH: X. Dolan _HUDBA: Noia _HRAJÚ: Anne Dorval, Antoine-Olivier Pilon, Suzanne Clément, Alexandre Goyette, Patrick Huard a iní _MINUTÁŽ: 134 min. _HODNOTENIE: • • • • • 
_JANUÁROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Do 20. januára tento titul nie je v programe kina.

Nina Šilanová ( filmová publicistka )
FOTO: ASFK

Vyššia moc a kríza jedného manželstva

Slabosť človeka, na ktorého sa spoliehame, sa veľmi ťažko odpúšťa. Ešte ťažšie sa však odpúšťa vlastné zlyhanie. Presviedča nás o tom aj režisér Ruben Östlund vo svojom najnovšom celovečernom hranom filme Vyššia moc.

Názov snímky súvisí s latinským slovným spojením vis maior, čo v právnej terminológii znamená mimoriadnu, nezvratnú a nepredvídateľnú udalosť, pri ktorej dôjde ku škode. Už v rímskom práve platila zásada Casus a nullo praestatur, čo v preklade znamená, že za náhodu nikto nezodpovedá. Na tejto premise je postavený aj film Vyššia moc. Je to však skutočne tak? Môžeme svoje správanie ospravedlniť „vyššou mocou“?


Štvorčlenná rodina zo Švédska prichádza stráviť dovolenku do francúzskych Álp. Jedna nevinná, umelo riadená lavína však dokáže strhnúť pozlátko, ktoré si táto rodina stihla okolo seba rokmi utvoriť. Otec a hlava rodiny Tomas počas zdanlivej hrozby lavínového nebezpečenstva utečie a nechá svoju manželku Ebby s dvomi malými deťmi odkázaných na seba. Ebby je jeho konaním šokovaná. Nevie, ako sa s tým vyrovnať, a tak zo začiatku mlčí. Samotný Tomas sa správa, akoby sa nič nestalo. Lavína sa však už spustila, nič ju nemôže zastaviť.

Tradičnou rolou muža v spoločnosti je ochrana rodiny a starostlivosť o ňu. Tomas však v tejto základnej úlohe zlyháva. Vec je o to absurdnejšia, že napokon nešlo o reálne ohrozenie. Manželia však o tom medzi sebou nedokážu hovoriť, príliš dlho o svojich pocitoch mlčali. Ebby teda využíva svoje okolie ako nárazovú plochu. Možno sa tak cíti viac v bezpečí. Keď sa Tomasovo popieranie zlomí, na povrch vypláva oveľa viac, ako by ktokoľvek z nich čakal. Tomas je degradovaný nielen v očiach manželky, ale aj detí.

Režisér Östlund zároveň konfrontuje ústrednú dvojicu s ďalšími pármi. Dvadsaťročná Fanny a jej starší, rozvedený partner Mats musia čeliť vlastnej kríze tvárou v tvár tej, ktorú zažívajú Tomas a Ebby. Dôvera a pochybnosti – Mats predsa takisto už raz sklamal a nepostaral sa o rodinu, opustil ženu i deti. Kto zaručí, že to nespraví znovu?

Predstava Ebby o postavení matky a manželky je konfrontovaná s nekonformným prístupom ďalšej hotelovej návštevníčky, ktorá vyznáva voľné manželstvo, keď si, zjednodušene povedané, každý môže bez výčitiek robiť to, čo chce.

Režisér Ruben Östlund si vyberá sociologicky ladené témy, rád sa hrá s divákom a tak je to aj v prípade Vyššej moci. Vo filme o manželskej kríze kladie dôraz na vizuálnu stránku, pričom zvuk sa veľakrát dostáva do kontrastu s obrazom. Vďaka výtvarným, niekedy až nepohodlne dlhým záberom dáva pocítiť aj divákom prázdnotu tohto sveta. Pohľady na často vyľudnenú zasneženú krajinu či neustále prítomný zvuk vybuchujúcich náloží, ktorými sa spúšťajú riadené lavíny, vyjadrujú vnútorné rozpoloženie hrdinov. Statické scény pripomínajú naaranžované obrazy toho, čo chceme vidieť – na povrchu sa zdanlivo nič nedeje, pohyb sa odohráva vnútri. Na odkrytie vzťahov výborne poslúžilo hotelové prostredie, hrdinovia sa ocitajú na pomedzí komfortu a krutej, divokej prírody.

Film Vyššia moc sa skladá z kapitol, ktoré sú tvorené rovnako plynúcimi dňami. Rodina medzi sebou nekomunikuje. Dlhé a pomalé jazdy na lyžiarskych vlekoch zvyšujú vnútorné napätie a dotvárajú atmosféru. Na jej podčiarknutie využíva režisér aj Vivaldiho Štyri ročné obdobia a vynikajúco sa mu to darí v scéne, keď Tomasa strhne dav opitých mladíkov. Polonahé spotené telá natriasajúce sa na diskotéke v kombinácii s Vivaldiho hudbou – kontrast vážneho a prízemného – predstavuje zúfalstvo Tomasa, ktorý nevie, či kričať, plakať, alebo sa smiať. Režisér tne do živého, keď Tomas plače sám nad sebou, konfrontovaný s realitou.

Östlund však súčasne ponecháva divákovi určitý nadhľad. Vďaka neustále prítomnej irónii film neskĺzava do ťaživej drámy. A nerobí to ani v závere, keď treba udržať zdanlivú rodinnú dokonalosť aspoň pred deťmi. Tak ako na začiatku filmu padá na krajinu mliečna hmla, v ktorej sa postavy strácajú, aby vyšli „vynovené“. Ebby s Tomasom zahrajú pred deťmi scénu, aby mužovi navrátili status ochrancu rodiny. Lenže režisér akoby mimochodom necháva bežať kameru ďalej a scéna sa tým stáva znovu absurdnou.

Vyššia moc (Force Majeure, Švédsko/Dánsko/Francúzsko/Nórsko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Ruben Östlund _KAMERA: Fredrik Wenzel
_STRIH: Jacob Secher Schu singer _HUDBA: Ola Fløttum _HRAJÚ: Johannes Bah Kuhnke, Lisa Loven Kongsli, Clara Wettergren, Vincent Wettergren, Kristofer Hivju, Fanni Metelius _MINUTÁŽ: 118 min. _HODNOTENIE: • • • • _JANUÁROVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: Do 20. januára tento titul nie je v programe kina.

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )
FOTO: Film Europe