Pokračovanie obsahu:

Keď raz herecky sklameš, šťastie sa už nevráti

Ivana Palúcha obsadzovali do filmov nielen uznávaní domáci tvorcovia, ale i renomovaní európski režiséri. Zažil však aj dlhé obdobia, keď vonkoncom nedostával také herecké príležitosti, aké by si zaslúžil. Minulý mesiac oslávil 75 rokov a na Filmovom chodníku slávy pred Divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave pribudla tabuľka s jeho menom, ktorou ho ocenil MFF Bratislava. Žiaľ, 3. júla Ivan Palúch opustil tento svet.  

Máš 75 rokov, v kinematografii sa pohybuješ bezmála 55. Ako sa cítiš?
- Necítim sa veľmi dobre. Nikdy v živote som si totiž nepredstavil, že raz budem mať 75. V roku 1962 som urobil svoj prvý barrandovský film Tam za lesem, bol to autentický námet z druhej svetovej vojny. Hereckých partnerov mi robili Jana Werichová, Jiří Vala, Julo Vašek, Miloš Forman a ďalší. Ešte pred tým som bol pri nakrúcaní slovenského televízneho filmu Ivana Balaďu Smrť sa volá Engelchen, ktorý sa realizoval vo vypálenej dedine Ploština na Morave. Až o dva-tri roky robili tú istú látku Ján Kadár s Elmarom Klosom na Barrandove. Pišta Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, ja, boli sme všetci ešte veľmi mladí.

Kedy si po prvý raz začal uvažovať o hereckej kariére?
- Veľmi som o tom nerozmýšľal, hrávali sme spolu s otcom v ochotníckom divadle v Banskej Bystrici, ktoré vtedy fungovalo skoro ako profesionálne. Napríklad SND malo v roku 1955 premiéru hry Herodes a Herodias a v Bystrici sme v tom istom roku pripravili ochotnícke predstavenie Herodes a Herodias. Zaujímavé bolo, že Herodesa hral v Bratislave Viliam Záborský, ktorý ho k nám do Bystrice chodil alternovať. Môj otec hral Trebónia – rímskeho legáta v Judei – a ja som tam hral asi päť vedľajších postáv, od kopijníka až po apoštola na púšti, ktorý bol pri Jánovi Krstiteľovi, potom posla a také rôzne malé úlohy.

Vtedy si sa definitívne rozhodoval pre štúdium herectva?
- Áno, pretože som v Banskej Bystrici vyhrával všetky súťaže v recitovaní. A to takým drzým spôsobom, že som hral popoludní futbal, rovno z ihriska som išiel celý špinavý popri divadle v Národnej ulici a videl som, že je otvorené. Spýtal som sa: „Čo sa tu robí?“ Vraj že je tam krajské kolo súťaže v recitovaní poézie. Tak som tam zašiel a vyhral. Po maturite v roku 1957 som išiel na skúšky na herectvo do Bratislavy. Hneď na úvod som mal jednu nepríjemnosť s Jankom Borodáčom, pretože sme sa mali na pohovory naučiť aj povinné texty, nielen tie, čo sme si vybrali. Borodáč mi povedal, že mám vedieť K ľudu, k ľudu, mládež moja. Ja na to, že neviem. Borodáč sa ma tým svojím hlasiskom opýtal: „Prečo to nevieš?“ Odpovedal som, že sa mi tá básnička nepáči. A tak som sa hneď uviedol. Na školu som nastúpil v roku 1957, vtedy akurát končili Ivan Rajniak s Pištom Kvietikom.
Potom som sa dostal do nepríjemnej situácie, pretože mi povedali, že večer dobre nevidím. Musel som ísť k lekárovi a dostal som potvrdenie, že skutočne mám dedičnú zrakovú chybu. Potvrdenie som dal vedúcemu ročníka Júliusovi Pántikovi, ktorý mi na konci ročníka povedal, že sa musíme rozlúčiť, hoci som hral s Adamovičom, Záhradníkom, Gogálom a Pietorom školské predstavenie Bačova žena.

Vtedy si sa sústredil hlavne na divadelné herectvo. A čo film?
- Vtedy sa s filmom vôbec nepočítalo, pretože tam boli iní páni. V tom čase sa len začínalo kamarátiť s Barrandovom a s hercami Národného divadla v Prahe. Nad filmom sme vôbec neuvažovali, tam hrali iba najväčší hrdinovia, ako boli František Dibarbora a Ivan Mistrík, ktorí začali hrávať aj v televízii. Robilo sa napríklad Šťastie príde v nedeľu a iné komédie, ktoré nakrúcal Ján Lacko. Ja som sa však s profesionálnym filmom stretol skôr. Napríklad vo Vlčích dierach som hral v komparze, takého malého chlapca.

Koncom 50. rokov bola situácia asi taká, že medzi najvýznamnejších režisérov patrili Paľo Bielik, Ján Lacko, Jozef Medveď, Vladimír Bahna, ale zároveň prišla do filmu nová generácia vyškolená na FAMU – Peter Solan, Eduard Grečner, Štefan Uher, Stanislav Barabáš. Bolo to obdobie pomalého nástupu novej vlny. Vtedy sa aj ty naplno dostávaš k filmu, ale až po určitej etape, keď si pôsobil v divadle v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. Ako si spomínaš na tieto časy?
- Na škole som hral v predstavení Bačova žena, ktoré dopadlo výborne a všetkým profesorom som sa páčil. Potom som hral Staška v hre Ivana Bukovčana Surovô drevo, Adela Gáborová hrala Žofku. Všetko bolo výborné až do konca druhého ročníka, keď ma Július Pántik doslova porazil vyhlásením, že sa so mnou budú musieť rozlúčiť, pretože dobre nevidím. Hovoril o svetelných oponách, že spadnem do orchestra a podobné nezmysly. To bola pre mňa neuveriteľná rana. Odišiel mi celý svet, pretože som sa výborne vyznal aj v pantomíme. Mal som totiž skvelého učiteľa, spolužiaka Milana Sládka, cítil som priestor a bol som pohybovo nadaný, čo som neskôr dokazoval vo filme. Išla mi pohybová stránka, myslím jazdu na koni, šerm, bitky.

Kto boli tvoji najvýznamnejší hereckí kolegovia počas štúdií na VŠMU?
- Bol som v ročníku s Milanom Sládkom, Ivanom Krajíčkom, Pepíkom Abrhámom, ktorý chodil s nami, ale potom odišiel do Prahy na DAMU. Chodil tam aj jeden, ktorého zavreli, lebo nám kradol veci. A kvôli ruštine medzi nás prepadol Slavo Záhradník, ktorý začínal o ročník vyššie, ale pred štátnicami nerozoznal ruské f od g, tak prepadol.

Po VŠMU si odišiel do divadla na východ Slovenska a o film si sa ešte stále nezaujímal?
- Nie, vôbec, pretože vo filme hrali len významné osobnosti z Národného. Potom som sa niekde dočítal, že v Spišskej Novej Vsi otvárajú profesionálne krajské divadlo a hľadajú hercov, a že konkurz je vypísaný na začiatok septembra. Tak som išiel a zobrali ma hneď. Prvé moje vystúpenie v profesionálnom divadle bol Ostrovského Bankrot.

Ako si sa dostal k prvej spolupráci s Barrandovom?
- Pavel Blumenfeld nakrúcal vo vojenskom priestore Javorina (okolie Levoče a Kežmarku) film Tam za lesem k výročiu oslobodenia Československej republiky a ja som vtedy pôsobil v divadle v Spišskej Novej Vsi. Po predstavení hry Bankrot prišiel za mnou riaditeľ Milan Bobula s jedným chlapcom – asistentom réžie, ktorý hľadal mladého herca do autentickej postavy poručíka Dohnala. Prosil riaditeľa divadla, či by som mohol odísť do Levoče, kde býval celý filmový štáb. Chcel ma predstaviť Blumenfeldovi, ktorý bol vtedy uznávaný barrandovský režisér, nech si ma vyskúša on, pretože vo filme hrajú profesionáli. Do smrti nezabudnem, ako Blumenfeld povedal, že potrebujú k sebe hereckého partnera a nie niekoho, koho by museli učili rozprávať, lebo Barrandov mal plánované nakrúcanie presne na minútu. Každý záber, všetko. Nakrúcali sme asi mesiac a bol to môj prvý dotyk s profesionálnym Barrandovom. Na bratislavskej Kolibe boli popri týchto starých vlčiakoch iba takí učni. A ten chlapec, ktorý ma prišiel vybrať, bol Miloš Forman. Skamarátili sme sa a potom, keď nakrúcal svoj film Černý Petr, som u neho týždeň-dva býval.

Čo pre teba táto skúsenosť znamenala?
- Ako keď precitneš. Mal som 22 rokov a zistil som, že za Bratislavou je ešte Praha s Barrandovom, čo bol absolútne iný podnik. S Kolibou som spolupracoval už predtým – keď ma vyhodili zo školy pre vrodenú poruchu zraku – počas výroby filmu Pieseň o sivom holubovi na Donovaloch. Neskôr, keď bola premiéra filmu Tam za lesem v Prahe a Levoči, objavili sa aj kritiky. Ich autorov som vôbec nepoznal, ale spomenul ma jeden bratislavský kritik Jozef Bernát v časopise Film a divadlo – napísal, že som nový objav. Nová filmová tvár, ktorá sa popri barandovských a iných profesionálnych hercoch herecky vôbec nestratila.  

Začal si si uvedomovať význam filmu?
- Áno. Začal som okolo toho chodiť, pretože som pochopil, že medzi filmom a divadlom je veľký rozdiel, nielen v hraní, ale doslova vo všetkom. Chcel som vo filme pokračovať, ale takisto v divadle, pretože ma hneď obsadili do úlohy Rómea v shakespearovskej inscenácii Vladimíra Petrušku k 25. výročiu založenia činohry v Prešove. Práve vtedy som nakrúcal s Vidom Horňákom televízny film Horník, sedma, túz, kde hral Petruška a ja som stvárnil jednu z hlavných postáv. Do Prešova prišiel pomocný režisér z Barrandova s tým, že pán František Vláčil pripravuje historický film z 13. storočia, odohrávajúci sa na rozhraní kresťanstva a pohanstva na česko-nemeckom pomedzí, že pôjde o veľmi tvrdý chlebík a bude to minimálne rok práce. A ak si ma pán režisér vyberie, potom Barrandov dorieši s riaditeľstvom prešovského divadla ostatné technické záležitosti. Súviseli s tým, že som musel ďalej dohrávať Rómea v prešovskom divadle. Na Barrandove sme s Janom Třískom skončili ako dvaja adepti a ja som napokon vyhral. Znamenalo to, že som nakrúcal na Šumave Marketu Lazarovú, potom ma hodili do auta, odviezli do Českých Budějovíc – čo bolo asi 70 km –, kde na mňa čakalo aerotaxi Moravia, a letel som do Prešova alebo do Košíc. Zažíval som pri tom obrovské nervy. Každý vie, že v Rómeovi a Júlii na scéne začínajú Rómeovi kamaráti a on k nim prichádza behom piatich minút. Celá hra trvala tri hodiny. Mali sme výborného šermiarskeho profesora, nikto ma nemohol alternovať. Takže som musel na predstavenia pravidelne lietať, o siedmej som mal ísť na scénu a koľkokrát bolo trištvrte na sedem a ešte som bol nad Tatrami.

Ako si spomínaš na obdobie nakrúcania Markety Lazarovej?
- Nakrúcanie nakoniec trvalo nie rok, ale dva. S Františkom Veleckým aj s Magdou Vášáryovou nás zobrali do hereckého súboru Barrandova, kde bola ešte Valentina Thielová, Robert Vrchota, rovnako ako Ladislav Menšík, Miloš Kopecký alebo Jana Brejchová. Barrandov mal svoj herecký súbor, bola to cesta, ako mať hercov za malý plat k dispozícii. A tí ľudia hrali stále, skoro v každom filme. Dávali nám mesačný plat, bývali sme napríklad v hoteli Adria na Václavskom námestí, ktorý patril medzi najlacnejšie. Keď sa ukazovalo, že budeme mať voľno, lebo na rade boli obrovské komparzové scény Pivovho vojska, išli sme domov. Ja som išiel do Bystrice alebo do Prešova. A keď potom na krajský výbor strany v Prešove zatelefonoval riaditeľ Barrandova, ktorý bol pánboh a zároveň člen ÚV KSČ, tak všetci stáli v pozore a všetko bolo vybavené.

Vráťme sa k trom najdôležitejším filmom, ktoré išli rýchlo za sebou: Marketa Lazarová (1967), Čoskoro bude koniec sveta (r. A. Petrović, 1968) a Michael Kohlhaas – Der Rebell (V. Schlöndorff, 1969)...
- Znamenalo to pre mňa strašne veľa. Rozdiel v profesionalite medzi Kolibou a Barrandovom bol neuveriteľný. Všetko fungovalo na minútu presne. Mal som produkčného Pepíka Ouzkého, ktorý nás s Magdou (M. Vášáryovou – pozn. red.) vychovával, učil dochvíľnosti... Bol to šéf všetkých produkčných na Barandove. Keď som v Košiciach robil televíznu inscenáciu Hochfelderovho Syna, volal mi produkčný z Prahy, aby som večer vycestoval na Filmexport, že mám všetko vybavené. Tam ma zoznámili s nejakým pánom, ktorý povedal, že videl Marketu Lazarovú a že sa volá Volker Schlöndorff – režisér. A mne trklo – hádam nie ten, ktorý bol rok predtým v súťaži o Zlatú palmu v Cannes (za film Mladý Törless napokon získal cenu FIPRESCI – pozn. red.). A veru, bol to on. A obsadil ma. Videl už, ako jazdím na koni, aký som po fyzickej stránke, pretože ten Kohlhaas, to bol taký nemecký Jánošík.

Čo by si povedal o Schlöndorffovi?
- Vtedy som videl typického Nemca. Barrandov fungoval na minútu presne, Schlöndorffov štáb fungoval na sekundu presne. Hralo tam niekoľko národností, napríklad Relja Bašić zo Záhrebu, potom Anna Karina, v tom čase veľká hviezda, Anita Pallenberg, a hlavnú úlohu Michaela Kohlhaasa hral vtedy najväčší anglický herec David Warner, o ktorom sa hovorilo, že je nástupcom Oliviera. Osvetľovači boli Francúzi, profesionálni kaskadéri Taliani. Vo filme sa hovorilo po anglicky. Ja som mal určeného človeka na jazyky a keď som nevedel dobre text, tak nie mňa, ale vždy jeho zavolali – bol to veľmi milý plešatý pán – a strašne ho zvozili za to, že neovládam dokonale repliky. On totiž vedel asi desať jazykov a my sme nevedeli nič, okrem Relju Bašića, ktorý hovoril asi piatimi. Vo filme som hral Kohlhaasovho protihráča Sterna. A David Warner bol fantastický chlap, kdekoľvek sme bývali, vždy sme museli mať spoločný trojizbový apartmán. Hovoril so mnou len po anglicky, krásnou stredfordskou angličtinou. Opravoval ma a učil. Cítil som sa tam veľmi dobre.

Ako dlho ste nakrúcali?
- Asi tri mesiace. Najprv niekde v Rakúsku, potom neďaleko Šumavy, v Českých Budějoviciach a v Českom Krumlove. Krumlov som ako zástupca šéfa zbojníkov vypaľoval ja. Doteraz mi z toho ostala jazva, pretože som hádzal horiacu fakľu z konského sedla do okna. Zapaľoval som dom, kôň sa zľakol, pohodil hlavou a trafil ma takou ostrou kostičkou medzi ušami do brady, až mi vytryskla krv. Schlöndorff začal poskakovať a kričať od radosti, keď videl, že ten úraz je v zábere aj s vystreknutou krvou. Potom sme sa sťahovali z Českého Krumlova do Piešťan, do absolútne nového hotela Magnólia, kde sme bývali všetci, pričom novinári mali zákaz písať o tom, aká je tam produkcia. V čase nakrúcania na Čachtickom hrade za mnou prišiel v Magnólii produkčný Pierre Caro s tým, že mám ísť na tretie poschodie, kde ma osobne čaká režisér Aleksandar Petrović aj s producentom Kohlhaasa z Columbia Pictures.

V podstate si mal šťastie, pretože veci išli takpovediac samospádom.
- Prišiel som do apartmánu, kde sedeli oproti sebe Schlöndorff s Petrovićom a producenti. Oni sa dohadovali v angličtine a ja som tam sedel ako tvrdé y. Resumé bolo, že zazvonili cengáčom a prišiel Caro. Petrović mi neskôr vysvetlil, že Annie Girardot už mala podpísanú zmluvu a herci museli mať zmluvy presné, s dátumami nakrúcania odvtedy dovtedy – herca na Západe už iné nezaujímalo. No pokiaľ sa film nestihol dokončiť, herci to mali radi, lebo vtedy za nimi chodili producenti kolenačky, modlili sa a zvyšovali im honoráre, aby film dokrútili.

Aké boli vtedy honoráre na Západe?
- Petrovićov film koprodukovali Avala Film a United Artists. Diéty som dostával také ako juhoslovanský minister plat. A počas troch týždňov, kým som nedokončil svoj part v Kohlhaasovi, ma museli voziť oldsmobilom z Krumlova do Vojvodiny a späť. V aute som mal obidva kostýmy, rekvizity a meče.

Ako by si porovnal štýl práce Petrovića, Schlöndorffa a Vláčila?
- V istom zmysle slova bol Vláčil ako Schlöndorff. Buzeroval ťa, nepopustil od svojej predstavy, bol absolútne nekompromisný. A keď videl, že môžeš spraviť aj viac ako to, čo si vymyslel on, tak skákal od radosti a okamžite to prijímal. Petrović, ktorý získal rok predtým v Cannes Veľkú cenu poroty a Cenu FIPRESCI s Nakupovačmi peria, bol zase vynikajúci v tom, aký bol pripravený. Bol však ležérnejší, hoci ti neodpustil absolútne nič, radšej s tebou sedel a vysvetľoval, aby ťa dostal do správnej polohy postavy a do obrazu, ktorý sa práve nakrúcal. A hlavne dával strašný pozor na gestá a oči. Film Čoskoro bude koniec sveta sme nakrúcali dosť dlho, mali sme totiž vynútenú prestávku – Annie Giradot sa už skončil limit na nakrúcanie, musela odísť hrať do severnej Afriky. Mňa teda poslali 21. augusta 1968 na mesiac do Dubrovníka. Západné produkcie mali spoločné aj to, že si mohol cestovať a prepravovať sa len lietadlami, taxíkmi a hotelovými vozidlami, ktoré zabezpečila produkcia.

Keď si mal prestávku, tak si bol v ich rukách a nemohol si robiť nič iné?
- Neexistuje.

Kde si sa stretol s Orsonom Wellesom?
- V Belehrade, kde práve nakrúcal Bitku na Neretve. Ale teraz mi napadá, že keby som mal vypichnúť rozdiel medzi Schlöndorffovou a Petrovićovou produkciou, tak som postúpil v hereckom rangu o stupienok vyššie – keď totiž prišiel zástupca United Artists z Paríža do Juhoslávie, v prvom rade išiel za mnou a za Girardotkou, spytoval sa, či sme spokojní, či je všetko v poriadku. Až potom išiel za režisérom. K dispozícii som mal dvojizbový karavan sám pre seba, vpredu v obývačke som mal kostým, líčili ma tam a obliekali. Girardotka mala takisto svoj karavan, vedľa toho môjho. Počas nakrúcania som bol na Slovensku len tri-štyri razy.

Ako ťa ľudia na Slovensku vnímali?
- V tom období vôbec o ničom netušili.

Vy ste sa potom všetci – ty, Schlöndorff, Petrović, Vláčil – stretli v Cannes.
- Áno, Vláčil mi po premiére v Cannes vypil aj najdrahšiu whisky.

Ako by si popísal atmosféru v Cannes? Čo bolo dôležité a čo nie?
- Tam bolo dôležité všetko. Vôbec ťa nepustili zo zreteľa, ani jedna produkcia. Musel si chodiť na rozhovory s novinármi, plniť si povinnosti, a čo bolo hrozné, musel si chodiť do herne na ruletu a reprezentovať. Chodil som tam spolu so Girardotkou, aj sám. V Cannes som bol dva týždne. Postretali sme tam kadekoho, ale mňa vlastne nikto nepoznal. Spoznávali ma len tak, že videli film a následne počas rozhovorov.

Ale vedel si, čo sa deje v Československu? A ako to vnímali tvoji zahraniční kolegovia?
- Samozrejme, že vedel. A vďačil som Pánu Bohu, že som tu nebol, lebo inak by som určite vyparatil nejakú hlúposť. Vonku sa k nám všetci správali absolútne úctivo a ľutovali nás. Hneď som dostal ponuku nakrúcať spaghetti westerny – v Andalúzii sa robil jeden mesačne, lebo blendu tam majú od siedmej ráno do pol desiatej večer.

Ale ty si odmietol...
- Odmietol som, pretože si ma zavolal Petrović a povedal mi: „Ivanko, je to výborné na prachy, ale zlé na tvoju povesť do budúcnosti, lebo ako ,špagetoherca‘ ťa už nikto neobsadí do seriózneho filmu, to je o dva rangy nižšie“. Takže som sa im pekne poďakoval, a bolo to tak aj dobre.

A ďalšie ponuky zo Západu neboli?
- Nie, pretože mi zobrali pas a nikto sa mi už do Československa nedovolal. Bol som ešte krátko na festivale v Pule a keď som priletel do Prahy, už ma cvakli. V Prahe som bol asi dva mesiace, keď ma oslovil jeden pomocný režisér z Barandova – pán Jonáš – a zoznámil ma s režisérkou Drahomírou Vihanovou. Povedali mi, že idú točiť krásnu poviedku od moravského autora, že je z vojenského prostredia, a vraj, kedy som bol na vojne. Povedal som, že s vojenčinou ani s ničím podobným som nikdy nič nemal...

Prišiel si do Československa, keď mala československá nová vlna už svoje najväčšie úspechy za sebou. Vihanovej film Zabitá neděle (1969) ešte čerpal z novovlnovej atmosféry, hoci už odrážal aj pesimistickú atmosféru nastupujúcich rokov.
- Áno, Zabitá neděle ešte žila z novej vlny, no až po dvadsiatich rokoch, keď ju uvoľnili z trezoru, povyhrávala po svete festivaly.

Aká bola vtedy u nás situácia vo filme?
- Ukázali sa všetci, ktorí spolupracovali s KGB a s Rusmi pri normalizácii, keď chodili tie komunistické „bojůvky“ po všetkých podnikoch v republike – od hajzeľbáb až po ministerstvá – a klasifikovali vlastných členov, či súhlasia so vstupom armád Varšavskej zmluvy.

Čo tvoji hereckí kolegovia?
- Ako ktorí. Napríklad Moučka, ktorého sme mali za výborného chlapa, naraz sa objavil v televízii v roku 1970 a doslova ronil slzy, aby mu strana odpustila, že sa v roku 1968 pridal k odporcom vstupu vojsk do ČSSR.

Ako by si charakterizoval 70. roky?
- Umelci boli naraz rozdelení na dva tábory. Herci, režiséri, Barrandov aj Koliba, všetci sa delili na tých, ktorí mohli a ktorí nemohli robiť. Tí, čo súhlasili ako komunisti s vpádom vojsk, mohli robiť. Maťo Ťapák, Lacko, Medveď robili, ale napríklad Solan nie, Maťo Hollý takisto.

Ale veď Hollý mohol nakrúcať.
- No dobre, ale čo spravil? Jednu detektívku, kde som hral aj ja, vo vlaku.

Spravil aj Medenú vežu a Orlie pierko.
- Áno, ale to boli témy, ktoré sa politicky ničoho nedotýkali, boli indiferentné.

Nedá sa však povedať, že by si nemohol nakrúcať, pretože tvoja filmografia z tohto obdobia je pomerne obsiahla.
- Áno, ale volali si ma pre moju fyzickú zdatnosť. Takže som hral napríklad všetkých tých partizánov po plecia v snehu. S ľuďmi, s ktorými som robiť chcel, som nerobil. No boli takí, aj na Barrandove, ktorým sa občas podarilo oklamať komunistov, takže ich pustili k réžii s tým, že tam o nič nejde, že to s politikou nič nemá. Je to len umelecký námet. Len!

Očovské pastorále, Pacho, hybský zbojník, Rača – láska moja, Ja milujem, ty miluješ, Signum laudis, to sú celovečerné filmy, ktoré si nakrúcal ešte v 70. rokoch. Potom Adam Šangala, Princ Bajaja a ďalšie.
- Šangala bol vynikajúci. Pani Heléne v televízii s Jankou Brejchovou...

Dá sa však povedať, že si prišiel o veľké úlohy. Nevraviac o tom, že prestal fungovať medzinárodný kontext. Ako si to vtedy vnímal?
- Bol to veľký zlom a vnímal som to hrozne. Začal som to vnímať hlavne vtedy, keď Lanďák (Pavel Landovský – pozn. red.) natočil film o Boháčkovi a keď ho zbili žandári s tým, že „my ti dáme Boháčka“. Zatkli ho a vykopali ho na hranice s Rakúskom bez haliera.

Kto boli vtedy tvoji najväčší kamaráti z brandže?
- Ja som išiel predtým na Barrandove z jednej veľkej postavy do druhej. A moji kolegovia nevedeli, čo si majú o mne myslieť, no potom to pochopili. Vezmime si takého Princa Bajaju – hoci sa to nezdá, bola to jedna z technicky najťažších postáv kinematografie. Tam ideš od akrobacie cez pantomímu, jazdu na neosedlanom arabskom koni presne na kameru až po šermy a bitky. A hlavne sme natočili s režisérom Janom Schmidtom krásny film na vančurovský námet – Luk královny Dorotky, kde hral aj Chudík hlavnú postavu s Jankou Brejchovou. No a potom naraz zlom a zo dňa na deň ma nikto v celej Prahe nepoznal. Nikto. Pretože som dostal zákaz, komunisti o tom vedeli a roznieslo sa to po divadlách, myslím, že od roku 1974. Skončil som Princa Bajaju, hneď potom som točil Adama Šangalu, no a vzápätí cvak.

Ale vo filmografii máš toho ešte dosť, napríklad Javor a Juliana...
- To je Uher, ktorého strašne zvozili.

Útek zo zlatej krajiny...
- To sú londonovky...

V 80. rokoch sa to vylepšilo? Hral si, ale už to neboli hlavné úlohy...
- Boli to všetko v podstate komparzové úlohy. Mám jednu fantastickú príhodu z nejakého partizánskeho filmu, už neviem, ako sa volal. Pomocného režiséra robil Ďuro Kováč, objednával aj komparz. Ťapák to režíroval. Točilo sa v noci a Ťapák povedal Kováčovi: „Nieže tam obsadíš Palúcha!“ A Ďuro ma obsadil, na noc. Na cintoríne mali zastreliť partizána, a tak som odohral smrť nad hrobom. „Výborné, stačí, vynikajúce! Kto je ten geniálny človek?“ reval Maťo Ťapák. „Veď je to Palúch. Ty...“ A už ma nemohol vystrihnúť. (smiech)

Osemdesiate roky?
- V 80. roku bol zabehnutý systém, kto nemôže robiť a kto áno – jasné, že preverený komunista za 10 rokov – akurát sa z toho vymykal Dušan Hanák. V Čechách ma nikdy nezradili a vždy sa ku mne hlásili Bohdalová a Kopecký, s ktorým som točil film Noc labutí, ďalej Landovský, Kohout, jeho žena Jelena Mašínová a na Slovensku to bol Dušan Hanák, ktorý obsadil do filmu Ja milujem, ty miluješ aj moju politickú spolupútničku Ivu Janžurovú, ktorá bola na tom rovnako ako ja. Takže potom Hanák päť rokov nič nenakrútil. Neskôr nás trošku vykúpil film o plynovode, ktorý režíroval Jozef Medveď z Horehronia – z Brezna. V tom čase bol do Krátkeho filmu za trest preradený Juraj Jakubisko, ktorý nakrúcal krátky film Stavba storočia a my dlhý hraný film o tom istom – o tej rúre. Náš film hádam ani nemal premiéru a Ďurov vyhral asi tri európske festivaly ako umelecký dokument (smiech). 

Kedy si začal cítiť, že sa to zlomí?
- V roku 1986. Prvého apríla – na medzinárodný deň vtákov – ma prijali do zvolenského divadla, aj to na mňa kolegovia poškuľovali. Piťo Onufrák bol vtedy umeleckým šéfom, on ma prijal. Neviem, ako to ako člen okresného výboru strany presadil.

Aké si mal očakávania po roku 1989?
- Keď vypukla revolúcia, okamžite som išiel do VPN v Bystrici. Havla som poznal z Prahy, kde som hral v Divadle na zábradlí v Dáme s kaméliami v čase, keď tam on pracoval ako kulisák. V 89. som už robil umeleckého šéfa divadla vo Zvolene. Mal som nastúpiť ako riaditeľ opery v bystrickom divadle, ale prišli za mnou a povedali: „Ivan, my ti veríme a nemáme nikoho, komu by sme mohli veriť, aby robil na rozviedke v Prahe na ministerstve vnútra.“

Ako dlho si pôsobil na ministerstve?
- Dva roky, až do 1. 1. 1993, keď vznikla Slovenská republika.

Ako si vnímal rozdelenie federácie? Prišli sme o Kolibu, k moci nastúpil Mečiar...
- Zle. Strašne ľutujem, že Kolibu rozkradli do špendlíka, a doteraz mi nikto nevysvetlil, ako je to možné. Boli tam fantastické originály, nábytky intarzované mramorom, striebrom, zlatom...

Ty si sa vtedy neangažoval do „pokusov“ filmárskej obce o záchranu Koliby?
- Nie. Založil som si firmu – predával som farby, laky na drevo, na lode. No boli to časy, keď mali komunisti vo fabrikách zabehnutých dodávateľov, aj v komárňanských lodeniciach, takže som firmu nakoniec zavrel. Skrachoval som, hoci som mal vynikajúce dodávky, len som nemal to najdôležitejšie – známosti vo fabrikách. Potom za mnou prišli, že Mečiar zakladá v Bystrici Akadémiu umení, či niekoho nepoznám. Povedal som, že som k dispozícii, založíme to. Zavolal som Adamoviča, ktorý v tom čase takisto nemal čo robiť. On mal dve vysoké školy – moskovský GITIS a VŠMU. Prišli Andrej Maťašík, Marián Mikola, Tóno Kret...

Nad filmovaním si už neuvažoval?
- Nie. Mal som správy z Koliby, aké je to rozpredané a rozkradnuté. Až ma naraz oslovila Mariana Čengel Solčanská a akoby ma znovu objavovali nastupujúci režiséri. Začal som točiť v Prahe s mladým režisérom Danielom Marákym – urobil som s ním jeho absolventský film. Potom je tu Monštrancia, Ábelov čierny pes a všetky ďalšie filmy Čengel Solčanskej.

Porovnaj mladých a starých teraz a predtým. Ty si mal obrovské skúsenosti, oni len začínali. Začínali vo vzduchoprázdne a bez ničoho...
- Vnímal som ich veľmi dobre. Nakrúcali absolútne bez peňazí, veľmi som im držal palce, pretože to tu začalo mrieť a nikto nič nerobil. Potom sa to pomaličky rozbehlo a trvá to doteraz.

Čo by si chcel odkázať na záver?
- Mal som obrovské šťastie a vo filme aj v divadle ho musíš mať. A musíš ho vyplniť, zachovať dekórum a silu toho šťastia, pretože keď raz remeselne alebo umelecky sklameš, potom ťa už šťastie nikdy nenavštívi. Ja som ho mal v tom, že ma nasledovali postavy vynikajúcich autorov, vynikajúcich režisérov a že sa mi režijný zámer aj darilo spĺňať. Keď sa tak zamýšľam nad tým všetkým, čo som robil, najviac ma mrzí a trápi, že som nikdy nespolupracoval s mojím kamarátom Jirkom Menzlom. Odkaz je teda taký, že nech v živote spravíte čokoľvek, čo vás uspokojí, predsa sa nájdu veci, pri ktorých vás bude do konca života mrzieť, že ste ich nemohli urobiť.

Martin Palúch (vedecký pracovník Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV)
FOTO: Miro Nôta