Slnko v sieti
(1962)

V júli by sa režisér Štefan Uher dožil 85 rokov a na zozname digitálne reštaurovaných filmov na DCP nosičoch nesmie chýbať ani jeho snímka Slnko v sieti, ktorú nakrútil v roku 1962 ako svoj druhý celovečerný hraný titul. Scenár napísal Alfonz Bednár na motívy niekoľkých svojich krátkych poviedok uverejnených v rôznych časopisoch. Koncom sedemdesiatych rokov boli vydané aj knižne v súbornej zbierke s názvom Blok 4/B. Film Slnko v sieti sa viac ako na vonkajšiu akciu či silný príbeh zameriava na vnútorný svet hlavných postáv. V dobovej slovenskej, respektíve československej kinematografii to bol pomerne nový jav. Tento film odštartoval výnimočné obdobie československej novej vlny, v zahraničí označované aj ako československý filmový zázrak, a Štefanovi Uhrovi zároveň prischla prezývka Ján Krstiteľ novej vlny. Slnko v sieti bolo jedným z prvých slovenských filmov, kde dostali veľký priestor neherci a vizuálne zaujímavé typy ľudí. Uher sa k tomu vyjadril v jednom dobovom rozhovore: „Ja verím v typológiu, mám veľkú úctu k tvári poznamenanej životom. Vyberám si ľudí do filmu podľa toho, ako vyzerajú. Neherec, to je vlastne špatný termín, pretože drevo sa pred kameru nedá postaviť nikdy.“ Hlavné postavy filmu vytvorili tínedžeri Marián Bielik (Fajolo, nahovoril ho Michal Dočolomanský) a Jana Beláková (Bela). Príbeh je pomerne jednoduchý a rozpráva o prvej nesmelej láske medzi Fajolom a Belou, ktorí si pozérsky nechcú navzájom priznať svoje city. Fajolo odchádza na letnú brigádu do dedinky Meleňany, kde zažije malý flirt s brigádničkou Janou (Oľga Šalagová). Podobné dobrodružstvo prežije počas Fajolovej neprítomnosti aj Bela. Na pontóne pri brehu Dunaja ju „opaľuje“ spolužiak Peter (Ľubo Roman). Film je mimoriadne zaujímavý po zvukovej a najmä hudobnej stránke. Ilja Zeljenka a jeho experimenty s elektronickou hudbou alebo koláže s dobovou populárnou hudbou výrazne dotvorili introspektívne prežívanie a pocity mladých ľudí. Samozrejme, nezaostáva ani výtvarná stránka filmu – kamerman Stanislav Szomolányi objavil skutočné, nearanžované a živé mesto plné zaujímavých zákutí. Nezabudnuteľným zostáva najmä jeho pohľad na strechy plné televíznych antén. V tomto chladnom kovovom pralese zažívajú hrdinovia filmu svoje prvé horúce chvíle.

Tri dcéry
(1967)

Po Slnku v sieti a Organe sa po tretí raz stretli režisér Štefan Uher, scenárista Alfonz Bednár, kameraman Stanislav Szomolányi a hudobný skladateľ Ilja Zeljenka pri filme Tri dcéry. Rámcuje ho príbeh starého gazdu, ktorý vyženie svoje tri dcéry do kláštora len preto, aby celý jeho majetok zdedil jeho syn. Po kolektivizácii na začiatku päťdesiatych rokov príde starý gazda so svojím synom o všetku pôdu a ako kulakov ich vyženú na opustené pohraničie. Gazdu opustí aj jeho syn, takže nemá inú možnosť, len hľadať pomoc a odpustenie u svojich troch dcér. Nariadením štátu však boli zrušené aj kláštory a dcéry sa takisto ocitli v existenčných problémoch. Hlavnou zápletkou filmu je psychologický boj ústrednej hrdinky Terézie, nasilu vytrhnutej z miesta, ktoré dôverne poznala. A pritom ako jediná z troch dcér neodmietne pomoc ani otcovi. Navyše pre jej nesmelo sa rozvíjajúci vzťah s družstevným inžinierom sa proti nej obracia aj klerikálny svet. Film je voľne inšpirovaný ľudovou baladou a Uher aj v tomto prípade kombinoval hercov s nehercami. Hlavnú postavu stvárnila televízna hlásateľka Alžbeta Štrkulová, ktorá sa stala v roku 1968 prvou československou miss. Tvorcovia pomerne otvorene kritizovali situáciu v päťdesiatych rokoch, za čo sa na začiatku normalizácie dostalo ich dielo do trezoru.

Róbert Šulák