O obraze sa rozhoduje už pred nakrúcaním

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. Ďalšia časť seriálu sa venuje oblasti výpravy, príprave kostýmov, zháňaniu rekvizít, hľadaniu vhodných lokácií aj úpravám stavieb a prostredí. To všetko má podstatný vplyv na vizuálne vyznenie filmu, na jeho atmosféru i presvedčivosť.

Oblasť výpravy zahŕňa kostýmy, masky, rekvizity a stavby. Tvorivú aj výrobnú zodpovednosť za tieto zložky nesú špecializovaní výtvarníci – scénografovia, filmoví architekti a kostýmoví výtvarníci. Kostým alebo rekvizita môžu byť také výrazné, že „hrajú“ spolu s protagonistom. Sú to prvky, ktoré spolu s kompozíciou, svietením a pohybom kamery tvoria obrazové rozprávanie. Príprava týchto zložiek pred nakrúcaním závisí od náročnosti budúceho filmu. Prvým krokom je však takmer vždy oslovenie konkrétnych výtvarníkov zo strany režiséra či producenta a ich vzájomné stretnutie. Výtvarníci si na začiatku s režisérom a kameramanom zladia základy búducej výtvarnej koncepcie a následne sa môžu samostatne pustiť do jednotlivých návrhov a príprav.

Kostýmový výtvarník Ján Kocman, ktorý pracoval na filme Collete (nominácia na Slnko v sieti) alebo na dokončovanom režijnom debute scenáristu Ondreja Šulaja Agáva, približuje priebeh takýchto príprav: „Štandardný postup neexistuje. No vždy je dôležité, aby ste mali so spolupracovníkmi na začiatku ujasnenú tému. Často sa totiž stane, že scenár sa ešte prepisuje, takže hlavne sa musíte veľa rozprávať s režisérom, producentom a, samozrejme, s kameramanom. Pokiaľ ide o film z čias, ktoré neovládate do detailov, je dobré začať tým, že si doštudujete dobové materiály. Okrem toho sme si aj v prípade Agávy už na začiatku určili výslednú farebnosť scén, ktorú mal kameraman zámer dosiahnuť v obrazovej postprodukcii, a tomu som už od začiatku prispôsoboval celkové ladenie kostýmov.“ Kostýmy najskôr vznikajú v skicári, kde si výtvarník vytvorí zodpovedajúce návrhy pre každú postavu. Vznikne tak kostýmový scenár, kde je presne rozpísané i rozkreslené, čo má mať každá postava v danom obraze oblečené. Navrhnuté kostýmy pre vedľajšie postavy a komparz sa následne hľadajú väčšinou vo filmových skladoch či vo fundusoch divadiel a televízií. V prípade filmov zo súčasnosti nie je raritou vyberať oblečenie z aktuálnej ponuky obchodov alebo využiť osobné šatníky hercov. Pre hlavné postavy sa však kostýmy do historických filmov zväčša šijú a platí to aj pre ostatné kúsky, ktoré sa nepodarí získať iným spôsobom.

Keď sú už všetky kostýmy získané, ešte pred nakrúcaním sa vykonajú dôležité kostýmové skúšky,  kde sa priamo na hercoch všetko vrátane masky a účesu doladí do posledného detailu – ušetrí to námahu i čas na pľaci. Šikovný výtvarník vie kostýmom dopomôcť hercovi dotvoriť rolu. Ján Kocman si spomína na prípad, keď herečka mala pomerne výrazné lícne kosti, ktoré ju na obraze robili plnšou, než bola v skutočnosti. Problém vtedy eliminoval ťahaním línie v oblasti krku smerom nadol a vypnutím herečkiných vlasov smerom nahor, aby tak pohľad diváka upriamil na herečkine oči, ktoré boli svojou plachosťou oveľa zaujímavejšie pre kameru. O reči (a moci) kostýmov sa dá veľa dozvedieť aj v aktuálnom dokumente o Milanovi Čorbovi, ktorý nakrútil Martin Šulík.

V prípade dobového filmu je ozaj veľmi dôležité presne dodržať limity danej epochy a historickú vernosť. V našom regióne sú tvrdým orieškom napríklad dobové uniformy. Tie majú často svojich nadšencov, ktorí spoznajú aj najmenšiu odchýlku od historickej skutočnosti. „V tomto prípade sa hráte s detailmi, ktoré možno pozná päť ľudí, no je to práca, ktorá vás teší. Zároveň je to niečo, ako keď máte s kamarátom dohovorený tajný signál. Tí, ktorí sa vyznajú, vedia, že majú dočinenia s niekým, kto tomu rozumie. A to je na tejto práci motivujúce. Preto sa vždy, keď sa nejaká uniforma vyskytne, snažím v tejto oblasti dovzdelať,“ hovorí Ján Kocman.

Na príklade snímky režiséra Petra Bebjaka Marhuľový ostrov zase vysvetľuje, ako sa spolu snažili dosiahnuť výtvarný efekt akéhosi bezčasia. „Keď sme hľadali, aká farebnosť by v tom filme mohla byť, všimli sme si na okne plastové jogurtové poháriky, do ktorých niekto nasadil rastliny. Tie poháriky boli vyblednuté od slnka a mali presne tú intenzitu, o ktorej sme si povedali: Takto by to malo vyzerať. Ako vyblednutá spomienka podobná vyblednutým plagátom vylepeným po meste, kde niektoré farby zoslabnú okamžite, no sú aj také, ktoré ostanú. Neskôr sme tú farbu nazvali vôňa marhule a snažili sme sa ju s kameramanom Martinom Žiaranom sprostredkovať divákovi.”

Komplexnému vyzneniu, za ktoré je kostýmová zložka zodpovedná, sa odborne hovorí aparencia – teda výzor herca od hlavy až po päty. Všetko, čo má herec na sebe vrátane líčenia a účesov, je záležitosť kostýmovej zložky a na pľaci pod ňu spadajú aj maskéri. To, čo nie je pevnou súčasťou kostýmu, sa už nazýva rekvizita – tie majú na starosti rekvizitári, ktorí spadajú pod oblasť filmového architekta. Podobný proces príprav, o akom sme už písali, čakal aj na skúsenú architektku a scénografku Vieru Dandovú, ktorá bola nominovaná na Českého leva za film Fair Play (r. A. Sedláčková) a ako scénografka i architektka spolupracovala aj na snímke Agáva. Na začiatku ju čakalo stretnutie s kameramanom a režisérom, prvý rozhovor o ich predstavách a zladení farebnosti, následne si prečítala scenár a vypísala všetky lokácie, ktoré si rozdelila na exteriéry a interiéry. Po zosumarizovaní všetkých potrebných lokácií sa režisér, kameraman a architekt vyberú hľadať vhodné prostredia. Skúsení architekti či scénografovia už majú svoje obľúbené miesta alebo aj celé oblasti, no pre nezastaviteľný prúd času musia neraz hľadať úplne odznova. „V prípade Agávy to nebolo jednoduché, pretože išlo o rok 1947 a mnohé dobové budovy sú dnes už zrekonštruované do podoby novostavieb. My sme ich potrebovali v povojnovom stave, a tak sme hľadali po celom Slovensku. Napríklad jediná ulica v Bratislave, kde sa dá nakrúcať 18., 19. a začiatok 20. storočia, je Kapitulská ulica, no tam sa už nakrútilo toľko filmov, že každý tú lokáciu pozná, a práve to som nechcela. Kapitulskú ulicu v Trnave som však vo filme ešte nevidela, preto sme sa rozhodli ísť tam. Vždy musíte nájsť prostredia zodpovedajúce danej dobe, a čo neviete zohnať na obhliadkach, postavíte v ateliéri,“ ozrejmuje Viera Dandová.

Často však nestačí iba nájsť vhodnú lokáciu, pre potreby filmu sa musí aj umelo dotvoriť. Napríklad treba dostavať dobový skleník do záhrady alebo pretvoriť miestnosť, ktorá v skutočnosti slúži na iné účely, než si vyžaduje film. „Pri nakrúcaní snímky Nedodržaný sľub sme potrebovali dobové obuvníctvo. Nájdená budova vyhovovala, no jej interiér nie, takže sme ho celý vypratali a dozariaďovali naším nábytkom a inými drobnosťami. Hneď vedľa malo byť hodinárstvo, ktorému však stačilo vytvoriť iba vonkajšiu časť, a tak sme postavili drevenú konštrukciu, na ktorú sme umiestnili falošný výklad s hodinami a umelé dvere, zatiaľ čo za nimi bola moderná trafika,“ spomína Dandová. Okrem obhliadok ju ako scénografku čakal aj náročný proces získavania potrebných dobových rekvizít. Od tých najväčších v podobe nábytku až po najmenšie detaily, ako sú čajové lyžičky či porcelánové tanieriky. A pre chýbajúce sklady, ktoré zmizli s rozpadom Koliby, obiehajú scénografovia historických filmov ako Agáva okrem divadelných a televíznych fundusov aj starožitníctva a antikvariáty.

Pri vytváraní minulosti architekti rátajú aj s podporou technológií. V prípade potreby využívajú monofarebné plátno – greenscreen alebo bluescreen, pomocou ktorého dokážu „efektári“ v postprodukcii dokľúčovať do nakrúteného obrazu pripravenú grafiku a dotvoriť tak napríklad časť historickej štvrte.

Scénografia je úzko previazaná s kostýmami a zástupcovia oboch profesií musia spolu komunikovať už v prípravnej fáze, aby na pľaci dosiahli farebnosť, ktorá sa navzájom dopĺňa. Ešte pred prvou klapkou tak vzniká výtvarný koncept, ktorý je veľmi dôležitý pre celkové vyznenie príbehu a jeho atmosféry.

Martin Hnát ( študent 5. ročníka réžie na FTF VŠMU v Bratislave )
FOTO: Grant Crabtree Photographic Collection