Pokračovanie obsahu:

Na trenčianskom festivale Bažant Pohoda budú 10. júla diskutovať o filme autori publikácie Naše filmové storočie, ktorú vlani v decembri vydal Slovenský filmový ústav. Knihu napísala dvojica kinofilov František Gyárfáš a Juraj Malíček, ktorí reflektujú stovku filmov z dejín kinematografie. A je to veľmi rozmanitá zostava titulov, sami si vyberali tie, ku ktorým sa chcú vyjadriť. Dva z nich obsahuje nasledujúca ukážka.

František Gyárfáš, Juraj Malíček

Naše filmové storočie

Stratené v preklade / Lost in Translation (Sofia Coppolová, 2003)

F. Gyárfáš: Pokiaľ by išlo o metaforu, film Stratené v preklade ju s ľahkosťou podsunie aj tupohlavcovi tvrdohlavému. Dnešné Japonsko je supermoderná, high-tech krajina, navonok akýsi klon Ameriky. Symboly sú rovnaké, dokonca karaoke sa spieva na americké hity. A predsa čosi nesedí. Stráca sa to v preklade. Japonci sú naším zrkadlom, ale nerozumieme im. Nerozumejú nám.

Toto vzájomné nerozumenie si je očividnejšie, ak rozprávame spoločným jazykom, nosíme rovnaké šaty a pijeme tú istú whisky. Keby oni rozprávali iba po japonsky, nosili kimono a zaoberali sa čímsi nepochopiteľným, nikto by neuvažoval o porozumení. Snažili by sme sa dekódovať, analyzovať, skúmať. Hľadali by sme oporné body, testovali, či vôbec chápeme zmysel ich činnosti, ich motívy a ciele. V cudzom sa nehľadá porozumenie, ale pochopenie. Exotické je farebná škvrna.

Film Stratené v preklade nás dlho necháva v ilúzii, že mu ide práve o túto metaforu. Je to prvoplánové, ale neodolateľne smiešne. Muži vo výťahu sú rovnakí, iba zmenšení. Sprcha je pre hobitov. Japonský režisér emocionálne vysvetľuje pokyny aspoň dvadsiatimi vetami, ale preklad znie: Máte sa otočiť a dívať do kamery! Japonská prostitútka predstiera emócie s absurdnou dikciou. Stroj na behanie s japonským ovládaním uteká ako splašený kôň. Fotograf si želá: Mór rožr mór. Sú smiešni, pretože komolia naše kódy.

Avšak Stratené v preklade nie je film o nich. Sú len kulisou, v ktorej môžeme vidieť lepšie seba.

Charlotte a Bob majú čosi spoločné. Nemôžu v Tokiu spať. Cez deň majú noc a v noci deň. Unavení nevyspatosťou sa potácajú na pokraji zúfalstva. Nech už je ich život akýkoľvek, otočení hore nohami ho vidia bolestne vykrivený.

Bob je päťdesiatnik, filmový herec. Pred dvadsiatimi rokmi bol hviezda, krotiteľ duchov. Poznalo ho každé dieťa. Z takej slávy sa nedá celkom vyvliecť. Je jej ešte dosť, aby mu Japonci zaplatili dva milióny dolárov za reklamu na whisky. Bob sa vidí na gigantických plagátoch s whisky v rukách a vraví si: Mal by som radšej hrať divadlo. Jeho život je otočený k minulej sláve a on sa na nostalgiu necíti dosť starý. Charlotte je čerstvo vydatá dvadsiatnička. Nedávno skončila univerzitu. Filozofiu, ako keby to bolo nejaké vzdelanie. Nevie presne, čo by chcela so svojím životom podniknúť. Manžel je fotograf: mladý, dynamický, šarmantný. Možno mu zanedlho začne rodiť deti. Možno skúsi písať. Alebo niečo celkom iné. Nič ju nenúti odpovedať rýchlo. Zatiaľ napriek manželovej nevôli fajčí a rozhliada sa.

Na začiatku filmu volá Charlotte domov, asi matke. Má plač na krajíčku. Na otázku, ako sa má, odpovedá americky: Je to tu super. Skutočne úžasné. A potom dodá: Koho som si to vzala? V tej vete sa Japonsko rozplynie ako realita v Matrixe. Zrazu ide o život, a nie o zábavný cestopis.

Charlotte a Bob sa túžia vrátiť domov. Do normálneho života, kde je stále čo robiť, prinajmenšom poriadok v zásuvkách. A nie zabíjať nespavosť v hotelovej lobby, v ktorej tikajú všetky hodiny sveta a iba alkohol prináša odkladný účinok pred prázdnotou.

Všimnú si jeden druhého, ale nebalia sa. Môžeme si domýšľať, prečo. Obaja žijú v podstate v šťastných manželstvách, on pridlho a ona ešte prikrátko. Predstava, že by mali kvôli niekomu druhému opustiť svojich partnerov, im obom pripadá tak absurdne, že ju ani nezačínajú.

Napriek tomu si od prvej chvíle rozumejú. Nemusia sa učiť spoločnú reč. Nepotrebujú hrať hry, vymieňať si bonmoty, riešiť priority. Medzi nimi dvoma sa žiadna veta nestratí v preklade.

Pritom k sebe nie sú mimoriadne milí ani ohľaduplní. Asi máte krízu stredného veku. Už ste si kúpili porsche? – Čo ste študovali? – Filozofiu. – S tým sa dajú zarobiť pekné peniaze. Aj keď to nedávajú znať, medzi nimi sa rodí zázrak. Tešia sa z neho. Obávajú sa iba, aby ho nepokazili. Gestom. Naliehavosťou. Žiadostivosťou.

Všetci túžime, aby sa nám to v živote podarilo. Aby sme mali priateľov a priateľky, s ktorými si rozumieme. S ktorými môžeme, ale nemusíme spávať, s ktorými však vieme, na čom sme. Pretože vtedy je možné dôjsť až na dno vlastných myšlienok. Formulovať, čo mám rád, čo potrebujem a čo by som rád v živote dosiahol. S každým iným používame jazyk, v ktorom sa nevieme presne vyjadriť. Naše myšlienky sa komunikáciou splošťujú na predstieranie, jednoduché akcie a prázdny small talk.

Film Stratené v preklade je nádherný ľúbostný príbeh, ktorý nerozpráva o sexe, ale o porozumení. Ukazuje, aké krehké sú ozajstné lásky. Aké sú zodpovedné. Bob sa bez akýchkoľvek zábran vyspal s barovou speváčkou a zabudol na ňu ešte skôr, ako sa vedľa nej ráno zobudil. Charlotty sa dotkol jediný raz. Aj to ho pálilo ako horúci piesok a do smrti na to nezabudne. Ale nesiahol po nej. Pretože by pri tom musel zostať. Alebo začať klamať.

Stratené v preklade je metafora, ale úplne iná, ako sa nám spočiatku zdalo. Nehovorí o vzdialených krajinách, o globalizácii, o odlišnosti. To je príliš povrchné pre Sofiu Coppolovú. Hovorí o tom, že my ľudia sme schopní, ale iba niekedy, komunikovať s inými ľuďmi priamo. Bez komunikačných nástrojov. Bez prekladu. Vtedy a iba vtedy dosahujeme ozajstné porozumenie. Sme si blízko na vzdialenosť duší.

Sofia Coppolová napísala a nakrútila jeden z najsubtílnejších filmov, aký vôbec poznám. Všetko v ňom funguje. Ľudská blízkosť aj ľudská vzdialenosť. Nedokážem si ho predstaviť bez Billa Murraya. Bez jeho nesmiernej charizmy outsidera. Inteligencie pozorovateľa. Empatie cynického a zároveň láskavého dospeláka. On tej roli musel rozumieť. Asi je múdry človek.

Ani Scarlett Johanssonovú nemôžem obísť. Film urobil hviezdu prvej veľkosti zo škaredého káčatka filmu Prízračný svet. Ba čo viac, urobil z nej bystrú babu. Až sekundárne sexi. Ach, aké strašné pre Hollywood.

A predsa sa film sklonil pred majestátom Hollywoodu. Nemohol skončiť iba tak, nedopovedaný. Netvárme sa, že tým pohŕdame. Že to nemáme radi. Máme. Aj my, hocako umelecky podkutí, túžime, aby svet spočinul v harmónii. Aby sa príbehy uzavreli pred tým, ako sa rozsvietia svetlá v sále.

Preto Bob zazrie ešte raz Charlottinu plavú hlavu v dave. Dá zastaviť limuzínu, previnúť časť filmového času naspäť. Vystúpi z auta a dobehne ju. Mlčky sa objímu. Chvíľu sa zdá, že sa znovu zopakuje nemožnosť slov. Potom sa skloní k jej uchu a čosi jej povie. Pobozkajú sa a on, konečne naplnený, odchádza.

To, čo si povedali, je tajomstvo. Prísľub každému z nás, že až na to príde, budeme si môcť vybrať vlastné slová. Vypovieme ich. Bude im porozumené. Bez prekladu.

J. Malíček: Stratené v preklade je film o tajomstve, ktoré nepotrebujeme spoznať, aby sme mu podľahli, film nie o pointe, ale o jej absencii a z americkej mainstreamovej kinematografie vlastne vyčnieva len tým, že pre tzv. náročnejšie filmy objavuje hereckého veterána Billa Murraya.

Starnúci americký herec prichádza do Japonska nakrúcať reklamu na whisky, ale vôbec sa mu to nepáči. Nesadol si s mestom, ani s krajinou, rád by sa dostal domov čím skôr, ale nemôže, lebo, zdá sa, Japonsko je posledná krajina, kde ho ešte pokladajú za skutočnú filmovú hviezdu. Preto zostáva dlhšie, ako pôvodne mal.

Noci, v ktorých sa nedá spať, Bob trávi v hotelovom bare, zaľudnenom podobnými existenciami – hosťami, ktorých mesto tiež neprijalo. Jednou z nich je Charlotte, rovnako stratená manželka populárneho fotografa, ktorá by pokojne mohla byť jeho dcérou. Bob a Charlotte sa nájdu, spriatelia sa a ich vzťah je pre nich vyslobodením zo šedivosti vlastných existencií, ktoré sú, ak majú v pozadí farebné, večne blikajúce, a predsa cudzie mesto, ešte zreteľnejšie.

Nevedno, aký majú on a ona problém, nevedno, či ho vôbec majú, ale tam na tom mieste, v tom čase, obaja, ak sú spolu, ožívajú.

Stratené v preklade je filozofická romantická komédia, pričom slovko filozofická znamená nie humanitný vedecký odbor, ale pocit, ktorým sa film na svojich divákoch podpisuje bez ohľadu na to, či o tom vedia, alebo je im to príjemné. A romantická je preto, že je o vzťahu, ktorý vôbec nemusí byť vášnivý, aby bol láskou, a komédia preto, že je vtipný. Nekonečne vtipný, veľmi láskavým a zároveň veľmi ironizujúcim spôsobom.

Režisérka Sofia Coppolová síce má kinematografiu priamo v génoch, ale pokiaľ by nenakrúcala nové filmy, nič by to neznamenalo. Nové znamená nevidené, zaťažené inou poetikou, vzpierajúce sa recepčným modelom. Už Smrť panien bola taká, veľmi vtipná a smutná zároveň a, a teraz sa možno púšťam na veľmi vratkú pôdu nadinterpretácie, erotická. Nie, nikto nie je nahý, ale o tom predsa erotika nie je. Erotika je o nepokoji, o tajomstve, ktoré by sa rozplynulo v momente zavŕšenia túžby.

Stratené v preklade čítam veľmi podobne, ako nedokonané dobrodružstvo, ktoré kdesi pod povrchom ženie vpred práve oná mágia civilného erotična, zbaveného akejkoľvek vulgárnosti.

Možno je to neobyčajne nádhernou netuctovosťou krásy Scarlett Johanssonovej, ale Stratené v preklade by bez toho spôsobu telesnosti, ktorého zmysel je v ňom samom, určite nebolo filmom, ktorý by som pokladal nielen za vynikajúci, ale aj sa mi veľmi páči.

Erotično, melanchólia a nepokoj ako dôsledok ich stretnutia, lepšie slová k Stratenému v preklade nenájdem. Coppolovej film je preto bravúrny, lebo divák môže zostať celý čas vonku a ten film sa na ňom predsa len akosi podpíše.

Stratené v preklade milujú aj ľudia, ktorí kúzlu kinematografie nikdy neprepadli a s filmom nijako neobcujú. Hráči videohier a fanúšikovia všetkého japonského, pre nich je ten film obrazom toho, čo ich nadchýna – krajiny, ktorej nemožno porozumieť, a bizarných kratochvíľ v blikajúcich herniach. To, čo nám je ilustrujúcim pozadím, pre nich je ťažiskom, ale Bobov a Charlottin príbeh akosi rezonuje aj v nich. Nevedia nájsť slová a mrzí ich, že Bob a Charlotte sa vo finále nepobozkajú vášnivým bozkom milencov, ale páči sa im aj tak. Len by sa im páčil viac.

Bez ohľadu na interpretácie a nadinterpretácie, ktorými možno Stratené v preklade zaťažiť, faktom zostáva Coppolovej zreteľné režisérske majstrovstvo v kompozícii záberov – tam kde obraz je centrom a dialóg len jeho kulisou a predovšetkým v rytme rozprávania, ktoré síce nadchne meditatívnou pomalosťou, až akousi roztržitou topornosťou, ale nikdy neskĺzava do samoúčelnej nudy.

No a potom je tu Bill Murray, herecký gigant, ktorému niet páru, ale keďže toho pre mňa, milovníka Krotiteľov duchov, nemusel nikto objavovať, rád sa slovnej konfrontácii s ním vyhnem. Videl som všetky filmy, v ktorých hral, a viem svoje.

Opäť je to ale Coppolovej triumf, že ten obrovský potenciál uvidela a napísala film Murrayovi priamo na telo. Vzniklo tak veľké filmové umelecké dielo, navyše živé, zbavené akademizmu, a to sa cení najviac.

Kapitán Dabač (Paľo Bielik, 1959)

J. Malíček: John McClane, Harry Callahan, John Rambo, Martin Riggs, Vlado Dabač, hrdinovia v existenciálnej situácii, prví štyria ikony akčného filmu, ten piaty tiež, len sa o ňom takto nezvykne uvažovať. Samorasti, silné indivíduá neakceptujúce autority, muži, ktorí majú problém zaradiť sa a nevyčnievať. Slovenská kinematografia nemá takých hrdinov veľa, asi sa nehodia do jej „umeleckého“ profilu. Škoda, ale s tým ja asi nič nespravím.

Od malého malička, od detstva, odvtedy, keď som sa s Dabačom stretol po prvýkrát, mám najradšej tie filmy, v ktorých sa prostredníctvom hlavného hrdinu dostanem „dnu“ a spolu s ním prežijem jeho príbeh. Určite to nie je Dabačova zásluha, on je len jedným z mnohých, ale práve on najlepšie ilustruje, prečo ani jeden slovenský film z čias Československa nemám radšej. Niet v nich akčného hrdinu – hrdinu Dabačovho formátu, a tak ich nemám s kým prežívať.

Vždy sa stotožňujem, niekedy menej, niekedy viac, niekedy sa jednoducho nedá, ale skúšam to vždy. Dívam sa na filmy aj preto, aby som s ich hrdinami, na ich mieste, cez nich, s nimi prežil čosi špeciálne. Dobrodružstvo. Nikdy som z toho nevyrástol a už nevyrastiem.

Vlado Dabač, dôstojník slovenskej armády, pristihne svoju manželku pri čomsi, azda pri nevere, to mu zlomí srdce a otrasie jeho svetom, a preto začne piť. Pije na východnom fronte, pije a neposlúcha rozkazy. Je mužom cti, silnou individualitou s vlastným morálnym kódexom, ktorý mu bráni páchať neprávosti. Na civiloch, na nevinných obetiach, len preto, že ho politika postavila na nesprávnu stranu frontu. Nacisti sú mu cudzí, ale komunisti vlastne tiež, v jednej z kľúčových scén filmu rieši vieru v boha a komunizmus s ruským mužíkom a nenechá sa presvedčiť, zostáva sám. Je vojak, chce bojovať, keď vypukne Povstanie, neváha ani chvíľu, ujde z väzenia, vezme svojich mužov a vracia sa domov. Bojuje vopred prehraný boj, svojhlavo, neuvážene, hrdinsky, aj preto zlyháva ako veliteľ a asi aj ako človek. Pri potlačení Povstania prichádza o oboch bratov, ženie ich do nezmyselného útoku, obaja padnú, on prežije. Nesmúti, nenarieka nad ich stratou, len ďalej hľadá svoju smrť. Hneď ako sa vylieči zo zranení, vrhá sa opäť do boja. Nie bok po boku s partizánmi, ale sám za seba. Zmieruje sa s manželkou, mstí sa, bojuje, umiera. Sám.

Vidíme jeho zlyhania, je ich viac ako vrcholov, často sa správa ako ohrdnuté decko, pokúša osud, riskuje, vystavuje nebezpečenstvu nielen seba, ale aj svojich druhov, pre stratenú lásku sa správa ako samovražedný idiot, napriek tomu sa ho jeho divák nezriekne a nezavrhne ho. Len si s pocitom zadosťučinenia vydýchne, keď dostane po papuli.

Vlado Dabač je rovný chlap, najdrsnejší, akého slovenská kinematografia zrodila, mnoho vecí v tom filme zostarlo, ale herecký výkon Ladislava Chudíka nie. Pritom ide o jednu z jeho prvých hlavných úloh, netrúfam si napísať, že najväčšiu, faktom ale je, že ak o Chudíkovi uvažujem ako o hercovi, vždy si spomeniem na Dabača. Celkom ignorantsky pripúšťam, že o Chudíkovych hereckých výkonoch v iných dielach som nikdy ani príliš neuvažoval, ale to je teraz celkom jedno, lebo Dabač by stačil, aj keby Chudík už v ničom inom nehral.

Miera uveriteľnosti, psychologická hĺbka, absencia akejsi hereckej poistky, ktorá by mu zabraňovala neísť naplno a svojím spôsobom neprehrávať ani v menej vypätých scénach, je neuveriteľná. Fantastická je scéna, v ktorej by bez váhania zaútočil na nemeckú hliadku, absolútne sa nestarajúc o rodinu, ktorá ho prichýlila ako zraneného a u ktorej sa vyliečil. A potom, že akční hrdinovia nevedia hrať. Dabačovi a Johnovi McClaneovi by to do očí nikto nepovedal.

Ďalšou vecou, nad ktorou pri Kapitánovi Dabačovi zostáva rozum stáť, je skutočnosť, že pokiaľ viem, film sa nikdy nestretol s komunistickou cenzúrou. Súdruhovia asi naozaj neboli najbystrejší, inak si nedokážem vysvetliť, ako sa mohlo stať, že film, ktorý je pomníkom individualizmu a nespútanej sily jednotlivca, sa nikdy neocitol na indexe zakázaných diel. Kapitán Dabač mal pri tom všetkom byť agitkou, veľkofilmom nakrúteným k 15. výročiu Slovenského národného povstania, a jediné, čo sa v ňom oslavuje, je veľkosť (a malosť) jediného človeka.

Neuveriteľné, ale ja sa aspoň môžem tešiť, že slovenská kinematografia má aspoň jeden čistý žánrový film. Akčný!

F. Gyárfáš: Keď jedna pravda porazí ostatné pravdy v boji o pravdu, umenie skapína. Dvadsiate storočie je posiate mršinami umenia. Napriek tomu nie sme my, ani naše umenie trvalo porazení. Dejiny nami môžu kmásať, dušu z nás vytriasať, stláčať do kľaku, zabiť alebo donútiť pritisnúť peru k ruke vraha. Často to aj robia. Ale nezabránia nám myslieť na odpľutie.

Keby svet fungoval podľa víťazných právd, dávno by sme vyhynuli. Pravdy sú nemotorné, nepredvídajú zmenu; dokonca ju nemôžu dopustiť. My však vstupujeme do rieky času a v nej je každá ryba iná.

Slovenská povaha bola vystavená v 20. storočí veľkým skúškam. Najprv si Slováci vyberali, či chcú byť viac Čechmi alebo Maďarmi. Rozhodnutie nebolo jednomyseľné. Neskôr, v omamnej puberte, si už chceli vládnuť sami; z nechuti byť gniavení silnejším gniavili slabších. Zhnusilo sa im to v predvečer pokánia a povstali: v historickej chvíli pozdvihli zbrane proti vlastnej vláde. V následnom boji prehrali s presilou čestne; ešte nemysliac na to, že aj veľkosť tejto chvíle bude podliehať znárodneniu.

Dabač je chlap. Je vojak, nerieši rozkazy. Bojuje na východnom fronte za nemeckú vec, hoci bez nadšenia. Nevidí súvis medzi obranou vlasti a vzdialenou vojnou. Aj tak v nej iba prismŕdajú cudzím, ktorí ju vedú z nadradenosti – aj nad Slovákmi. S Ukrajincom si vypije, s Nemcom sa dá len pobiť.

Po zranení sa nečakane vráti domov a v byte nájde manželku s milencom. Mal by ich zabiť, ale strelí iba do svadobnej fotky. Je nešťastný, ale nie je vrah. Odvtedy pije. Možno pil aj predtým, ale teraz pije trúchlivo. Svet sa mu zauzlil a on nie je Alexander.

Vracia sa na ukrajinský front. Keď príde na masaker dedinčanov, Dabač sa postaví na ich stranu. Vzoprie sa a je odsúdený na smrť. Zachránia ho jeho vojaci. Strih a je doma. Ukrývajúci sa dezertér.

Jeho situácia je zložitá. Privrzli ho dejiny. Štát, ktorého dôstojníkom sa cítil byť, ho odsúdil na smrť za niečo, čo on nepovažuje za vinu. Na druhej strane sú partizáni. Darmo mu môžu byť sympatickí, majú cudzie velenie a ciele, protiviace sa jeho prísahe. Sú predsunutou hliadkou nepriateľa, s ktorým v mene svojej krajiny bojoval. On síce má spor s vlastnou vládou, ale prestúpiť k nim by považoval za zradu.

Až Povstanie ho oslobodzuje od tejto schizofrénie. Znovu je dôstojníkom svojej armády. Boj prestal byť vzburou či dezerciou. V Dabačovi sa však čosi zmenilo. Rozkazy prebíja tvrdohlavým hrdinstvom. Už ho nič neohne. Buď zvíťazí, alebo znovu skončí pod šibenicou. Povstanie je porazené. Dabač takmer umrie, ale ľudia ho zachránia. K partizánom sa nepridá. Ostáva sám so svojím individuálnym bojom. Chlap až do úplného konca.

Keď sa skončila vojna, dejiny rozkmásali Slovenské národné povstanie na zdrapy najrôznejších mýtov. Každý si ho chcel privlastniť a každý sa ho trochu bál. Viacerých jeho hrdinov čakali súdy, popravy, či hnili v krimináli. Pre Dabača tam už nebolo miesto. Tento jedinečný, opitý, pevný, zúrivý a možno nie príliš bystrý chlap, ktorý nezabil svoju nevernú ženu, ani ju neprestal milovať, ktorý sa vzbúril, ale neprebehol, ktorý bojoval sám a nepridal sa k partizánom, tento chlap bol najväčší a najodvážnejší výtvor režiséra, ktorého podozrievam, že bol podobným chlapom. Predstavujem si ho, Paľa Bielika, ako sedí s Mňačkom či s Mináčom v Kryme a pri nekonečnom poldecáku trieska do poliateho stola svoje Neustúpim. Je úžasné, že to v tomto filme dokázal. Moja generácia v sedemdesiatych rokoch už podobné nezažila.

Film sa z dnešného pohľadu brodí v polopravdách. Jasnou štylizáciou dobrých a zlých platí daň dobovej cenzúre. Fakty sú papierové. Ale Bielik vedel, že táto daň mu za to stojí.

Vo filme Kapitán Dabač ide o chlapa – draka, ktorý sa vracia. Chlapa, ktorý po slovensky pije, po slovensky nerozmýšľa, koná v afekte, bez ohľadu na dôsledky. Chlapa, ktorý možno nedokáže chápať širšie súvislosti, ale nikto mu nezavesí na nos somariny. Dabač je pánom svojho teritória, aj keď pri jeho obrane musí zomrieť. Je Bielikova vzbura voči uzurpácii krajiny a pravdy. Nemali sme väčšiu. Je úžasné, že si pre Dabača vybral herca, ktorý je morálnou autoritou dodnes.