Medzinárodný filmový festival Karlove Vary oslavuje tohto roku 50. výročie. Pri tejto príležitosti sme požiadali o rozhovor človeka najpovolanejšieho – dlhoročnú umeleckú riaditeľku festivalu Evu Zaoralovú, ktorá je s týmto veľkým filmovým sviatkom úzko spätá aj v súčasnosti a pôsobí ako umelecká poradkyňa.

Ako by ste v krátkosti zhrnuli „životopis“ karlovarského festivalu, na ktorý ste v 70. a 80. rokoch chodili ešte ako novinárka?
– Zhrnúť vývoj a premeny festivalu od jeho začiatkov je náročné. Aj v publikácii Příběh festivalu, ktorú som napísala k 50. jubileu, sa mi podarilo načrtnúť len základné informácie, ktoré vonkoncom nie sú vyčerpávajúce. Pokúsim sa však aspoň o to najhlavnejšie. Ako je už známe, prvý až štvrtý ročník sa zorganizoval v Mariánskych Lázňach so snahou definovať, v čom spočíva národný charakter československého filmu, a posilniť národné cítenie. Vznikol pôvodne ako nesúťažný, ale ohlasoval sa ako „festival s medzinárodnou účasťou“. No už po troch rokoch začal byť súťažný. Piaty ročník sa v roku 1950 presťahoval definitívne do Karlových Varov. V roku 1957 festival dostal od Medzinárodnej federácie asociácií filmových producentov (FIAPF) štatút kategórie A, ktorý majú tie dôležitejšie festivaly. No netrvalo dlho a prišiel prvý úder – v roku 1959 založili Moskovský festival a ten dostal rovnaký štatút. Odvtedy sa MFF Karlove Vary musel deliť na striedačku o kategóriu A s Moskvou. V nepárnom roku 1967 bola na rade Moskva, karlovarský festival sa teda nekonal, no o to bola u nás uvoľnenejšia atmosféra politického a kultúrneho života, ktorá vyvrcholila Pražskou jarou. Politická garnitúra sa však zmenila až v januári 1968, medzitým sa pre študentské nepokoje, ktoré prerástli do generálneho štrajku, zrušil Medzinárodný filmový festival v Cannes a v tejto napätej atmosfére sa pripravovala nová koncepcia karlovarského festivalu. Snahou bolo zvyšovať umeleckú úroveň, zrušila sa medzinárodná porota, súťaž posudzovali tri od seba nezávislé poroty – autorskej predsedal známy režisér Cesare Zavattini, hereckej Miroslav Horníček a technickej Francúz Claude Soulé. Ako téma šiestej Voľnej tribúny bola vyhlásená Sloboda tvorby. Víťazom 16. festivalu sa stalo Rozmarné léto Jiřího Menzla.

Lenže o dva roky bolo všetko inak. Zúčastňovala som sa festivalu pravidelne a obdobie rokov 1970 až 1989 považujem za jeho úpadok, hoci musím dodať, že vzniklo mnoho pozoruhodných filmov, ktoré sa aj dnes oplatí vidieť, a to aj z domácej produkcie. Prepad do priemernosti, najmä čo sa týka československých súťažných filmov, presne reflektujúcich domáce pomery, nastal v roku 1969, keď sa ocitlo v trezore 10 až 12 filmov. Mnohí tvorcovia to vzdali, emigrovali a len málokto dokázal vzdorovať a občas urobiť aj nejaké ústupky. Do zabudnutia však nezapadli také filmy ako Vláčilove Stíny horkého léta, Signum laudis slovenského režiséra Martina Hollého a iné.

Keď sa festival po roku 1989 oslobodil od mocenských vplyvov, musel zvládnuť prechod od totality k demokracii za šesť mesiacov. Príprava 27. ročníka bola zrejme plná nadšenia a všetci na prvý ponovembrový ročník radi spomíname. Ako ste ho vnímali?
– Ako prehliadku všetkých trezorových filmov, predovšetkým českej a slovenskej novej vlny. Veľká časť z nich bola počas celých dvadsať rokov obeťou zákazov a postihov. Autori niektorých sa, žiaľ, už slobody nedočkali – Ján Kadár, Evald Schorm, Pavel Juráček, Elo Havetta. Nemenej dôležité bolo aj uvedenie filmov tých umelcov, ktorí emigrovali do zahraničia a mohli sa vrátiť domov. Boli to Vojtěch Jasný, Pavel Kohout, Pavel Landovský. Netrpezlivo sme čakali, kedy až z Paríža dorazia na bicykloch Miloš Forman a Theodor Pištěk. Tento príbeh je priam legendárny. Ale stal sa. Po tomto neopakovateľnom ročníku, plnom nadšenia a opojenia slobodou, muselo nutne prísť vytriezvenie. Nastali časy, keď už bolo treba uvažovať o ďalšom osude Karlových Varov. Po neveľmi úspešnom roku 1992 sa vážne začalo uvažovať o tom, či má vôbec zmysel pokračovať v usporadúvaní festivalu. Našťastie, našli sa rozumní ľudia, ktorí upozorňovali, že zrušiť jeden z najstarších festivalov v Európe by bola nenapraviteľná škoda. Vznikla Nadácia Medzinárodný filmový festival Karlove Vary, jej výkonným orgánom bola jedenásťčlenná rada a predsedom sa stal Jiří Bartoška. Oslovili mnoho ľudí, ale nemali sa k činu. Bartoška súhlasil, ale neskôr priznal, že netušil, do čoho ide. To isté môžem povedať o sebe – tiež som nevedela, čo ma čaká. Na to, že sme všetci boli takzvaní festivaloví amatéri, nebol program 29. MFF vôbec zlý. Uviedli sme napríklad nórsky film Knuta Erika Jensena Stella Polaris, španielsky film Môj rodný brat Miriana Barrosa a Švankmajerovu snímku Lekce Faust. Zdalo sa, že nám už nič nestojí v ceste. S Jiřím Bartoškom sme si naplánovali cestu do Moskvy, aby sme ich upozornili na náš zámer usporiadať festival každý rok, čím by sa delenie s Moskvou o A kategóriu definitívne skončilo.

Nič sa neskončilo, vlastne sa to vtedy iba začalo, a nie s Moskvou. Ak si dobre pamätám, došlo k nedorozumeniam v samotnej Nadácii. Antonín Moskalyk prešiel k novému festivalu a MFF Karlove Vary potom bojoval o prvenstvo s „konkurenciou“. Ako sa to odohralo?
– Antonín Moskalyk s Janom Knoflíčkom pripravovali medzinárodný festival Zlatý Golem, ktorý sa v roku 1995 aj uskutočnil, a usilovali sa v organizácii FIAPF o získanie kategórie A. Bolo to veľmi znepokojujúce, lebo FIAPF ju udeľuje len jednému festivalu v každej krajine, dva sú vylúčené. Správa, že by to mal byť Zlatý Golem, sa rozletela, spoločnosť sa rozdelila na dva tábory a začala to byť otázka prestíže. O rok neskôr sme však zažili aj ďalší pokus o likvidáciu festivalu – premiestniť MFF Karlove Vary do Prahy, čo sme prekonali, lebo to, našťastie, odmietli všetci. Napriek všetkých prekážkam sme sa rozhodli, že 30. MFF Karlove Vary usporiadame. Jiří Bartoška na čele Nadácie a festivalu sa staral o ekonomické zabezpečenie, programové oddelenie, ktorému som velila ja, sa s mojím hlavným pomocníkom Ondřejom Zachom snažilo zostaviť zaujímavý program pre široké divácke spektrum. Prosto, mali sme už jasno, čo chceme. Novinkou bola Súťaž dokumentárnych filmov, posudzovaných osobitnou porotou. Šťastie sa priklonilo na našu stranu, lebo prvý pražský medzinárodný Zlatý Golem sa skončil necelé dva týždne pred naším festivalom fiaskom. Takže Golema sme porazili a zástupca organizácie FIAPF Alphonse Brisson nás ubezpečil, že môžeme s kategóriou A rátať. Musím však priznať, že tím, ktorý pripravoval festival, ešte vždy nevynikal takou profesionalitou ako teraz.

Kedy ste si mohli skutočne vydýchnuť a nezaoberať sa kategorizáciou?
– V roku 1997 sme už boli veľkí optimisti a vo chvíli, keď sme zostavili program 32. MFF, nám FIAPF oznámil, že nám značku vrátil. Hoci sme sa nikdy nemuseli sťažovať na absenciu svetových osobností, až vtedy sme si konečne mohli naplno vychutnať a užívať, že na festival prišla oscarová herečka Ellen Burstyn, dvojnásobný držiteľ Oscara Jason Robards, Salma Hayek, Julia Ormond, Miloš Forman, ktorému riaditeľ festivalu odovzdal Zvláštny Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu. Ohrozenie odpadlo, nikto ho viac nespomenul, patrilo minulosti. O možných výhodách hlavného mesta už nikomu nenapadlo ani hovoriť. Festival dostal priestor rozvíjať sa v demokratickom ovzduší, bez akýchkoľvek ideologických tlakov a politické špičky štátu mu boli naklonené.

Ako dnes s odstupom času hodnotíte karlovarský festival?
– Úsilie tímu Jiřího Bartošku sa javí ako úspešné: návštevnosť od roku 1994 každý rok stúpa, ustálila sa na približne 130 000 divákov, ale ďalej to asi pôjde ťažko vzhľadom na nedostatočné vybavenie kinosály. Každoročne sa premietne 200 – 250 filmov, z nich veľký počet v premiére. Vďaka zaujímavému programu začali na festival chodiť mladí ľudia z rôznych končín republiky i zo Slovenska. Práve so slovenskou kinematografiou spolupracujeme viac ako v rokoch, keď boli obe krajiny spojené. Každý rok premietneme niekoľko čisto slovenských filmov alebo vyrobených v koprodukcii. Mnohé slávili úspechy, stačí spomenúť Šulíkove filmy Záhrada alebo Cigán, Škopove dokumenty Iné svety a Osadné, Dom Zuzany Liovej... Potešujúce je, že náš festival má čoraz lepší ohlas vo svetovej tlači a je považovaný za najvýznamnejšiu medzinárodnú festivalovú súťaž vo východnej Európe.

Emília Kincelová ( filmová publicistka )
FOTO: archív SFÚ, archív E. Zaoralovej

3. ročník 1948 – Čestné uznanie pre film Nepriateľ medzi nami? (r. V. Bahna).
4. ročník 1949 – Čestné uznanie pre film Pieseň strojov (r. V. Andreánsky).
5. ročník 1950 – Čestné uznanie pre film Priehrada (r. P. Bielik).
6. ročník 1951 – Čestné uznanie za hudbu Eugena Suchoňa vo filme Boj sa skončí zajtra (r. M. Cikán).
7. ročník 1952 – Čestné uznanie pre film Lazy sa pohli (r. P. Bielik).
                            – Čestné uznanie pre film Mária Justínová (r. J. Medveď).
8. ročník 1954 – Osobitné čestné uznanie za hraný film pre film Pole neorané (r. V. Bahna).
9. ročník 1956 – Čestné uznanie pre film Učiteľka (r. Š. Uher).
11. ročník 1958 – Osobitné čestné uznanie a Cena FIPRESCI pre film Štyridsaťštyri (r. P. Bielik).
13. ročník 1962 – Medaila medzinárodnej poroty pre film Polnočná omša (r. J. Krejčík).
18. ročník 1972 – Hlavná cena pre film Dosť dobrí chlapi (r. J. Režucha).
20. ročník 1976 – Osobitný čestný diplom Festivalového výboru pre herca Dušana Tarageľa za úlohu vo filme Keby som mal dievča (r. Š. Uher).
21. ročník 1978 – Cena Zväzu čs. dramatických umelcov pre Emíliu Vášáryovú za film Advokátka (r. A. Lettrich).
22. ročník 1980 – Veľká osobitná cena poroty pre film Signum laudis (r. M. Hollý).
23. ročník 1982 – Veľká osobitná cena poroty pre film Pomocník (r. Z. Záhon).
24. ročník 1984 – Cena medzinárodnej poroty v súťaži prvých diel všetkých svetadielov pre film Kráľ Drozdia brada (r. M. Luther).
                              – Veľká cena – Krištáľový glóbus pre film Lev Tolstoj (r. S. Gerasimov, ZSSR/ČSSR – Slovenská filmová tvorba Bratislava – Koliba).
25. ročník 1986 – Cena Ruža z Lidíc a Diplom predsedu Festivalového výboru za herecký výkon pre Janu Rihákovú-Dolanskú – film Zastihla ma noc (r. J. Herz).
27. ročník 1990 – Cena Ruža z Lidíc pre tvorcov, ktorí boli počas komunizmu nútení emigrovať, mali zákaz tvorby a trezorované filmy. Porota si uctila pamiatku Ela Havettu, Pavla Juráčka, Jána Kadára a Evalda Schorma.
                              – Cena FIPRESCI pre film Vtáčkovia, siroty a blázni (r. J. Jakubisko).
30. ročník 1995 – Osobitná cena medzinárodnej poroty, Hlavná cena poroty FIPRESCI a Hlavná cena ekumenickej poroty, Osobitná cena poroty Medzinárodnej federácie filmových klubov FICC pre film Záhrada (r. M. Šulík).
31. ročník 1996 – Osobitná cena poroty dokumentárnych filmov pre Papierové hlavy (r. D. Hanák).
33. ročník 1998 – Osobitné uznanie, Cena za najlepší mužský herecký výkon (Olaf Lubaszenko) – film Je třeba zabít Sekala (r. V. Michálek, ČR/SR/PL/FRA).
41. ročník 2006 – Osobitné uznanie poroty dokumentárnych filmov a Divácka cena denníka Právo pre Iné svety (r. M. Škop).
43. ročník 2008 – Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii pre Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska.
44. ročník 2009 – Cena za najlepší dokumentárny film nad 30 minút pre Osadné (r. M. Škop).
45. ročník 2010 – Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii pre Juraja Herza.
46. ročník 2011 – Zvláštna cena poroty a Zvláštne uznanie poroty pre herca Jána Mižigára, Cena Europa Cinemas Label, Cena Dona Quijota Medzinárodnej poroty filmových klubov FICC za film Cigán (r. M. Šulík).
                              – Divácka cena denníka Právo pre film Nickyho rodina (r. M. Mináč).
48. ročník 2013 – Zvláštne uznanie v súťažnej sekcii Na východ od Západu pre film Zázrak (r. J. Lehotský).
                              – Cena FEDEORA (Federácie filmových kritikov z Európy a Stredomoria) za najlepší film sekcie Na východ od Západ pre Zamatových teroristov (r. P. Pekarčík, I. Ostrochovský, P. Kerekes).
49. ročník 2014 – Cena 10 000 eur pre najsľubnejší projekt v kategórii Works in progress – Koza (r. I. Ostrochovský).