Viera Langerová

filmová publicistka

Pri akomkoľvek pokuse o realistický „miestopis“ slovenského filmu na rozsiahlej kinematografickej mape narazí filmový kartograf na rozpor. Stačí mu na to jednoduchá zmena pozície. Znútra vyzerá všetko na dobrej ceste, filmy zbierajú ocenenia na najrôznejších festivaloch, inštitúcie vyvíjajú profesionálnu aktivitu na ich vývoj, výrobu i efektívnu prezentáciu, na odborných fórach zaznievajú zasvätené rady k všetkému, čo treba zlepšiť a čo ešte dostatočne nefunguje. Zdá sa, že k stavu relatívnej spokojnosti už chýba len pár krokov.

Moja skúsenosť je taká, že pohľad zvonku hovorí o čomsi inom. Ide o problémy s primárnou geografickou orientáciou na filmovej mape s nejasnými súradnicami a absentujúcimi kótami. Ak sa rozhodnete výnimočne zaprieť svoj vkus a kolegovi odinakiaľ odporučíte reprezentatívnu vzorku filmov, treba sa pripraviť na mlčanie a v prípadnej konfrontácii na taktné výhovorky. Môžete potom operovať, čím chcete, festivalovými cenami i úspechom u domácej kritiky, situáciu to nezmení. Aj v prípade titulov, na ktoré sa poznámka o vkuse nevzťahuje, si po krátkom prieskume často uvedomíte, že sa im nezdajú dostatočne zaujímavé, nedokážu ich identifikovať so žiadnym výrazným kontextom, ani historicko-politickým, ani umeleckým. Licencie na zobrazenie postkomunistickej reality strednej a východnej Európy sa chopili iní, Rumuni, Poliaci, Maďari i Rusi.

Ochota investovať zvedavosť a čas musí mať pri rozsiahlej ponuke filmov z jednotlivých krajín celú sériu dôvodov. Prvoradou je však kvalita, schopnosť artikulovať originalitu svojej kultúrnej identity v zrozumiteľných kategóriách, presahujúcich provinčnú záľubu v popisnej sociológii realizmu, vydávaného za mapovanie prostredia bez ambície povýšiť ho na „complexity of life“. Táto schopnosť je okrem iného aj vecou zrelosti, sebadôvery, rozhľadenosti a, samozrejme, talentu, intuície i rozvinutej imaginácie. Slovenskú kinematografiu dnes reprezentuje okrem výnimiek jedna ponovembrová generácia, ktorá sa takmer dôsledne odstrihla od dedičstva predchádzajúcich desaťročí a neraz replikuje už dávno a lepšie povedané. Tento stav má, prirodzene, aj svoje objektívne príčiny, ale vedomie kontinuity podľa mňa absentuje a jej prejavy, nedostatok odvahy pomenovať a uchopiť vlastnú kultúrnu identitu, sú všadeprítomné.

Lokálne dnes nemôže vznikať bez znalosti globálneho, hodnôt a kvalít, ktoré nemusíte Číňanom, Indom alebo Turkom prekladať s atlasom a výkladovým slovníkom.