Ďalší pokus o odmýtizovanie dejín

Meno režiséra Ivana Ostrochovského sa v súčasnosti spája predovšetkým s jeho novým filmom Koza, ktorý koluje po festivaloch, no RTVS odpremiérovala 7. júna aj jeho dlhometrážny dokument Garda. Koprodukoval ho Slovenský filmový ústav.

Keď v 60. rokoch minulého storočia začali filmové dokumenty otvárať ideologicky zaklopenú minulosť krajiny, nemalo to dlhé trvanie, o nejakej tradícii nehovoriac. Po skončení násilne formačného režimu a nie krátkom prerode fungovania domácej filmovej tvorby sa v rámci kvalitatívneho i kvantitatívneho vzostupu nášho dokumentu začína opäť profilovať aj jeden z jeho výhonkov – investigatívny portrét minulej doby, ktorý nechce len dupľovať skelety komunistickej obžaloby. A tak spolu s porevolučným rozmachom výskumov dejepiscov, ktorí rozvetvujú a zintenzívňujú obraz minulosti, sa objavili podobne cielené aktivity aj medzi filmármi. Po nedávnom „kontroverznom“ celovečernom dokumente Povstanie. Slovensko 1939 – 1945 v réžii Vladimíra Štrica uviedla RTVS ďalšiu „kontroverznú“ snímku Garda od Ivana Ostrochovského (obsiahlejšiu 100-minútovú verziu oproti 70-minútovej televíznej pripravuje režisér pre kiná). Opakovane ide o tému z obdobia prvej slovenskej republiky, pri ktorej sa antipropagandistický postoj paradoxne ešte vždy stáva predmetom obviňovania. Invektívne reakcie po odvysielaní snímky dokladajú naďalej existujúce odmietanie stranícky nepredpojatého jazyka. Akoby len bývalým režimom vžité zaujaté zhodnotenie tohto obdobia s mobilizačne sonórnymi antifašistickými floskulami poukazovali na neprofašistické pozície. To, že dokument o pôsobení Hlinkovej gardy dal hlas aj „hlinkovcom“ a ponad skupinové odsúdenie tak tematizoval aj individuálnu explikáciu, priestor kauzy rozširuje, no neobhajuje. Ak takéto zintímnenie témy vyvoláva obavy zo vciťovania sa do „postáv“, nie je na škodu si tým pri sledovaní filmu prejsť, pretože ony sú súčasťou národnej zbierky nepodarených „snov“ minulosti a dôležitým rozpletaním jej historických a sebaidentifikačných motivácií.

Štricov dokument o Povstaní aj Ostrochovského film o HG začínajú odvíjať svoju dejinnú tému už od vzniku Československa, zdôrazňujúc kontext a rekultiváciu výkladu, ale pokiaľ prvý dokument je štylisticky aj výpovedne koherentnejší, Garda takúto zovretosť témy a obsahu nemá, čo nemusí byť problém autorského prístupu či zobrazovacích postupov, ale naturelu samotného objektu, ktorý nemá takú vnútornú drámu, silu národného motívu ako Povstanie. Odmytologizovávanie dejín rôznymi smermi, o čo sa Garda usiluje a čo tvorí ťažiskovú hodnotu tohto filmu, narazilo na nedostatočný „príbehový“ potenciál témy, akokoľvek kropený prehlbovaným naratívom dejinných súvislostí a zintímňovanými svedectvami archívov i pamätníkov. Dokument si kládol vysoké nároky na objektivitu a komplexnosť témy, takže isté rozpaky, ktoré výsledok sprevádzajú, spočívajú skôr v úvahe o filmovej inšpiratívnosti témy, akoby služba pravdivosti obrazu obnažila jeho naratívno-obrazovú „neatraktívnosť“. Zo starostlivej a štúdiom témy podloženej realizačnej zložky filmu sa trochu negatívne vymyká komentár (nie obsahovo, ale farbou hlasu, dikciou). Jeho invenčnejší prednes by mohol vniesť do filmu viac potrebného kontrastu či napätia (spomeňme známy príklad z filmových dejín – Obyčajný fašizmus).

So „zápasom“ o dejiny súvisí aj dejinno-interpretačné uchopenie filmu, prejavujúce sa i na takom malom priestore, akým je popis k filmu. Adekvátny popis sprevádzajúci dokument na webstránke RTVS je dosť odlišný od predstavenia a popisu Gardy na internetovej stránke Československej filmovej databázy, pričom autor a majoritný producent snímky I. Ostrochovský tieto texty podľa vlastných slov nevytvoril, ani ich s ním nikto nekonzultoval.

Eva Vženteková ( filmová publicistka )

Vlastné pravidlá animovaných svetov

Keď sa večer na sklonku júna zakrádali žilinskými ulicami farebné postavičky, ktoré ladne poletovali po stenách budov, 8. ročník medzinárodného festivalu animovaného filmu Fest Anča bol už v plnom prúde. Počas piatich dní (24. – 28. 6.) ponúkol nielen zaujímavý pohyblivý videomapping brazílskej dvojice vjsuave, ale aj detailný fokus na estónsku animáciu, súťaž slovenských diel, dvakrát na Oscara nominovaného režiséra Tomma Moora, animátorsku legendu Priita Pärna z Estónska aj český animátorský talent Jiřího Bartu. A to ani zďaleka nebolo všetko.

„V animovaných filmoch je čas elastický a izba ohybná. Môžete vytvoriť svet bez obmedzení a limitov. Môžete vytvoriť vlastné pravidlá gravitácie,“ povedala v rozhovore pre Pravdu Mari-Liis Rebane, riaditeľka festivalu Animated Dreams, známa aj ako hudobníčka Vul Vulpes, ktorá navštívila Fest Anču. A pri sledovaní profilu Priita Pärna a jeho manželky Olgy, ktorí patrili k hlavným hosťom festivalu, sa zdalo, akoby hovorila o nich. Z niekoľkých krátko- a stredometrážnych filmov stojí za zmienku netradične – miestami bizarne aj surreálne – poňatý životný príbeh bratov Lumiérovcov s názvom 1895.

Univerzálny talent a obrovskú predstavivosť ukázal profil ďalšieho hosťa – animátora, bábkara a výtvarníka Jiřího Bartu, ktorý uviedol výber svojich krátkych filmov z troch dekád. A napríklad jeho film Projekt, vytvorený plôškovou animáciou, výstižne predviedol, ako sa bytovka plná rozmanitých obyvateľov zmenila v období normalizácie na jednu sivú masu s nalinajkovanými životmi. To však nebol prípad Fest Anče, práve naopak, ten sa javí z roka na rok ako pestrejší. Český výtvarník „ostáva“ v Žiline aj po skončení festivalu – prostredníctvom výstavy Stratený svet Jiřího Bartu v Považskej galérii umenia, ktorá návštevníkom dovolí nahliadnuť do jeho filmovej pokladnice.

O pokladoch európskej kinematografie by sme mohli hovoriť aj v súvislosti s írskym režisérom, umeleckým riaditeľom a spoluzakladateľom produkčnej spoločnosti Cartoon Saloon Tommom Moorom, ktorý uviedol svoje dva na Oscara nominované celovečerné filmy Secret of Kells a Pieseň mora. Obe snímky ponúkajú zážitok nielen pre deti, ale aj pre dospelých, sú vizuálne príťažlivé, do detailov prepracované, ich príbehy sú skutočne originálne a vo chválach by sme mohli pokračovať ďalej. Oceniť Moorove poklady, ktoré boli inšpirované írskou prírodou a mytológiou, sa dalo ešte viac po masterclasse, kde do posledného miesta nabitej kinosále odhaľoval rôzne maličkosti, ktoré spolu vytvárajú krásny celok. „Vrátiť sa späť k folklóru a prepojiť ho s dnešnou generáciou detí. Pomôcť znovu vybudovať ich vzťah k prírode,“ povedal Moore o myšlienke, ktorá sprevádzala jeho filmy. A hoci sa to možno zdá v dnešnej dobe neuveriteľné, jemu sa to podarilo, navyše s medzinárodným úspechom.

Potešiteľné je, že v sekcii celovečerných filmov bol uvedený aj slovenský LokalFilmis (r. J. Kroner) a česko-slovenské tituly Malá z rybárne (r. J. Balej) a Malý pán (r. R. Beran). Zaujímavý bol aj dokumentárno-animovaný film Pravda padla (r. S. M. Sofian), ktorý prerozprával príbeh troch ľudí nespravodlivo odsúdených za vraždu, ktorým sa po mnohých rokoch napokon podarilo dokázať svoju nevinu a vybojovať si slobodu.

Ako odľahčenie prišla prezentácia škôl, ktorá ponúkla viacero hravých nápadov aj možnosť od srdca sa zasmiať. Podobný účinok mala i sekcia Sexuálne rady vnady či tradične obľúbená Animation Karaok Battle. Paralelne sa konal aj 2. ročník Game Days a nechýbali pitchingy, prednášky a diskusie v rámci programu Fest Anča Nové talenty.

Súťažné sekcie opäť povyberali lahôdky z celého sveta. Slovenské zastúpenie pritom chýbalo len v súťaži filmov pre deti. Hlavnú cenu Anča Award si odniesol ruský film Nemôžeme žiť bez kozmu (r. K. Bronzit), najlepším slovenským filmom sa stala Half bábka v réžii Jasmine Elsen (Nina tvorivého dua Ové Pictures získala čestné uznanie). Medzi študentskými snímkami zvíťazil titul S odstupom (r. D. Jacobs), detskú cenu dostala Zebra (r. J. Ocker). Kinodistribučná cena Anča D Award môže tešiť Dávida Štumpfa, autora filmu Kovbojsko, a Anča d Award patrí „animáku“ Aion (r. P. Heleninová), ktorý sa vďaka tomu dostane na DVD ako predfilm. Za najlepší videoklip vyhlásili Hey Now (r. Ch. Ullns).

Na záver sa už len žiada vrátiť k citátu Vul Vulpes, pretože 8. ročník Fest Anče skutočne poohýbal animáciu ako flubber a pretiekol do zaujímavých zážitkov.

► Celkový rozpočet festivalu: približne 100 000 eur (podpora AVF: 50 000 eur)

Zuzana Sotáková
FOTO: Záber z víťazného filmu Nemôžeme žiť bez kozmu, zdroj: Fest Anča

V znamení mladosti a filmového umenia

Zabehanú programovú štruktúru ani organizačnú stránku Art Film Festu nič tak ľahko nenaruší, a tak prekvapení nebolo ani pri jeho 23. ročníku (19. – 26. 6.) veľa. Na nevyspytateľnosť počasia sú už účastníci zvyknutí a tento ročník patril k najchladnejším. V súťaži hraných filmov sa prvýkrát vyskytol film animovaný. V dôsledku rozhodnutia istej distribučnej spoločnosti nebol na AFF tentoraz uvedený ani jeden film z tohtoročného canneského festivalu, čo síce nie je nevyhnutná podmienka, ale vyzeralo by to dobre. A na Most slávy sa nepodarilo pripevniť hviezdu takú žiarivú, akou bola vlani Claudia Cardinale.

V mimoriadne kvalitne obsadenej súťaži hraných filmov, v ktorej sa o Modrého anjela uchádzalo 11 titulov, zvíťazila Sopka Ixcanul guatemalského režiséra Jayra Bustamanteho, pozoruhodný príbeh mayského dievčaťa, ktoré balansuje medzi poslušnosťou voči matke a túžbou vymaniť sa z limitov života vo vidieckej komunite zberačov kávy. Predstaviteľka matky María Telón získala ocenenie za najlepší ženský herecký výkon. Modrého anjela za najlepšiu réžiu udelili novozélandskému tvorcovi Jamesovi Napierovi Robertsonovi za snímku Čierny kôň, autentický príbeh výnimočného muža, ktorý sa usiloval zlepšiť budúcnosť sociálne slabších detí tým, že ich získaval pre umenie šachu. Mexičan Kristyan Ferrer, ocenený za najlepší mužský herecký výkon, stvárnil vo filme Gabriela Ripsteina 600 míľ mladého pašeráka zbraní, ktorému sa podarí zajať agenta špeciálnej americkej protidrogovej jednotky; medzi vekovo i sociálne nerovnými mužmi vznikne zvláštne puto spolupatričnosti. Cenu primátora mesta Trenčianske Teplice si prevzal turecký režisér Kaan Müjdeci za film Sivas, poetický i krutý príbeh z prostredia nelegálnych psích zápasov, do ktorého okolnosti vtiahnu jedenásťročného chlapca a jeho milovaného psa-najdúcha. Cena primátora mesta Trenčín pripadla filmu litovskej režisérky Alanté Kavaïté Sangailino leto, krehkému príbehu dospievajúceho dievčaťa, ktoré počas prázdnin strávených na vidieku s rodičmi prekonáva strach z lietania a nadväzuje intímny vzťah s rovesníčkou. Zvláštnej móde uvádzania animovaných filmov v súťažiach filmov hraných podľahol aj AFF; film českého režiséra Jana Baleja Malá z rybárne získal Zvláštne ocenenie za zvukový dizajn (Marek Poledna, Michal Holubec a Ivo Špalj), ktorý podľa verdiktu poroty „zohráva v tomto pútavom animovanom filme významnú úlohu a vdychuje postavám v svojbytnom mikrokozme život“.

V súťaži krátkych filmov, zahŕňajúcej všetky filmové druhy, sa stretlo 36 titulov a porota bola štedrá štedrá: Modrého anjela získala rumunská snímka Umenie režiséra Adriana Sitara „za ostré minimalistické a presné satirické stvárnenie protikladov súčasného filmového priemyslu, ktorý zvádza vnútorný boj, aby našiel rovnováhu medzi cynizmom, krutosťou a súcitom“, ale porota udelila aj tri Zvláštne uznania, a to poľskému Objektu (r. Paulina Skibińska), francúzskemu Mužovi so psom (r. Kamal Lazraq) a estónskemu Domu nevedomia (r. Priit Tender).

Stabilné nesúťažné sekcie ponúkli pohľad na súčasnú svetovú kinematografiu (Okolo sveta), európsky (Európske zákutia) i ázijský film (Prísľuby z východu). Súčasný záujem o aktuálne politické dianie na Ukrajine našiel odraz v sekcii Focus: Ukrajina – tá nadviazala na prehliadku Ukrajinská filmová klasika, ktorá sa tesne pred začiatkom AFF konala v bratislavskom Kine Lumière, a snímkou Dzigu Vertova Jedenásty rok z roku 1928 ju symbolicky prepojila so siedmimi titulmi súčasných ukrajinských tvorcov. Druhé „ohnisko“ – Focus: American Indies – sa zameralo na americký nezávislý film, predstavený v premyslenej koncepcii spočívajúcej v prezentácii zástupcov rôznych podôb tohto fenoménu.

Svoju vlastnú sekciu mala aj tohto roku slovenská kinematografia – tvorili ju najlepšie filmy s minuloročným copyrightom a aktuálne distribučné tituly (Deti, Mirage, Rukojemník, Sedem zhavranelých bratov, LokalFilmis, Suri, Tak ďaleko, tak blízko), ale nekonala sa žiadna premiéra (ak za ňu nepočítame prezentáciu dokumentu Mira Drobného Rytmus: Sídliskový sen v podobe „work in progress“). Naším jediným reprezentantom v súťažných sekciách (nepočítajúc už spomínanú koprodukčnú Malú z rybárne) bol krátky hraný film Martiny Buchelovej Zelená vlna.

Ocenenie Hercova misia sa tohto roku ušlo dvom hereckým osobnostiam z našich zemepisných šírok – na úvod festivalu to bola Anna Geislerová (AFF pripomenul jej Želary v réžii Ondřeja Trojana) a na záver Juraj Kukura (Stíny horkého léta Františka Vláčila). Zlatú kameru si prevzal kameraman Ján Ďuriš (Nejasná správa o konci sveta Juraja Jakubiska) a – ako absolútne prekvapenie mimo katalógu aj avizovaného programu – viceprezident Art Film Festu (a jeden zo zakladateľov pôvodného Art Filmu) režisér Peter Hledík.

Popri filmovom programe a oceneniach tvorivých osobností bol AFF aj miestom pracovne zameraných podujatí – uskutočnili sa dva workshopy v rámci medzinárodného dramaturgického programu MIDPOINT a diskusie na témy Žánrová absencia v slovenskej kinematografii – áno alebo nie, Potrebuje slovenský film divákov? a Východiská stratégie rozvoja audiovizuálnej kultúry a priemyslu v Slovenskej republike v rokoch 2016 – 2020.

Suchá štatistika hovorí, že na 23. ročníku Art Film Festu bolo v 14 sekciách uvedených 126 filmov z 50 krajín. Vráťme sa – zdanlivo odťažito – k výsledkom súťaže hraných filmov a všimnime si, že všetky víťazné filmy mali hrdinu/hrdinov v detskom či tínedžerskom veku. Ide zrejme len o zhodu okolností, ale nesporné je, že mladí ľudia tvoria aj ťažisko publika AFF. Je to v poriadku a je to aj nádej do budúcnosti. Ostatne, jubilejný 25. ročník renomovaného festivalu už nie je tak ďaleko.

► Celkový rozpočet festivalu: 610 000 eur (podpora AVF: 160 000 eur)

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: Záber z víťazného filmu Sopka Ixcanul, zdroj: Art Film Fest