Slepota a vytváranie vlastnej reality

Plán Nórska s príznačným názvom Norwave s cieľom revitalizovať domácu kinematografiu natoľko, aby si získala svetové renomé, sa úspešne uskutočňuje s razanciou mohutného vlnobitia. Niet sa čo čudovať, veď ťaží zo značnej politickej i finančnej podpory. Výsledky sa dajú vidieť aj v slovenských kinách. Aktuálne je to režijný debut Eskila Vogta Slepá.

Ingrid napriek dobre myslenému nátlaku svojho manžela Mortena odmieta vychádzať z bytu po tom, čo stratila zrak. Svet za oknom sa pre ňu stáva krutým prostredím s ostrými hranami nevidených predmetov, do ktorých môže naraziť. Kolíziám sa zavše nevyhne ani doma, ale aspoň ich nesprevádza neznesiteľný pohľad iných ľudí. Ingrid si ho dokáže živo predstaviť. Fantázia pre ňu zároveň predstavuje poslednú záchranu pred pádom do rokliny hmlistých tvarov: svoju predstavivosť musí neustále stimulovať, aby nestratila schopnosť vidieť aspoň v duchu. V divákovi je tak hneď zo začiatku vyvolaný pocit neistoty. V akom vzťahu k príbehu Ingrid sú paralelne rozvíjané línie introvertného asociála, voyeura a pornofila Einara a slobodnej, ale rovnako osamelej matky Elin?

Slepá je plne podriadená suverénnej réžii Eskila Vogta, ktorý si k nej napísal aj scenár. Napriek tomu, že Vogt je známy skôr ako spoluscenárista filmov svojho slávnejšieho krajana Joachima Triera (Oslo 31. augusta, Repríza), sám sa vždy považoval rovnakým dielom za režiséra aj scenáristu. A právom – réžiu vyštudoval na parížskej La Fémis. Obidve profesie sú pre neho prirodzene previazané a z tejto symbiózy dokáže vyťažiť maximum.

Na prvý pohľad by mohol divák nadobudnúť dojem, že filmu Slepá pôjde prevažne o sprostredkovanie každodennej skúsenosti človeka so zdravotným hendikepom. Snímka sa čiastočne vydáva týmto smerom. Situáciu nevidiaceho portrétuje autenticky a nekrikľavo na základe prítomnosti množstva detailov, ktoré Vogt do filmu organicky zakomponoval vďaka dôkladnému štúdiu problematiky. Aké to je pre nevidiacich esemeskovať na verejnosti? Ako zisťujú farby svojho oblečenia? V snahe evokovať stav Ingrid zdôrazňuje film aj iné než vizuálne vnímanie. Hrdinka sa v okolitom svete orientuje pomocou hmatu a sluchu a divák si spolu s ňou „ohmatáva“ predmety aspoň prostredníctvom detailných záberov a spolu s ňou počuje výrazné ruchy bez toho, aby uvidel ich zdroj.

Bolo by však chybou redukovať Slepú len na empatické prenesenie do špecifickej situácie jedného človeka. Veta, ktorú Ingrid vyriekne v predtitulkovej sekvencii, charakterizuje zvyk nás všetkých: „Nie je dôležité, či je to presne tak, musím to hlavne pred sebou vidieť.“ Reč je o tendencii deformovať dianie okolo nás subjektívnym vnímaním, tvarovať ho vlastnými predstavami. Tu sa objavuje najzaujímavejšia črta filmu, vďaka ktorej si v niektorých amerických recenziách vyslúžil nepresné prirovnanie k metanaratívne hravému titulu Horšie to už nebude (r. Marc Forster). Tým sa dostávame aj k odpovedi na otázku z prvého odseku. Slepá pomerne rýchlo vyjaví pravdu, že Einar a Elin sú súčasťou zápletky, ktorú v rámci svojej autoterapie vymýšľa samotná Ingrid. Na rozdiel od Forsterovho filmu nejde o ironické tematizovanie procesu tvorby, ale o prenikavú sondu do fungovania ľudskej psychiky. V Ingridinom rozprávaní je pozorný divák schopný odhaliť projekcie jej vlastnej samoty, sexuálnej frustrácie, strachu z materstva alebo celkovej neistoty. Medzi rovinou „objektívnej“ reality, ktorá ju obklopuje, a rovinou „subjektívnej“ reality, ktorú si sama vytvára, tak existujú tesné, hoci nie vždy evidentné väzby. Navyše ich režisér podčiarkuje rafinovanou prácou so zvukom a strihom. Nestálosť a chaotickosť hrdinkinej mysle zdôrazňuje najmä porušením „pravidla nadväznosti záberov“: časopriestorová jednota sa triešti napríklad vtedy, keď scéna rozhovoru dvoch postáv rozohraného fantáziou Ingrid preskakuje medzi dvoma kulisami. Zážitok niekedy spočíva v bezprostrednom sledovaní procesu rozvíjania jej predstáv, ktorý sa miestami blíži k živelnému prejavu prúdu vedomia. Občas dochádza k spontánnemu prepisovaniu výjavov či bezradnému zaseknutiu Ingrid v jej toku rozprávania. Prejavujú sa na ňom i také mimovoľné faktory, ako je únava. Postupne však Slepá konfrontuje diváka s iným zdrojom neistoty, keďže sa spočiatku jasne stanovená hranica medzi tým, čo si predstavuje a čo sa deje naozaj, rozplýva.

Za všetkým je možné vycítiť až nepríjemne dôvernú úzkosť z vedomia objektu bezbranne vystaveného pohľadu iných. Vnútorný obranný mechanizmus preto Ingrid motivuje k tomu, aby sa stala subjektom prílivu a odlivu obrazov, ktoré má (zdanlivo) absolútne v moci. Nevedome ich však necháva prehovárať rečou symptómov. Divák by sa mal pripraviť na vyjadrovanie v náznakoch. Práve to však spolu s precíznym dávkovaním informácií, nekompromisnou otvorenosťou a prenikavým sarkazmom v nazeraní do tienistých miest ľudskej psychiky robí zo Slepej dielo s obdivuhodnou intelektuálnou aj emocionálnou prieraznosťou. V konečnom dôsledku tak film nepojednáva len o doslovnej slepote nevidiacich, ale aj o zaslepenosti vidiacich, ktorí si vytvárajú svoje verzie skutočnosti.

Slepá (Blind, Nórsko, 2014)
_SCENÁR A RÉŽIA: Eskil Vogt _KAMERA: Thimios Bakatakis _STRIH: Jens Christian Fodstad _HUDBA: Henk Hofstede _HRAJÚ: Ellen Dorrit Petersen, Henrik Rafaelsen, Vera Vitali, Marius Kolbenstvedt a ďalší _MINUTÁŽ: 96 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Filip Lucinkiewicz ( študent filmovej vedy a všeobecnej lingvistiky na Univerzite Palackého v Olomouci )
FOTO: ASFK

Radosť z rozprávania

Keď na Vianoce roku 1993 uviedla Česká televízia film režiséra Ludvíka Rážu Sedmero krkavců podľa rozprávky Boženy Němcovej, ohlasy hovorili o temnom a depresívnom príbehu nevhodnom pre deti do desať rokov. Rovnomenný výpravný film režisérky Alice Nellis, po slovensky Sedem zhavranelých bratov, čerpajúci z rovnakého inšpiračného zdroja, na Slovensku (zrejme z marketingových dôvodov) z Pavla Dobšinského, je celkom iný prípad.

Niežeby v ňom nebolo tajomstvo, temné vášne, intrigy a kruté scény, ale scenáristka a režisérka Alice Nellis ich vyvažuje humorom, dobrodružstvom, poučením a ľudskosťou. Ani v ôsmom celovečernom hranom filme sa nevzdáva svojej témy – sústredeného pohľadu na medziľudské vzťahy. Tematická analýza filmárkiných diel by umožnila vystopovať jednotlivé etapy jej osobného života premietnuté do filmovej narácie a zistiť, kedy riešila problémy súvisiace s neuspokojivým partnerstvom (Tajnosti, 2007), kedy sa zaoberala túžbou po dieťati (Mamas & Papas, 2010; Perfect Days, 2011), kedy bohato naplnené materstvo vyvolalo potrebu odovzdať deťom závažné etické posolstvo (Sedem zhavranelých bratov, 2015).

Rozprávka má pri výchove dieťaťa veľký význam. Zábavnou formou ho učí rozpoznávať dobro a zlo, pričom to prvé napokon musí zvíťaziť, rozvíja jeho fantáziu a estetické cítenie. Napísať kvalitnú rozprávku, či už klasickú alebo modernú, je náročné, nakrútiť film ešte väčšmi. Popri talente a invencii to vyžaduje aj veľkú dávku zodpovednosti voči malému adresátovi, čo nie je vždy dodržiavaným pravidlom. Výsledkom sú potom nedorobky, ktoré zapĺňajú najmä počas sviatkov a prázdnin obrazovku Českej televízie. Nápadov je v nich málo, humoru a skutočnej profesionality ešte menej. V poslednom období sa našim susedom vydarili iba dve filmové rozprávky – Traja bratia otca a syna Svěrákovcov a Sedem zhavranelých bratov, ktorí vznikli v slovensko-českej koprodukcii.

Němcovej rozprávka o siedmich krkavcoch, respektíve Dobšinského rozprávanie o troch havranoch, ktorého zdrojom boli zápisy ľudovej slovesnosti zozbierané revúckym evanjelickým farárom Samuelom Reussom, sú dostatočne známe. Scenáristka ich filmovo prerozprávala moderným spôsobom a vytvorila rodinnú snímku, ktorá má potenciál osloviť divákov rôznych generácií, pričom každá si z nej môže privlastniť tú časť, ktorá zodpovedá jej veku, skúsenostiam a záujmom. Najmladšiu vekovú skupinu zrejme osloví základný príbeh o nešťastnej matke, ktorá prekľaje svojich nezbedných synov, premeniac ich na havranov. Z kliatby ich môže vyslobodiť iba mladšia sestra Bohdanka, ak splní náročné požiadavky: zo žihľavy ušije svojim bratom košele, pričom počas celého zdĺhavého „výrobného procesu“ nesmie prehovoriť, čeliac nielen bolesti a námahe pri plnení úlohy, ale aj intrigám kráľovského dvora. Dospelejšie publikum si určite všimne vážne myšlienky, ktoré scenáristka organicky začlenila do rozprávkového deja, prípadne z neho logicky vyplývajú. Sú to aktuálne úvahy o sile slova, ktoré dokáže pohladiť i ublížiť, ale aj o jeho bezmocnosti či škodlivosti, ak nie je podoprené skutkami. O poslaní mladej generácie naprávať chyby svojich rodičov. O dôležitosti citu a intuície, prostredníctvom ktorých sa dá porozumieť životu lepšie než cez rozumové konštrukcie. O odvahe, vytrvalosti, pravde a láske, ktorá je odmenou za ušľachtilé skutky.

Výpravný film Alice Nellis má tri základné, v podstate rovnocenné a vzájomne popreplietané dejové línie: Bohdankinu misiu smerujúcu k záchrane bratov, tragický príbeh dobrej bosorky Gabriely, ktorá usmerňuje dievčinu a poskytne jej zázračný hrebeň vyčesávajúci spomienky z minulosti, a napokon život na zámku s intrigánskou kráľovnou Alexandrou a dvoma princmi. Toto základné rozdelenie naznačujú už úvodné sekvencie filmu, kde režisérka použila rozprávačku, ktorá rámcuje komentárom celý film a na jeho začiatku predstavuje tri prostredia príbehu: idylickú dedinu s jej obyvateľmi, ktorej zimná podoba pripomína obrazy Josefa Ladu, tajomný čierny les, v ktorom sa skrýva skromná chalupa bylinkárky, a napokon honosný zámok s jeho temnými tajomstvami. Kamera Matěja Cibulku predstavuje tieto tri prostredia vo veľkolepých, výtvarne komponovaných panorámach. Prácu mu uľahčujú fotogenické slovenské (Terchová, Zuberec, Vysoké Tatry) i české lokality (zámok Zvíkov, jaskyňa v Křitinách). Časté využívanie letiacich oblakov a hmly, ako aj opakované detailné pohľady na fascinujúce mačacie či sovie oči, pomáhajú budovať tajomnú rozprávkovú atmosféru. Dramatické ukážky vyčíňania živlov ukazujú dôležitú úlohu prírody v príbehu i v živote. Obdivuhodné sú obrazy zhavranelých bratov a ich premien, ktoré kombinujú cvičené vtáky s počítačovou animáciou. Trochu problematické môžu byť flashbacky, ktoré postupne odkrývajú minulosť postáv: pri absencii vysvetľujúceho komentára im napriek obrazovému odlíšeniu nemusí dieťa porozumieť a scény upaľovania čarodejníc, pri ktorých sa naplno prejavila nenávistná davová psychóza, sú azda až príliš realistické.

Film stojí na postave Bohdanky, pre ktorú si režisérka vybrala tridsaťštyriročnú českú herečku Marthu Issovú (hrala už v jej filmoch Tajnosti, Mamas & Papas a Perfect Days). Bola to skvelá voľba. Issová nie je klasická kráska, ale svojou tvárnosťou, bezprostrednosťou, prirodzenosťou, živosťou a energiou dokáže zaujať tak, že divák nevníma jej (pre Bohdanku nevhodný) vek. Má výraznú, v niektorých nemých scénach až preexponovanú mimiku, presvedčivé gestá, zmysel pre humor, hravosť a milotu. Svojím rebelantstvom určite očarí najmä tínedžerov. Nemé scény zbližovania sa a prekárania s jachtavým outsiderom Bartolomejom v podaní Lukáša Příkazkého patria svojím humorom a romantickou atmosférou k vrcholom filmu. Obaja princovia – utiahnutý Bartolomej a mentálne nezrelý, narcistický Norbert (Václav Neužil) – sú jediné mužské postavy, ktoré dostali väčší priestor, ostatní muži sú len figúrkami. Vo filme dominujú ženy, silné a výrazné, ovládajúce situáciu i ostatných. Odpudzujúci charakter intrigánky s chorobnou túžbou po moci, ktorá sa neštíti ani likvidácie protivníkov, vytvorila Sabina Remundová, predvádzajúca fascinujúce majstrovstvo pretvárky. Ubolenú matku, trpiacu za nepremyslenú kliatbu, disciplinovane zahrala Jana Oľhová. Zuzana Bydžovská ako bylinkárka Gabriela nezaprela v sebe kráľovský majestát postavy, pričom fyziognómiou – ryšavou hrivou, vysokými lícnymi kosťami, výraznými ústami a inteligentným pohľadom – pripomínala slávnu Američanku Katharine Hepburn.

Skúsená profesionálka Alice Nellis venovala adekvátnu pozornosť všetkým zložkám svojho filmu. Pri viditeľnej dominancii obrazu nad slovom sa usilovala vystavať výtvarne jednoliate dielo, inšpirované – podľa jej slov – romantizmom a estetikou preraffaelistov. Architektmi boli Peter Čanecký a Ondrej Mašek, kostýmy navrhla Katarína Štefková, masky Juraj Steiner. Ani v ich pozoruhodných výkonoch nechýbal humor, napríklad honosný hrad je na odvrátenej strane obstavaný chatrným lešením, šaty dvorných dám sú ošúchané a špinavé, lebo kráľovná šetrí… Hudbu skomponoval Vašo Patejdl a na dobových nástrojoch nahral súbor Solamente naturali. Zrejme sa v tejto jemnôstke odrazilo hudobné vzdelanie režisérky, ktorá študovala hru na historickej flaute, nevedno však, či ju dokážu zaznamenať a oceniť aj bežní diváci.

Predovšetkým marketingovým ťahákom mala byť záverečná pieseň Ten príbeh za náš sen stál, ktorú zaspievala Marika Gombitová. Zdá sa, že zámer celkom nevyšiel. Peterajov text myšlienkovo ani básnicky nedosahuje úroveň výborných Feldekových slovenských dialógov, nepointuje príbeh ani neposilňuje jeho vyznenie. Pôsobí ako prílepok, ktorý má možno udržať divákov v sedadlách počas záverečných titulkov, no ani to nefunguje tak, ako to bolo napríklad v prípade Jany Kirschner vo filme Pokoj v duši. Možno si obecenstvo, ktoré sa pri poslednom obraze zodvihlo ako na povel, ani neuvedomilo, že spieva ich idol, ktorému pripravujú v televíznych show ovácie.

Sedem zhavranelých bratov (Slovensko/Česko, 2015)
_SCENÁR A RÉŽIA: Alice Nellis _KAMERA: Matěj Cibulka _STRIH: Filip Issa _HUDBA: Vašo Patejdl _SLOVENSKÉ DIALÓGY: Ľubomír Feldek _HRAJÚ: Martha Issová, Sabina Remundová, Zuzana Bydžovská, Jana Oľhová, Lukáš Příkazký, Václav Neužil a ďalší _MINUTÁŽ: 102 min. _HODNOTENIE: • • • •

Nina Hradiská ( filmová publicistka )
FOTO: Magic Box Slovakia

Ako Píla a Rytmaus Putina a Obamu vytočili

LokalFilmis, tretí celovečerný film režiséra Jakuba Kronera, sa od 18. júna premieta v našich kinách. Projekt LokalTV tak definitívne postúpil na ďalšiu úroveň. Nie je ani také dôležité, na akú, viac treba oceniť, že sa mu to vôbec podarilo.

Keby sme to vzali úplne prísne, formálne a striktne, LokalFilmis je vôbec prvým slovenským netelevíznym celovečerným animovaným filmom. Iste, máme Zbojníka Jurka i Krvavú pani, no oba tie filmy vznikli v Československej socialistickej republike. A hoci toto prvenstvo LokalFilmis takmer nič zásadné neznamená, je fajn, že prvým celovečerným slovenským animovaným filmom je snímka, ktorá akoby až napĺňala generačnú spoločenskú objednávku.

Moja generácia, samozrejme, nič neobjednávala, urobili tak mladší ľudia, pre ktorých je už primárnym a prirodzeným mediálnym domovom internet, ale je dobré, že sa tak stalo, a ja mám normálne chuť poďakovať sa. Za toto vyslovene, za možnosť ísť na Pištu Lakatoša do kina, lebo Pišta je nadgeneračný hrdina a je azda nemožné nemilovať ho. Kvôli Čekovskému, no nielen kvôli nemu, Pišta už totiž nie je iba hlas, ale aj obraz, ktorý tomu hlasu celkom zodpovedá, a čo je dôležitejšie, bravúrne ho pointuje v širších kontextoch. Takže vďaka. A vďaka i za programový slovenský divácky film. Film, čo sa chce najprv predať, až potom šíriť nejaké posolstvo, myšlienku či ideu, ak vôbec. Ľudia prídu, presne vedia, čo si idú kúpiť, zaplatia za to a aj to dostanú.

LokalFilmis, samozrejme, nie je dokonalý film, ani dokonalý animák, navyše reprezentuje poetiku, ktorá mi je cudzia, a preto jej nerozumiem (alebo jej nerozumiem, a preto je mi cudzia), faktom však je, že LokalFilmis mi ponúkol tak dvadsať minút srdečného hlasného katarzného smiechu, ktorý nič nerieši, len uvoľňuje a očisťuje, a to sa ani jednému slovenskému filmu už veľmi dlho nepodarilo.

Čo k nemu ďalej?

Neviem veľmi, reprezentujem totiž tú azda minoritu, čo síce pejoratíva penisu, vagíny a súlože pozná, ale zdráha sa ich čo i len vysloviť, niežeby ešte o nich kdesi písala. Nie pre prudérnosť, malomeštiacku zaprdenosť, vulgárnosť či bigotnosť, ale pre to, že výrazová sila vulgarizmov je spojená s ich minimálnou frekvenciou. Poetika šrapnelu, keby sme chceli odkazovať k Cimrmanovi, ale ono to asi netreba, veď je to natoľko prevarená vec, že ju pokojne môžeme pokladať za všeobecne známu. Vulgarizmy samy osebe sú len hlúpe, príznak nedostatku vkusu odkazujúci možno až kamsi k psychosexuálnemu vývinu. Freude, Freude, Freude… a tak ďalej. Ak sú súčasťou argotu či žargónu, fungujú len v jeho rámci, pričom ich významové pole nemusí nevyhnutne korešpondovať s významovým poľom, ktorým disponujú v jazyku ako takom. O to viac nám môžu prekážať, a mne veru i prekážajú. Vlastne nie, o prekážanie nejde, vulgarita je totiž až autonómnou súčasťou Kronerovej „civilnej“ poetiky ilustrovania autentického, skôr ma ak  obyčajne nudí. Kroner je vulgárny, lebo svet je vulgárny. Asi. Čo ja s tým?

Nič.

Preto nuda.

Podstatnejšie azda bude, že LokalFilmis – svojej vulgárnosti akoby až na protiveň – neodradzuje a nepohoršuje konzervatívnejšie publikum natoľko, že by nebolo ochotné ponoriť sa do filmu trošičku hlbšie, práve na miesta, o ktorých deťúrence, rehotajúce sa na nadávkach, ani len netušia, že by v tom filme mohli byť.

LokalFilmis je totiž zo všetkého najviac skutočne satirou. Často nezvládnutou, častou prvoplánovou, ale skutočnou satirou.

Ešte prísť na to, satirou čoho.

Slovenského hip hopu? Iste, ale to je ešte vždy povrch. Čoho ďalej? Politickej (ne)korektnosti? Môže byť. Ďalej? Slovenskosti? Možno. Politiky ako takej? A to už veru netuším, lebo čím viac sa o onen hlbší ponor pokúšam, o to je mi jasnejšie, že LokalFilmis ako celok je predovšetkým výrazom úprimnej odhodlanosti a vôle jeho autorov o prekročenie vlastného tieňa.

Takže to skúsme úplne od začiatku a z iného uhla pohľadu.

Pišta Lakatoš! Pišta! Lakatoš! Píla.

Nebyť jeho, nebolo by LokalTV a nebol by LokalFilmis. Toto asi nie je o pokore tvorcov k svojmu vlastnému výtvoru, skôr ide o rešpektovanie zjavného až natoľko, že každý pokus o ignorovanie či vyslobodenie sa z tohto tieňa by sa rovnal absencii zmyslu. Píla predáva. LokalFilmis aj toho mobilného operátora evidujem len kvôli nemu. Nie som ani fanúšikom, ani generačným spolupútnikom, LokalTV ma vkusovo ani ideovo nezasahuje, tu a teraz reprezentujem najprudší mainstream. Vždy, keď je Píla na plátne, film funguje, keď nie je, dá sa zniesť, ale čosi tam chýba. Pišta dal filmu najsilnejší gag (živý sen) aj kostru, na ktorú sa dalo navliecť čosi, čo pri troche zhovievavosti môžeme označiť za príbeh. On je alfou a omegou. Bez neho by nebolo tých pôvabných figúrok vôkol – Cigánov, všakovakých, vospolok nádherne a láskavo karikovaných. Oblina a tak ďalej, panoptikum stereotypov, bez ktorého sa nezaobíde žiadna predstava cigánskej osady – nie ako miesta, ktoré v našom svete znamená sociálny marazmus a sotva riešiteľný problém, ale ako miesta so svojráznou autentickou kultúrnou identitou. Osada vykreslená nie ako problém, ale osada vykreslená ako niečí domov, so všetkým tým, čo k domovu patrí. Miesto, kde sme jednoducho doma. Neviem, či to Kroner urobil naschvál, alebo sa mu to podarilo akosi náhodou, ale za toto by mal dostať cenu.

Pripúšťam, že vzhľadom na fanúšikov LokalTV môžu byť podobne výrazovo silní ďalší hrdinovia LokalFilmisu a ďalšie lokality, ale nie som fanúšik, takže neviem. Ja som išiel na Pílu, toho som dostal požehnane, a tak som spokojný.

Dva ďalšie zážitky, pre ktoré si LokalFilmis budem pamätať, priamo s filmom nesúvisia, skôr s okolnosťami jeho uvedenia. Oba však pokladám za natoľko zásadné aj vzhľadom na film samotný, že ich nemôžem nespomenúť.

Mamina, tak v mojom veku, a tri detváky stoja v kine predo mnou. Chlapci majú osem, desať a dvanásť rokov. Mamina do kina na LokalFilmis nejde, len tým trom chlapcom kupuje lístky. Sedia predo mnou, náramne sa bavia a po ceste z kina sa častujú nadávkami. Neviem prečo, ale nezdá sa mi to ani správne, ani normálne, film samotný je pridobrý na to, aby ho sprevádzala táto spomienka.

Trailerom pred filmom dominovala upútavka na časozberný celovečerný dokument o živote a diele Patrika Vrbovského. V jednej zo sekvencií roní slzy, premýšľam, či by šlo o asistovanú samovraždu, keby som v tom momente naschvál vdýchol pukance a zabil sa. Aj LokalFilmis je čiastočne o živote a diele. Raper sa v ňom volá Petrík, na priezvisko si nespomeniem, počúva na meno Rytmaus a vďaka tomu traileru funguje táto dejová línia LokalFilmisu ako dokonalý kontrapunkt. Som rád, že som tie pukance nevdýchol. Vo svetle tamtoho prvého filmu sa svet nezdal najprívetivejším miestom na život, vo svetle tohto druhého si uvedomujem, že v ňom žijem strašne rád. Už mu asi nerozumiem, ale o to viac ma nadchýna.

Tak veru. LokalFilmis je možno až filmová katastrofa, vidieť na ňom všetko, o čom sa človek v jeho súvislosti môže dočítať – že vznikol improvizovane, sprevádzali ho problémy a neistota, je to taký zlepenec. Čo je však podstatne dôležitejšie – je z neho cítiť aj tú radosť, hravosť, ambície, sebavedomie, samozrejme, talent, a to úplne najdôležitejšie – pokoru a obrovskú vnútornú slobodu. Za iných okolností by som pokojne napísal, že z toho mladého Kronera ide normálne až strach.

LokalFilmis (Slovensko, 2015)
_RÉŽIA A SCENÁR: Jakub Kroner _HUDBA: Marián Čekovský _ÚČINKUJÚ: Marián Čekovský, Jakub Kroner, Denis Domaracký, Boris Bauer, Ivo Ladižinský, Jaroslav Szabo _MINUTÁŽ: 80 min. _HODNOTENIE: • • • •

Juraj Malíček ( teoretik popkultúry )
FOTO: Inout Studio