Ľubomír Longauer

grafický dizajnér, výtvarník, laureát Ceny Dominika Tatarku

Príjemne ma pošteklilo, že ma oslovujete ako osobnosť slovenskej kultúry a umenia, aby som napísal o svojom vzťahu k slovenskému filmu. S hanbou musím priznať, že slovenský film už roky nesledujem. Mal som osobné ťažkosti, ktoré mi dlho v návšteve kina bránili. Ale v mladosti som bol vášnivý filmový divák. Napíšem teda o prvom slovenskom filme, ktorý na mňa urobil dojem. Prvý som ako chlapec zaznamenal vojnový film Vlčie diery, je z roku 1948, keď som sa narodil. Pamätám si jeho atmosféru, ale dej už len hmlisto. Vedel som, že tie „diery“, v ktorých sa film nakrúcal, sú niekde pri Harmanci. Vždy, keď sme šli na prázdniny k starým mamám do Bystrice alebo na Donovaly, som usilovne pátral z okna vlaku, kde to bolo. Ako komparzista hral vo filme aj môj ujko Martin. Pochodoval v oddiele Hitlerjugend, ale čo ako som sa snažil, nerozpoznal som ho. My chlapci sme milovali tieto „bojové“ filmy. Nevadilo, že boli poplatné režimu, „naši“ boli dobrí a Nemci zlí. Na Vlčích dierach mi vtedy prekážalo, že padlo priveľa našich, aj keď nakoniec vyhrali. Film som videl aj neskôr ako stredoškolák, keď som už mal na všetko veľmi kritický pohľad, a prekvapilo ma, že nepôsobil trápne.