Štyri lásky a jeden pohreb

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Kristove roky (1967) sa umiestnil na 12. priečke – a vyniesol ho tam predovšetkým silný hlas Evy Filovej.

O Jakubiskových bláznoch, hráčoch so smrťou, nespútanej autorskej obraznosti a štylizácii, individualistickom pohľade na svet bez moralizovania či spoločenskej angažovanosti atď. sa toho popísalo už habadej. Aj o filme Kristove roky ako o prelomovej generačnej výpovedi, porovnateľnej so Slnkom v sieti, o hrubozrnnom a preexponovanom obraze kameramana Igora Luthera a o „stratenom“ kostole. Kristove roky sú špeciálne niečím iným. Sú na hony vzdialené slovenskému i českému filmu toho obdobia, nemajú nič spoločné ani s ťažkotonážnym slovenským intelektualizmom a úmorným hľadačstvom pravdy, ani s formanovskou roztomilou trápnosťou či menzelovsko-hrabalovským „pábitelstvom”. Existenciálna a formálna ľahkosť (povestná kunderovská „neznesiteľná ľahkosť bytia“), autorská odvaha a drzosť vyvierajú z celkom iného inšpiračného zdroja, ktorým prekračujú lokálnu malosť smerom von, do sveta. Tým zdrojom je francúzska nová vlna, s ktorou, ako aj s ďalšími progresívnymi trendmi 50. a 60. rokov, sa vďaka priaznivým okolnostiam a osvieteným pedagógom mali možnosť oboznámiť študenti pražskej FAMU, pričom nie všetky zahraničné filmy sa dostali aj do distribúcie.

Jakubisko sa hlási k Francúzom hneď v prológu filmu, keď je extrémne zväčšené cenzúrne číslo, začínajúce sa písmenom „M“, umiestnené do obrazu počas „bratovražednej“ strieľačkovej hry Andreja a Juraja, otvoreným výsmechom takzvaného tlačového dozoru. „Číslo dovtedy vždy nenápadne uvádzané na konci filmu bolo číslom cenzorského súhlasu s distribúciou. (Jakubiska mohlo inšpirovať napríklad významové zapojenie týchto čísel v titulkových sekvenciách filmov Jeana-Luca Godarda.)“ (V. Macek)

Pre Godarda ako najoriginálnejšieho novovlnového režiséra bola provokácia a porušovanie pravidiel základnou autorskou výbavou. Jeho filmy zo 60. rokov sú plné násilia a zbraní, simulovaného zabíjania a umierania, odkazov na fiktívnu i reálnu vojnu, alúzií na americkú gangsterku a film noir s postavami sympatických drsniakov a osudových žien. Michel na ceste za Patriciou nájde v priehradke ukradnutého auta revolver, začne sa s ním hrať, mieri na prechádzajúce autá („Paf, paf!“), strieľa do slnka („Slnko je krásne.“), ktoré počas jazdy vykúka spoza stromov, a pri cestnej naháňačke zastrelí policajta (Na konci s dychom). Autom do Paríža za sladkou Odile a vidinou ľahko získaných peňazí smerujú aj kamaráti Arthur a Franz, na ulici predvádzajú zastrelenie zločinca Billyho the Kida šerifom Patom Garrettom, a kým Franz naštartuje auto, Arthur sa teatrálne zvíja v smrteľných kŕčoch a potom akoby nič svižne vhupne do auta. Hravosť je fatálna, na konci sa strieľa naostro. Postavy sú v neustálom pohybe, ulicami mesta sa preháňajú na aute i na bicykli, pobehujú sem a tam a aj zabíjanie času sa premení na divoký beh Louvrom, aby zdolali rekord istého Američana (Banda pre seba).

Jakubiskove postavy sú godardovskej sorty. Idú proti pravidlám i zažratým tradíciám. Juraj chodí/spí so staršou Martou aj s mladšou Janou, Jana sa rozhoduje medzi Andrejom a Jurajom. Žiadne moralizovanie, život ide naplno, zo dňa na deň, z minúty na minútu. Aj otec si po synovej promócii vyhodí z kopýtka, veď vo veľkej Prahe na rozdiel od ďalekého slovenského vidieka sa to neráta. Ani cirkevníka, ktorý si u Juraja objedná opravu svätého obrazu a ponúkne mu ubytovanie, nerozruší informácia, že Juraj žije so svojím dievčaťom „na kôpke“. Posteľová scéna Juraja s Janou je v príbuzenskom vzťahu s posteľovou scénou Michela a Patricie: Michel a Jana sa snažia rozosmiať svoju milenku/svojho milenca, Patricia a Jana si v posteli nasadia pánsky klobúk ako signál súhlasu, vzťahu, sexu. „Spi so mnou,“ opakovane sa dožaduje Michel. „Líbím se ti. Seš do mě blázen, co?“ konštatuje Jana. Sloboda a láska sú tie najvyššie hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť. A neplatí to len pre Godarda. Pripomeňme si ľúbostné avantúry vo filmoch Françoisa Truffauta Strieľajte na pianistu, Jules a Jim, Hebká koža, Ukradnuté bozky alebo u predchodcu novej vlny Louisa Malla, v jeho Milencoch a Výťahu na popravisko. Vo filme Agnès Varda Šťastie je mladý muž François tak naplnený láskou, že ju môže rozdávať dvom ženám naraz – manželke i milenke.

Kristove roky sú pocitové aj existenciálne. Krízu, akú prežíva absolvent maliarstva Juraj, prežíval v tom období možno aj sám Jakubisko. Čo po skončení školy? Vrátiť sa z Prahy domov? Do Bratislavy či do Kojšova? A čo tam? Čo s takým divným remeslom, ako sa uživiť? Kedy konečne privedie nevestu? Lenže ktorú? Tehotná Patricia sa rozhoduje, čo ďalej, či ostane s Michelom. Jana rozkrojí jablko a podá ho Jurajovi: „Na mně taky není nic vidět.“ Sedia na streche domu ako tí vtáci nebeskí. Už len vzlietnuť. Lenže ako s pristrihnutými krídlami? 

Eva Filová, filmová historička
foto: archív SFÚ / Vladimír Vavrek