Petra Hanáková

kurátorka a filmová historička

Idea filmového archívu je relatívne nová. Film sa v minulosti prirodzene chemicky recykloval. Vybavujem si článok z Kinemy, časopisu z 30. rokov, o starých, morálne opotrebovaných filmoch, ktoré končili ako krémy na topánky. Aj preto sú prvé desaťročia dejín filmu tak slabo zachované. Film sa medzičasom nobilitoval, stal sa Umením, predmetom ochrany – archivácie, neskôr digitalizácie. Vo vyspelých kultúrach sa vžila tradícia uchovávania starších vrstiev mediálnej histórie i jej programového kultivovania. To je idea filmoték, katedier dejín filmu, filmových festivalov s archívnymi sekciami. A v tomto zatiaľ zaostávame. Dlhodobý nezáujem o vlastnú kinematografiu sme už – aj vďaka práci Audiovizuálneho fondu – prekonali. Slovenský film je už dnes pekne naštartovaný. Pestujme však trochu viac aj jeho historické povedomie. 

Nie, nechcem bagatelizovať, požiar na digitálnom pracovisku SFÚ, ktoré sídli v spoločnom priestore s Kinom Lumière, je vážna vec. Chcem len pripomenúť, že to, čo spôsobil, nie je len nezvratná strata filmov či ich komponentov, znehodnotenie hardvéru a spomalenie digitalizačného procesu. Je to aj „odstavenie“ Kina Lumière, jediného špecializovaného archívneho kina, ktoré kultivuje povedomie o dejinách slovenskej kinematografie. Kunsthistorici vedia alebo zatiaľ len tušia, aké škody napáchala na domácej kultúre Slovenská národná galéria odstavená v dôsledku vlečúcej sa rekonštrukcie. Zbrzdili sa určité návyky. Zhrubli sme! Stratili sme povedomie o dejinách výtvarného umenia – vlastnej vizuálnej kultúry i predstavu o tom, aká dôležitá je pre našu identitu. Zo Sagana a halušiek nevyžijeme. Preto tak poteší Mária Bartuszová v Tate Gallery či vrelé prijatie filmu Po horách, po dolách v Pordenone. 

Požiar v priestoroch Kina Lumière je vážna vec. Ale práve preto, že sa občas dejú podobné veci – keď operuje vis maior, oheň horí a voda stúpa –, treba uchovávať dôslednejšie a systematickejšie. Aby bola strata menej bolestná, dala sa vykryťz iných zdrojov. Film nie je médium originálu. Jeden film existuje v rôznych kópiách, mutáciách či dĺžkach. Aj preto je také dôležité deliť sa: to, čo máme my, možno chýba niekde inde. To, čo zhorelo nám, má možno v kópii iný archív. Preto treba kultúru (a kultúrnu diplomaciu) pestovať dlho predtým i dlho potom, ako (fakticky i metaforicky) „dôjde k požiaru“. Nielen vtedy, keď ju mediálne vynesie bulvár. Pretože film, kultúra vôbec, nie je (len) „atrakcia“. Je to nekonečný proces. A ten si zaslúži – preložené do obskúrneho jazyka našich politikov – kontinuálne „hýčkanie a opateru“.