Správa o požiari digitalizačného pracoviska SFÚ zastihla redakciu počas uzávierky októbrového čísla, preto venujeme tejto udalosti väčší priestor až v tomto novembrovom. Situácia primala filmových profesionálov, aby formulovali svoje znepokojenie nad možnými dôsledkami udalosti, aká sa v moderných dejinách slovenskej kinematografie ešte nestala, vo verejnej výzve. Iniciovali ju zástupcovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, Audiovizuálneho fondu, Rady Slovenského filmového ústavu, Vysokej školy múzických umení a Asociácie slovenských kameramanov, ktorí vyslovili „naliehavú požiadavku na mimoriadnu pomoc zo strany štátu, ktorá bude nevyhnutná na opätovné uvedenie digitalizačného pracoviska SFÚ do riadnej prevádzky“. 

V druhej časti témy sa venujeme Kinu Lumière. To muselo pre požiar zatvoriť o mesiac a pol skôr, než sa pôvodne chystalo kvôli začiatku rekonštrukcie, plánovanému na polovicu novembra. Nečakané zatvorenie kina spravilo už v septembri vrásky na čele viacerým distribútorom. Lumière je jedným z mála miest, kam diváci chodia na nové slovenské dokumenty. V bohatej ponuke domácich noviniek v tomto čísle Film.sk majú práve dokumenty výraznú prevahu. Dôležitých tém je stále mnoho.

Nevyhýba sa im ani slovenský hraný film. Dôkazom je napríklad Obeť Michala Blaška. „V rozdelenej spoločnosti je obeťou každý,“ znie slogan snímky, ktorá je nielen v slovenských kinách, ale aj na impozantnom turné po najprestížnejších svetových festivaloch a k tomu je slovenským národným kandidátom na Oscara. „Samotné Slovensko má toľko nefunkčných a pokazených sfér, na ktoré by sme mohli a mali upozorňovať, že by to vystačilo pre všetkých absolventov VŠMU. Je zarážajúce a frustrujúce, že o nejakom probléme sa vie, dokonca sa naň nahlas upozorňuje a celospoločensky sa o ňom diskutuje, ale motivácii zmeniť to vždy niečo bráni a zmena z nejakého absurdného dôvodu nie je možná. Týka sa to oblastí od justície cez politiku až po celkové rozdelenie spoločnosti,“ hovorí v rozhovore čísla Michal Blaško. „Považujem však za neprípustné a za hanbu pre nás všetkých, aby jednou z príčin odchodu ľudí z krajiny bol chýbajúci pocit bezpečia,“ dodáva režisér Obete.

Dôležité témy sa snažia otvárať aj niektoré televízne seriály. Za kreatívne spracovanie celospoločenských tém ocenili nedávno cenou Igric seriál RTVS Priznanie. Keď sa v januári objavil na obrazovkách, vyslúžil si ostrú kritiku od katolíckeho biskupa Jozefa Haľka. „Nič netušiaci divák musí pozerať na dve ženy, ako sa partnersky bozkávajú, ako si vyznávajú lásku, ako kritizujú spoločnosť, ktorá ich nevie pochopiť,“ žasol Haľko. Jeho obavy zo škôd napáchaných lesbickým bozkom na pätnásťročných deťoch pred obrazovkami by boli komické, keby neboli jedným zo žriediel legitimizácie odsúvania LGBTI+ ľudí do II. akostnej kategórie s biľagom hrozby či sprisahania voči majorite. 

P. S.
Popri udeľovaní Igricov sa odovzdávali aj Ceny slovenskej filmovej kritiky. Chcel by som sa Klubu filmových novinárov poďakovať za ocenenie, ktoré som získal v kategórii filmová kritika a publicistika. Vnímam ho do veľkej miery ako ocenenie Film.sk a práce všetkých kolegov z nášho poschodia, najmä Márie Ferenčuhovej a Jarky Jelchovej. Kúsok ocenenia patrí aj im. Jarke Jelchovej zároveň ďakujem za často mravčiu „neviditeľnú“ prácu, ktorú za štyri roky vo Film.sk odviedla, a v redakcii vítam novú kolegyňu Barboru Nemčekovú. 

Matúš Kvasnička, šéfredktor