Znovuobjavená farebnosť

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Film Ivana Hušťavu Rom (1969) je jedným z mála stredometrážnych filmov, ktoré sú hrané a zároveň inklinujú k experimentu. Príbeh je prostý, no film ho rozpráva nelineárne a obrazy ohromujú svojou farebnosťou.

Na konci 60. rokov vzniklo na Slovensku viacero filmov s netypickou štruktúrou rozprávania, zabiehajúcou miestami až k experimentu. Kým celovečerné hrané filmy (Muž, ktorý luže, Dialóg 20 40 60, Slávnosť v botanickej záhrade, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni a zopár ďalších) vyšli aj na DVD či blu-ray nosičoch, prípadne sú dobre spracované aj v odbornej literatúre, krátke hrané filmy s atypickou naráciou či netradičnou formou sú širšiemu publiku – možno s výnimkou Trančíkovej Šibenice – stále pomerne neznáme.

Dramaturgom viacerých vrátane Šibenice bol experimentálny filmár a neskôr filmový teoretik Peter Mihálik. Nie je to inak ani v prípade filmu Rom, pri ktorom sa stretlo hneď niekoľko výnimočných tvorcov: okrem Mihálika aj režisér Hušťava, vnímavý k netradičným filmovým formám, ďalej mimoriadne citlivý kameraman Alexander Strelinger a napokon maliar Milan Laluha, ktorý zanechal výraznú farebnú pečať na výtvarnej stránke filmu.

Fabula filmu je číra: rómskeho chlapčeka, ktorému mama zomrela pri pôrode, otec ho opustil a ušiel do mesta, vychováva stará mama Sára. Chlapec sa borí (a vie si poradiť) so šikanou i s nenávistnými prejavmi bielych detí z neďalekej dediny. Nájde baránka chyteného do klepca, ošetrí ho, pokrstí v mene Božom Rom a naučí ho znova behať. Do osady sa vracia jeho otec s novou ženou, stará mama zomiera a otec sa s chlapcom napokon vráti do mesta. 

Spôsob, akým je tento príbeh podaný, je všetko, len nie všedný. Tvoria ho viaceré časopriestorové línie, niektoré môžu byť dokonca iba Sárinými predstavami. Takto sa dozvieme, ako zomrela chlapcova mama, prečo otec ušiel i čím sa asi živí. Kamera používa viaceré figúry, ktoré naznačujú subjektívne hľadisko chlapca (prediera sa lúkou plnou margarét, vlezie cez dieru v múre do farskej záhrady, kvočí pred baránkom), prípadne sa snaží pomocou transfokácie vstúpiť do Sárinho sveta, dokonca jej takmer vojde do hlavy. No kamera nie je zaujímavá len svojimi pohybmi, ale aj farbami a kompozíciami. Film priam umožňuje precítiť textúry rómskeho sveta – pichľavé seno, drevo, opadávajúcu omietku, pestrofarebné potlačené alebo vyšívané látky, ktoré má Sára na sebe či ktoré visia v dome namiesto dverí a na stenách. Polodetaily sú hotové zátišia uprostred celkov-krajiniek. Lúky sa zelenajú, Sárin dom je žltý, v rukách má húsatá, na stole fialové zvončeky. Červená farba textílií sa spojí s farbou krvi a vlčích makov. Biela zakaždým zažiari. Farebnosť je rómska i typicky laluhovská. 

No film pozoruhodne pracuje aj so symbolmi – stávajú sa nimi biele zvieratá (baránok, holubica, kôň), potrava (chlieb, ryby, „rajské jabĺčka“), pracovné nástroje (tehla, nôž, malá kopija). Otec, ktorého „trápi svedomie“, ako vraví Sára, je vrhač nožov. Rozpráva synovi príbeh o Kainovi a Ábelovi a napokon si ho odvádza „na východ od Edenu“. Význam mena Kain je nielen nadobudnutý, ale aj oštep, kopija. Kainovým údelom po vražde brata bolo pusto sa túlať krajinou. A naopak, Ábel bol pastier, ktorý obetoval Bohu baránka. V Romovi chlapček baránka získa: zachráni ho a pokrstí. Biblická symbolika sa tu prepojí s rómskym nomádizmom, vyčlenením, „nedotknuteľnosťou“, ale aj s nevinnosťou a so spásou. Záverečný záber, kde pozadie tvoria rozostavané paneláky a prvý plán „jasličky“ – chatrčka, oheň, zvieratá, muž, žena a spiace dieťa –, ani nepotrebuje komentár.

Naopak, zaslúži si ho reštaurovaná digitálna verzia: filmu sa už v roku 2014 venovala Zuzana Mojžišová v knihe Premýšľanie o filmových Rómoch. V inak presnej analýze spomína striedanie farebných a čiernobielych pasáží. To je však úskalie skresľujúcich konzultačných kópií. Tmavšie „nočné“ zábery sú totiž farebné. Len je v nich použitý indigový filter, presne v intenciách laluhovskej farebnosti. Aj preto si treba ísť pozrieť digitalizovanú verziu do kina.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ