Miro Dacho

pedagóg Divadelnej fakulty VŠMU a dramaturg Slovenského komorného divadla v Martine 

U nás doma sa preferovali české, talianske i francúzske veselohry a americké akčné filmy. Slovenská kinematografia bola zaznávaná. Výhrady smerovali k námetom, herectvu, pátosu, nude, melanchólii atď. Príbuzní brali na milosť len niektoré komédie. Napríklad Pacha, hybského zbojníka, ku ktorému som nikdy nezískal pozitívny vzťah, hoci som sa viackrát pokúšal, a ešte dôslednejšie som to zopakoval, keď som sa dozvedel, že na dialógoch spolupracovali Lasica a Satinský. Utekajme, už ide! mal výhodu, že sa odohrával na našom sídlisku. Zo Sladkých starostí sa často citovalo debušé. A Andrej Hryc ešte rezonoval ako Turek s odseknutým fúzom v Sebechlebských hudcoch. Pri Pásla kone na betóne rodičiaohovárali Milku Zimkovú, že to písala sama pre seba, aby sa mohla vyzliecť donaha. (Ja som neskôr nebol až taký kritický.) Spomedzi rozprávok sa dávala prednosť tým českým. Ale opakovane sme videli Plavčíka a Vratka, Popolvára najväčšieho na svete a (možno prekvapivo) Pána a hvezdára. Jednoznačne výnimočné miesto mala Perinbaba. O osobnej obľúbenosti možno začať hovoriť až v rokoch prelomu medzi detstvom a dospievaním. Sojky v hlave, Slané cukríky a Vlakári dokázali nasýtiť biologickú zvedavosť aj praktické očakávania. Prvé dve Fontány pre Zuzanu rezonovali len prostredníctvom piesní. Všetko ostatné zo slovenskej kinematografie bolo treba objavovať postupne individuálne. Spočiatku náhodne, neskôr aj programovo. Na začiatku bol film Sedím na konári a je mi dobre. Až dlho po ňom som spoznal Jakubiska zo šesťdesiatych rokov. A to bol celkom nový, neslovenský filmový svet. Kristove roky pripomínajúce obľúbenú českú novú vlnu a potom veľmi subjektívny a osobitý svet trojice: Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia, v pekle priatelia. Z rovnakého obdobia bol pre mňa vzrušujúci Hanákov film 322 – o. i. subtílnym herectvom V. Lohniského, jazykom, kolážovitosťou, kontrastmi, zachytením rozličných sociálnych prostredí. Zo starších, odohrávajúcich sa počas 2. svetovej vojny (tých je asi najviac), najmä Zvony pre bosých Stanislava Barabáša. To bolo v danom kontexte zjavenie. Obrazovo sugestívny film s pozoruhodne vecným herectvom I. Rajniaka a V. Müllera, ale najmä s výborným scenárom I. Bukovčana. Keď sa k námetu vrátil v 70. rokoch v podobe divadelnej hry Sneh nad limbou, neostalo z neho takmer nič. Opakovane som sa (aj pracovne) vracal ku Krejčíkovej Polnočnej omši podľa divadelnej hry P. Karvaša, o ktorej sa hovorí, že je to najlepšia hra o Slovákoch. Chronologicky však na začiatok tohto bloku patria Vlčie diery – pre divadelníkov vzácne zdokumentovanie herectva režisérky Magdy Husákovej Lokvencovej, režisérov Jána Jamnického a Jozefa Budského. O povstaní celkom čerstvo a takmer bez komunistickej ideológie. Na počiatku nového milénia nás s kamarátom veľmi pobavila Šulíkova a Dušekova Krajinka, tak sme ju vtedy pozerali opakovane. Pokiaľ ide o dokumentárne filmy, na druhom stupni ZŠ to boli Papierové hlavy – konfrontácia s dovtedy neznámou históriou v kocke. Počas vysokoškolských štúdií boom slovenského dokumentu – P. Kerekes (66 sezón), M. Škop (Iné svety), zo starších najmä J. Lehotský – Pohreb je vlastne premiéra – dvaja klauni povolaním pohrebníci veselo sa túlajúci bratislavským krematóriom. Nech žije slovenský film!