Koloman Leššo

Rozpohyboval nielen čiaru, ale aj kus hliny či dielce z detskej stavebnice. Autor mnohých žánrov aj štýlov Koloman Leššo bol jednou zo zakladateľských osobností slovenského animovaného filmu. Keby jeho tvorivú a životnú púť nepretrhla pred deviatimi rokmi ťažká choroba, oslávil by 3. novembra osemdesiatku.

Pestrá paleta invencie Kolomana Lešša mala veľa odtieňov. Ako všestranný výtvarník sa venoval karikatúre, keramike, maľbe, ilustrácii, fotografii, animácii, písal scenáre. A o svoje nápady na výrobu originálnych výrobkov sa podelil v knihe Urob si z hliny, moduritu, plastelíny. Všetky svoje zručnosti preniesol aj do animovaného filmu. Neskúmal, či sa niečo nedá, proste to skúsil. Výber z jeho bohatej tvorby predstavil pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín medzinárodný festival Bienále animácie Bratislava 2012. A jeho dielo odmenil Čestnou medailou Albína Brunovského. 

„Jeho výtvarné návrhy boli vždy originálne, vždy prinášal nový prvok,“ spomína pre Film.skrežisér František Jurišič. S Kolomanom Leššom ako autorom výtvarného základu vyprodukovali šesťdesiatjeden titulov: večerníčkové série aj sólo rozprávky pre kinodistribúciu. „Náš tvorivý a nápaditý dialóg spočíval v tom, že sme rozvíjali tému. Koloman bol veľmi zručný, takže už počas rozhovoru vznikali trebárs na okrajoch novín rozložených na stole kresby, ktorými ilustroval situácie, ale aj nachádzal skratku. V animovanom filme je skratka to najcennejšie, cibrí humor,“ pokračuje Jurišič.

Stretli sa ako študenti architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Rodák zo Sabinova Koloman Leššo sa už vtedy venoval novinovej karikatúre. Spolupracovať začali v rámci vysokoškolského filmového krúžku a vydržalo im to päťdesiatdva rokov. „Naše úplné začiatky boli veľmi primitívne, robili sme hókusy-pókusy s kamerou.“ Keďže Leššo spočiatku pracoval v Československej televízii v Bratislave, svoje pokusy premietli dramaturgičke Anne Minichovej. Zabodovali. Dostali zelenú, prvé scenáre a čiernobiely filmový materiál, najskôr len 16 mm. S prvým večerníčkom, ktorý urobili na provizórnom trikovom stole, uspeli. Získali si dôveru, takže časom dostali aj farebný 35 mm materiál a v čalúnnickej dielni televízie začali budovať trikové štúdio. Neskôr, keď už boli ich kvality neodškriepiteľné, oslovila tvorivý tandem aj Koliba.

„Koloman robil nielen výtvarný koncept. Ku koncu som ho prizýval aj k animácii, aby si hlinené veci modeloval sám. Boli to artefakty, ktoré mali aj dobre vyzerať. Posledné Hlinené rozprávky už boli 3D, ich posledný diel sme robili v roku 2002. Získal som grant aj na ďalšie diely, ale televízia už do toho nešla. Žiaľ, pamäť televíznej dramaturgie je krátka. Niekde v archíve sú, ale dnešné deti už Hlinené rozprávky vidieť nemôžu.“

Tak prišli na svet legendárne večerníčkové seriály Rozprávky z hliny (1975 – 1980), Najmenší hrdinovia (1985 – 1991), kombinujúce hrané a animované sekvencie, aj Hlinené rozprávky (1995 – 2002) s dvojicou hrdinov – hrudou hliny menom Hliňo Miňo a jej kamarátkou Handrou, ako aj sólo tituly Figúrky a figuríny (1983), Nočná rozprávka (1983), Ki-ki-ri-kí (1985), Objekty (1990) a ďalšie. Niektoré filmy tvorivého tandemu Leššo – Jurišič zdobia nielen domáce, ale aj zahraničné ocenenia, napríklad Múdre prasiatko (1982) zabodovalo na festivale v Chicagu. „Naším cieľom bolo prinášať pre deti vždy niečo nové. A hlavne aby ich to oslovilo aj v oblasti výtvarného vnímania a cítenia,“ pripomína František Jurišič. 

Všestranný výtvarník Koloman Leššo, ktorý bol priekopníkom netradičných techník v animácii (drevo, keramika, plastelína), však spolupracoval aj s inými režisérmi, napríklad s Helenou Slavíkovou-Rabarovou (Huncút králik, 1974), Jaroslavom Pogranom (Fúkaj, Silák, Jeleniar, 1975), Barbarou Eckhold (Čierny hrad, 1987), Milanom Černákom (Šedá zelená, 1989) či Ivanom Popovičom (Kuk a Bubu, 1984).

„Koloman Leššo vždy dokázal dostať do príbehov animovaných filmov elixír úžasu. Prekvapiť. Aby si v nich aj divák našiel tú čerešničku na torte,“ dodal František Jurišič.

Jena Opoldusová, publicistka

Imrich Waczulík

Filmový maskér Imrich Waczulík oslávi koncom novembra okrúhle narodeniny – deväťdesiat rokov. Rodák z Bratislavy začal počas druhej svetovej vojny študovať na nemeckom gymnáziu, potom sa vyučil za kaderníka-holiča. Popri práci u súkromníka neskôr vyštudoval Vysokú školu technickú a v druhej polovici 50. rokov nastúpil ako pomocný maskér do ateliérov na Kolibe.

Do svojho prvého filmu – drámy Štyridsaťštyri (1957) pod režijnou taktovkou Paľa Bielika – šiel Imrich Waczulík s obavou, či vôbec obstojí. Vojaci v uhorskej armáde nosili fúzy, a tak im ich „napichal“. Na základe toho štáb odsúhlasil, že ho zoberú na skúšobnú lehotu. O svojich prvých skúsenostiach hovorí: „Prišiel som na pľac. Keď ma zbadal Bielik, ako opravujem fúzy, ktoré sa odlepovali, spýtal sa ma: ,Čo ty tu?ʻ Tak hovorím: ,Som tu.ʻ ,Vieš, čo točím?ʻ ,Áno, viem.ʻ ,A vieš, ktorý obraz?ʻ ,Nie.ʻ ,Tak dozajtra chcem vedieť, či to vieš.ʻ Celú noc som čítal scenár. A skutočne sa ma na druhý deň spýtal: ,No, tak ako?ʻ Povedal som: ,Dobre.ʻ A on: ,Tak sa drž.ʻ A tak sa to začalo,“ spomínal Waczulík v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk.

S režisérom Paľom Bielikom spolupracoval Imrich Waczulík aj na iných dôležitých snímkach, ako Kapitán Dabač(1959), Jánošík I-II (1962 – 1963) či Majster kat (1966). Sám si vysoko cenil, že mohol pracovať ako maskér práve pri nakrúcaní Kapitána Dabača, kde si prvýkrát vyskúšal, ako sa „maskujú“ rany. 

Waczulík spolupracoval aj so Štefanom Uhrom: postaral sa o masky vo filmoch Organ (1964), Keby som mal pušku(1971) a Keby som mal dievča (1976). Nakrúcal aj s Jurajom Jakubiskom – Kristove roky (1967), Zbehovia a pútnici(1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970). Okrem drám sa podieľal aj na viacerých rozprávkach: za všetky spomeňme nemeckú koprodukčnú snímku Soľ nad zlato (1982) v réžii Martina Hollého. Na začiatku deväťdesiatych rokov z Koliby odišiel. Jeho rozhodnutie ovplyvnila vtedajšia politická situácia. Posledné tri dekády pracoval ako príležitostný maskér. 

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka

Tibor Rakovský

Pred sto rokmi, 21. novembra 1922, sa v Zlatých Moravciach narodil divadelný a televízny režisér Tibor Rakovský. Už počas štúdia na gymnáziu prišiel do kontaktu s umením, priťahovalo ho najmä divadlo. Najprv si na štúdium na vysokej škole v Bratislave pragmaticky vybral právo. Po roku 1945 sa začal divadlu a neskôr aj televízii venovať naplno. 

Tibor Rakovský sa od začiatku svojej aktívnej divadelnej kariéry primárne sústreďoval na réžiu. V činohernom súbore Slovenského národného divadla pôsobil prakticky až do svojej smrti. Celkovo zastrešil takmer päťdesiat inscenácií. Svoje dlhoročné pôsobenie v divadle prerušil len v rokoch 1965 až 1967, keď pracoval ako režisér literárno-dramatického vysielania Československej televízie v Bratislave. Aj tu preukázal tvorivú mnohostrannosť. Okrem literárno-dramatických inscenácií sa podpísal aj pod televízne stvárnenia operných diel slovenských skladateľov Jána Levoslava Bellu a Eugena Suchoňa. 

Príležitostnú hereckú kariéru odštartoval v snímke Vlčie diery (1948) v réžii Paľa Bielika. Vo filmovej dráme Pole neorané (1953) si zahral postavu lekára. Pre televíziu natočil devätnásť inscenácií a televíznych filmov, zväčša historické drámy. Približne k polovici z nich si aj napísal scenár. 

V televíznej aj v divadelnej tvorbe inklinoval Tibor Rakovský k poézii. Často inscenoval diela, ktoré tematizujú bytie a nebytie. Znepokojovali ho vízie zániku ľudstva a civilizácie. Hovorilo sa o ňom ako o režisérovi s intelektuálnym sklonom k brechtovskému repertoáru. Rakovského réžie sú príznačné citovou zaangažovanosťou hercov na tvorbe stvárňovaných postáv. 

Charakterizovať režiséra Tibora Rakovského sa snažili mnohí doboví kritici. Z dostupných materiálov je zrejmé, že pre Rakovského bolo divadlo dominantné, no nikdy nezanevrel ani na televíziu. 

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka