Baví ma prekvapovať diváka

Režisér Michal Blaško na seba upozornil už študentským filmom Atlantída, 2003 (2017) a aktuálne rezonuje v kinách jeho snímka Obeť, ktorá zaujala aj na prestížnych medzinárodných festivaloch v Benátkach, Toronte či juhokórejskom Pusane. Obeť je Blaškov celovečerný debut, no ako režisér má už za sebou bohatú televíznu a seriálovú tvorbu. Film pre neho však zostáva prioritou.

V čase, keď robíme tento rozhovor, sa práve vraciate z festivalu v Pusane. Aké boli reakcie? 

Pozitívne. Veľmi ma prekvapilo, ako sa juhokórejskí diváci orientovali v otázkach Ukrajiny, Ruska, strednej Európy. Dokázali sa napojiť na hlavnú postavu a nemali ani najmenší problém pochopiť dilemu, v ktorej sa ocitne, aj jej následne rozhodovanie. To ma potešilo najviac, pretože to znamená, že ten film funguje z emocionálnej stránky univerzálne. Bonusom bolo, že fungoval aj z geopolitického hľadiska.

A aký zážitok to bol pre vás? 

Po Benátkach a Toronte som vôbec nevedel, čo očakávať. Predsa len, je to na prvý pohľad úplne odlišné publikum, ktoré nemá o našom regióne takú vedomosť. Aspoň som si to myslel. Aj keď to tak nebolo, očividne by to nezohrávalo v prijatí snímky žiadnu úlohu. V Pusane som bol súčasťou European Film Promotion, ktorá zastrešovala viacerých tvorcov z Európy, čo bolo skvelé aj na zoznámenie sa s ďalšími filmármi.

Festivaly sú pre tvorcov najmä o práci, nových kontaktoch atď. Bol z tohto pohľadu festival úspešný? 

Z hľadiska nových kontaktov určite. Takisto sa Obeť dostala do povedomia na ďalšom trhu, čo je po Európe a Severnej Amerike skvelé. V Pusane fungovala veľká industry platforma, takže to, že bola Obeť súčasťou hlavného programu, jej určite pomohlo k ďalšiemu životu.

To, že sa Obeť dostáva aj do takýchto krajín, len potvrdzuje to, o čom sa v súvislosti s ňou hovorí už od Benátok a Toronta – že komunikuje svojou témou i v zahraničí. A určite to nie je tým, že ide o príbeh (aj) o Ukrajincoch, čo sa v kontexte udalostí, do ktorých uvedenie filmu zapadlo, môže niekomu takto javiť.

Ten názor padol už v debate v Benátkach – príslušnosť k ukrajinskej a rómskej minorite v Obetinemusia diváci chápať fixne. Naopak, vedia si to preniesť a aplikovať na reálie svojej krajiny a film funguje z tejto stránky rovnako. Z tej emocionálnej je to ešte jednoduchšie, pretože konflikt hlavnej postavy je čitateľný a pre diváka zrozumiteľný kdekoľvek na svete.

Určite, lebo príbeh by pokojne mohol byť aj o úplne iných minoritách. Vy ste vychádzali z domácich kontextov, ale ak sme hovorili o komunikatívnosti smerom k zahraničiu, tak podobné prípady ako v Obeti sa dejú aj inde (o konflikte minorít rozpráva napríklad najnovší film rumunského režiséra Cristiana Mungiua), pretože témy, ktoré otvára, sú univerzálne.

Je to presne tak. Súvisí to aj s našou inšpiráciou, ktorá nepochádza z jedného konkrétneho prípadu –bolo ich viacero a vyznačovali sa podobnými znakmi a postupmi, či už to bola účasť verejnoprávneho média, politikárčenie, populizmus, alebo organizovanie demonštrácie. Toto bolo podobné všade v Európe, a preto je línia zneužívania konfliktu minorít pochopiteľná aj mimo nášho regiónu.

Tému spravodlivosti môžeme vnímať aj ako istý leitmotív naprieč vašou doterajšou tvorbou.

Dôležité pre mňa je, aby sa divák spolu s hlavnou postavou pýtal sám seba, ako by sa v podobnom prípade zachoval. Túto otázku som si kládol už pri študentských filmoch Strach (2015) a Atlantída, 2003. Pri stavaní príbehu Obete sme ju tam chceli dostať tiež. Budovanie týchto príbehov má podobný koncept – diváci postavu postupne spoznávajú, oboznamujú sa s jej životom a s okolnosťami, ktoré ju ovplyvňujú. Následne je táto postava vystavená hraničnej situácii a musí sa rozhodnúť, ako sa zachová. Rozhodovanie nie je v týchto prípadoch jednoduché, a či už je konanie postavy správne, alebo nie, zaujímajú ma jeho dôsledky. Divák má ten komfort, že ich môže sledovať v pohodlí kina a nemusí ich znášať sám.

Je to aj motív, téma, ktorá dáva široké spektrum možností, ako ju interpretovať.

Áno, zároveň to ovplyvňuje nazeranie na hlavnú postavu a vnímanie, či je kladná, alebo záporná. Baví ma kráčať po tejto hranici a prekvapovať diváka jej ďalšími a ďalšími rozhodnutiami, ktoré túto postavu prehlbujú a zabezpečujú, že nie je čierno-biela. Jedno rozhodnutie nerobí z postavy automaticky záporný charakter, ale určitým spôsobom môže kriviť jej líniu, čo je na jej vykreslenie a formovanie vzťahu diváka k nej zaujímavé.

Je to aj jeden z dôvodov vášho porozumenia so scenáristom Jakubom Medveckým, ktorý je aj autorom scenára k filmu Teodora Kuhna Ostrým nožom (2019)?

S Jakubom nás spojil producent Jakub Viktorín. Námet na Obeť som mu priniesol vo štvrtom ročníku, dokončoval som vtedy školu a zároveň som sa necítil dosť skúsený na to, aby som sám dokázal napísať scenár k celovečernému filmu. Obaja už spolupracovali na filme Ostrým nožom, ktorý bol v tom čase vo fáze produkcie. Jakub Viktorín správne usúdil, že by Jakubovi Medveckému tá látka mohla sadnúť. Bolo to najlepšie rozhodnutie a Jakub Medvecký námet nasmeroval tam, kde ho môžeme vidieť dnes.

Ako vnímate, možno aj generačne, oprávnenú nedôveru spoločnosti v systém? Pozerať napríklad film Očista (2021) Zuzany Piussi je veľmi frustrujúce.

Nemôžem hovoriť za všetkých, ale ja citlivo vnímam všetko, čo sa v spoločnosti deje. Mnoho filmárov to vo svojej tvorbe aj správne reflektuje, ale dosah nie je taký, aký by sme asi chceli. Stratili sme divákov a stále hľadáme cestu, ako ich pritiahnuť späť do kín. Samotné Slovensko má toľko nefunkčných a pokazených sfér, na ktoré by sme mohli a mali upozorňovať, že by to vystačilo pre všetkých absolventov VŠMU. Je zarážajúce a frustrujúce, že o nejakom probléme sa vie, dokonca sa naň nahlas upozorňuje a celospoločensky sa o ňom diskutuje, ale motivácii zmeniť to vždy niečo bráni a zmena z nejakého absurdného dôvodu nie je možná. Týka sa to oblastí od justície cez politiku až po celkové rozdelenie spoločnosti.

A v krátkom časovom úseku sme svedkami ďalšej chladnokrvnej popravy, tentoraz motivovanej príslušnosťou obetí k LGBTI+. Divadlo Nomantinels zorganizovalo aj diskusiu na tému, či je definitívne čas odísť z tejto krajiny. Ako to vnímate vy? 

Dôvody na odchod sú, samozrejme, individuálne a každý si musí zvážiť, či mu bude v inom štáte lepšie. Považujem však za neprípustné a za hanbu pre nás všetkých, aby jednou z príčin odchodu ľudí z krajiny bol chýbajúci pocit bezpečia. Ja som sa presťahoval kvôli zázemiu, ktoré som mal v Prahe už dlhodobejšie. Agresivita a rozdelenie spoločnosti sú na Slovensku výraznejšie ako kedykoľvek predtým a je strašné, kam to všetko zašlo. Svoj odchod však nevnímam definitívne, chcem sa raz vrátiť. Mám na Slovensku rodinu a momentálne nežijem tak ďaleko, aby som stratil kontakt s tým, čo sa tam deje. Témy mojich filmov sa viažu aj na Slovensko a na to, čo považujem za dôležité, aby odznelo nahlas a otvorilo debatu.

Témou vášho filmu je i nacionalizmus, to je takisto téma, ktorá rezonuje a zaujíma tvorcov. Zaujímavá je napríklad z hľadiska ľahkého zmanipulovania ľudí. Na to, aká ľahká je cesta k diktatúre, poukázal dávnejšie napríklad nemecký film Dennisa Gansela Vlna (2008). Pri podobných témach však vždy napokon prídeme aj k tomu, že ľudia, ktorí by takýto film mali vidieť, naň s veľkou pravdepodobnosťou nepôjdu. To sa týka aj divadelných inscenácií či kníh. Čo hovoríte na tento aspekt?

Nepôjdu, pretože by ich mohol iritovať a videli by sa v ňom. Zahanbil by ich. Automaticky ho odsúdia, možno budú argumentovať tým, že „nebudú predsa podporovať film o cudzincovi, keď je ten film akože slovenský“. To je najväčšia chyba a oni sa tak bránia akejkoľvek diskusii.

Na škole vás viedli k autorským filmom, vaše študentské snímky také aj boli a mali úspech, no ďalej ste už nešli cestou autorského filmu. Prečo?

Súviselo to s tým, že Obeť sme pripravovali v čase, keď som bol ešte na škole. Dovtedy som si všetky scenáre písal sám, aj keď som k nim nikdy nepristupoval ako k niečomu, čoho by som sa striktne držal. Vedel som, akú informáciu má ten a ten obraz niesť, slová som chápal ako odrazový mostík s opornými bodmi, ale príbeh vznikal na pľaci. A fungovalo to. Pri Obeti bol proces iný – od začiatku som mal Jakuba Medveckého. On vytvoril text, o ktorý som sa mohol oprieť. Netrval na striktnom dodržiavaní každého slova a ja som zo scenára vyabstrahoval mnohé body a spojil som ich s organickosťou a živelnosťou, ktorá vznikne len na pľaci. Tak sme fungovali. Momentálne píšem aj niekoľko autorských vecí a určite pristupujem k textu s väčšími skúsenosťami než na škole.

Keď hovoríme o škole, z nej vzišla aj spolupráca s Petrom Bebjakom a Robom Švedom, s ktorými spolupracujete na úspešných televíznych seriáloch. Prijali ste túto ponuku hneď? Nechceli ste sa vyhraniť ako režisér, ktorý sa do seriálovej tvorby nechce púšťať? 

K seriálom som sa dostal ešte počas štúdia, bolo to po úspechu Atlantídy, 2003 v zahraničí (film uviedli na festivale v Cannes – pozn. red.). Televízia bola mojím prvým kontaktom s profesionálnou sférou, keďže som neinklinoval k reklamám a do toho prostredia som sa doteraz nedostal. Bolo to pre mňa skvelé. Zrazu som sa ako študent mohol živiť tým, čo som študoval, preto som nad tým dlho nepremýšľal a súhlasil som. Mnoho mojich spolužiakov pracovalo a pracuje v úplne iných sférach a nemajú s filmom nič spoločné, no ja som mal možnosť aj popri škole točiť. Som za to Petrovi Bebjakovi veľmi vďačný a viem, že takto otvoril dvere viacerým študentom.

Museli ste sa v práci na televíznych seriáloch hľadať? Je to predsa len iný spôsob práce.

Je úplne odlišný. Súvisí to s financiami a s tým, na koho je konkrétny projekt zameraný. Seriál v sebe logicky nesie nejakú výrobnú kontinuitu, čím sa celý proces dostane do istého rytmu a vy sa ho snažíte udržať a zároveň priniesť v jeho priebehu niečo zaujímavé. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zo skúsenosti nula dostal do bodu, keď som sa orientoval vo všetkých profesiách a v celom výrobnom procese.

Čím sa pre vás seriály stali? 

V prvom rade je to možnosť rozprávať ďalšie príbehy. To je dôvod, pre ktorý som sa rozhodol robiť filmy; pri seriáloch robíte to isté za menej dní, no snažíte sa urobiť to tak, aby to diváci nevnímali a aby im to, čo sledujú, prinieslo nejakú emóciu. Máte možnosť vyskúšať si nové postupy a prácu s mnohými hercami a túto skúsenosť si odnášate do ďalších projektov. S viacerými hercami z Obetesom už predtým spolupracoval na nejakom seriáli a do filmu som ich obsadil práve preto, že som vedel, čo od nich očakávať, a vychádzal som z predošlej skúsenosti.

Pýtam sa aj preto, že mnohí absolventi réžie na film rezignujú. Vy ste túto ambíciu nestratili.

Taká možnosť tu pre mňa ani nebola. Film bol a stále je mojou prioritou. Seriálmi vypĺňam čas medzi natáčaním a prípravou filmov. Vznik filmu, to je niekoľkoročný proces a ja ešte nie som v pozícii, aby som mohol točiť film každý druhý rok. Aby som nestratil kontakt s výrobným procesom a zároveň sa živil tým, čo ma baví, venujem sa aj seriálom, ktoré si však vyberám podľa toho, či sú pre mňa zaujímavé a skúsenostne obohacujúce.

Potom sú tu minisérie, ktoré sú pre tvorcov zaujímavým formátom, lebo poskytujú väčší priestor pre príbeh, rozkrytie tém a charakterov. Je to po skúsenosti s týmto formátom v minisérii Podezření (2022) zaujímavé aj pre vás? 

Na Slovensku s nimi nemáme skúsenosť, ale všade v zahraničí je to bežný formát. Na českom trhu funguje dlhodobo v Českej televízii alebo na Voyo, kde sa teší veľkej popularite. Je to určite zaujímavý formát a miniséria Podezření bola pre mňa ako autora prvým projektom v takom rozsahu. Mal som to šťastie, že som bol obklopený ľuďmi, čo s tým už mali skúsenosť, a myslím, že sa nám podarilo vytvoriť kvalitný trojdielny film, ktorý rezonoval nielen v domácom prostredí, ale aj v zahraničí. Bola to určite výzva, pretože celkový rozsah troch dielov bol vyše 200 minút, čo bolo pre mňa niečo úplne nové. Stále však nerozumiem tomu, že RTVS ten projekt v štádiu vývoja odmietla. Asi má toľko projektov v Berlíne a v Karlových Varoch, že si to mohla dovoliť.

Veľa sa teraz hovorí o návrate divákov do kina. Zmenili sa aj vaše divácke návyky? 

Nezmenili, ani trochu. To, že mám kino asi päťdesiat metrov od pražského bytu, využívam veľmi často, pretože vidieť film na plátne nenahradí nič. Odliv divákov na Slovensku je citeľný a veľmi dúfam, že nie definitívny. V Česku to cítiť menej, čo súvisí aj s množstvom klubových a menších kín, ktoré sú alternatívou multiplexov.

Pýtam sa na to aj s ohľadom na divácky zážitok. Film sa nakrúca pre veľké plátno, a ak si ho ľudia pozrú doma, vidia v istom zmysle iný film. Nedávno o tom v súvislosti so svojou novinkou Svetlonoc hovorila Tereza Nvotová a pre Obeť to platí rovnako.

K Obeti sme od začiatku pristupovali ako k filmu pre kiná a tak sme ju aj natáčali. Ak by sme vedeli, že by hneď putovala na VOD platformy, asi by sme k nej pristupovali inak, k celej forme. Ale to je naše premýšľanie, divák tak nemusí vnímať výsledok a pozrie si film na počítači alebo telefóne. Mrzí ma to, pretože podpora domácej kinematografie divákmi má po pandémii v mnohých krajinách stúpajúcu tendenciu. Ľudia sú radi, že sa môžu vrátiť do kín a sledovať filmy tam. Hádam sa to časom zmení aj na Slovensku.

Obeť je národným kandidátom na Oscara, čo sa dá chápať aj ako uznanie zo strany vašich kolegov, členov akadémie. Vnímate to tak?

Vnímam a som za to veľmi vďačný. Pristupujeme k tejto kandidatúre zodpovedne a aj v rámci našich možností robíme všetko pre to, aby film rezonoval čo najviac a aby naše úsilie nevyšlo nazmar. Uznanie od kolegov je veľmi cenné a som rád, že film pre nich fungoval.

Pripravujete už ďalší film. Dočítala som sa, že diváka zavedie na Oravu.

Náš pripravovaný film sa volá Cowgirl a áno, je situovaný na slovensko-poľské pohraničie. Scenár píše Jakub Medvecký a produkuje ho Jakub Viktorín. Spolu s kameramanom Adamom Machom a architektkou Stellou Šonkovou tak opäť dávame dokopy tím z Obete. Príbeh Cowgirl je krásny a dôležitý, Medvecký vpísal do textu obrovské množstvo odpozeraných situácií a detailov, ktoré scenár obohacujú a robia ho živým. Ak všetko pôjde dobre, mali by sme začať nakrúcať v lete 2024.

Pokračujete teda aj v spolupráci s kameramanom Adamom Machom. Pri takýchto stabilných dvojiciach kameraman – režisér ma vždy, ak ide naozaj o dlhodobú spoluprácu (Bebjak – Žiaran, Šulík – Štrba), zaujímala otázka, do akej miery ovplyvňuje rukopis kameramana rukopis režiséra. Aká je vaša spolupráca a na základe čoho funguje do takej miery, že sa stala pravidelnou? 

S Adamom sa poznáme už vyše desať rokov. Začínali sme spolu ešte na filmovej škole v Písku, odkiaľ sme v druhom ročníku odišli každý svojou cestou – on na FAMU, ja na VŠMU. Odhliadnuc od ľudského faktora, súvisí to hlavne so spoločným vkusom. Premýšľame nad filmami veľmi podobne. Keď sa bavíme o scenároch, vnímame a čítame ich rovnako a pri výbere vhodnej formy argumentujeme tým, čo najlepšie poslúži príbehu. Asi sa neviem úplne vyjadriť k rukopisu kameramana. Machova filmografia je pestrá a spolupracovali sme aj na filmoch, ktoré boli emočne chladné (Kamion, 2017), aj na takých, ktoré boli, naopak, postavené na prežívaní a vnútornom svete postáv (Atlantída, 2003; Strach). Ak by bol kameramanov rukopis príliš výrazný a jednoliaty, zbytočne by prichádzal o iné látky, čo nie je Adamov prípad.

Pomáha úspech Obete pri získavaní financií na ďalšie projekty, respektíve dúfate, že pomôže?

Neviem, ako to bude fungovať. Popri Cowgirl píšem aj vlastný text, scenár k filmu Vina. Venujem sa mu už niekoľko rokov a je to pre mňa blízky, osobný projekt. Podporil ho fond Creative Europe MEDIA a prostredníctvom štipendia aj Audiovizuálny fond, no bojujeme s ďalšou podporou v štádiu vývoja. Komisii sa zdalo, že príbeh nie je dostatočne slovenský, čo po Obeti a vlaňajšej Cenzorkenepovažujem za argument. Hádam si kompetentní uvedomia, ktoré projekty robia Slovensku meno v zahraničí a reprezentujú krajinu na významných podujatiach, a porovnajú ich s filmami, ktoré sú síce vyložene „slovenské“, ale ani nemajú divákov, ani sa nezúčastňujú na festivaloch.

V akých štádiách sú teraz tieto dva filmy?

S Cowgirl ideme do produkcie začiatkom budúceho roka, a ak všetko dobre pôjde, v lete začneme s kastingmi a režijnými obhliadkami. S Vinou čakáme na termín vypočutia na fonde, no medzitým sa v novembri zúčastňujem na prezentácii v Arrase vo Francúzsku, kde projekt vybrali na medzinárodné pitchingové fórum pre potenciálnych koproducentov.

Čo ešte čaká film Obeť?

Najbližšie sa predstaví v Cottbuse v Nemecku, v Leidene v Holandsku, ďalej v Turecku a vo Francúzsku. Juhoamerická premiéra bude na festivale v Riu, z čoho sa veľmi teším, pretože to je obrovský festival. Mám radosť, že film dostal pozvanie od ďalších dvoch festivalov kategórie A, čo robí po Benátkach a Toronte úžasné číslo. Tie zverejníme v najbližších dňoch a týždňoch spolu s ďalšími festivalmi, ktoré neustále pribúdajú.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Milan Jaroš, Storm Shadow