Zásadné filmy 

Jakub Medvecký, scenárista

Hoci sa v najnovších scenároch, na ktorých momentálne pracujem, snažím jemne koketovať so žánrami a s ich prelínaním, podhubie, odkiaľ vychádza moje rozmýšľanie o filme, stojí predovšetkým na realistických základoch. Od toho sa odvíja aj typ filmov, ktoré ma zasiahli a považujem ich pre seba za zásadné. 

Mám rád všetky filmy Andreja Zviaginceva od Návratu až po film Bez lásky, ktorý je pre mňa vrcholom súčasnej arthousovej európskej kinematografie. Spôsob, akým Zviagincev dokáže prepájať osobné so spoločenským, považujem jednoducho za geniálny.

Osobné so spoločenským skvele kombinujú aj autori rumunskej novej vlny či Belgičania Jean-Pierre a Luc Dardennovci. Štyri mesiace, tri týždne a dva dni Cristiana Mungiua alebo Sľub bratov Dardennovcov na seba neupozorňujú opulentnou formou, podstatný je nenútený ponor do psychológie hlavných postáv na pozadí výrazného sociálneho kontextu. Ten posilňuje zásadné morálne dilemy, ktorým musia postavy zo spomínaných filmov čeliť. 

K týmto „ťažkým kalibrom“ musím doplniť Thomasa Vinterberga a jeho dobre známy Hon alebo staršie, ešte realisticky ladené filmy Nicolasa Windinga Refna , predovšetkým jeho trilógiu Pusher alebo film Bleeder. Nesú v sebe zvláštny typ drsného „gangsterského“ humoru, no ten nepôsobí ako klišé.

Počas štúdia na škole sme porovnávali román Plechový bubienok Güntera Grassa s filmovou adaptáciou Volkera Schlöndorffa. Zasiahla ma nielen kniha, ale aj a najmä film. Napriek mnohým vypusteným knižným pasážam divák nemá pocit, že by sa pozeral na nedokonalú, oklieštenú verziu knihy, ale vníma film ako samostatný, funkčný tvar. A malý Oskar Matzerath ako rozprávač príbehu a bubeník bijúci na poplach je jednoducho nezabudnuteľný.

Okrem arthousového kina mám veľmi rád aj kvalitný Hollywood a predovšetkým scenáristickú a režijnú tvorbu Taylora Sheridana, ktorého posledný film Kto mi ide po krku síce nie je podľa môjho názoru veľmi vydarený, no filmy ako Sicario alebo Za každú cenu, ktoré Sheridan len písal a ich réžiu prenechal iným, ma neskutočne bavia – drsná krajina, skvelí herci, kultové dialógy. 

Pri spisovaní tohto miničlánku mi, samozrejme, prišli na um aj mnohé ďalšie filmy (napríklad tvorba Dušana Hanáka alebo Petra Solana), no rozsah nepustí a ja len dúfam, že každoročne sa mi v množstve filmovej produkcie podarí vidieť aspoň niekoľko filmov, ktoré sa zaradia do môjho zoznamu tých zásadných.