O filme a žánri 

Nový autorský film Čierne na bielom koni rozpráva svoj príbeh v ôsmich kapitolách. Kým sa k tomu dostaneme, stojí za to pripomenúť, že Rasťo Boroš debutoval v roku 2016 filmom Stanko. Bola to na svoju dobu pozoruhodná, skoro až paradokumentárna sociálna interpretácia súčasnosti. A má stále čo povedať. Čierne na bielom koni je žánrová gangsterská komédia. Ako sa dá vysvetliť takáto radikálna zmena autorského záujmu a štýlu? 

Vysvetľovať síce všetko netreba, ale skúsme: keď sa totiž zamyslíte nad oboma filmami, zistíte, že aj film Stanko má pod povrchom svojho naratívu žánrové pravidlá. Je to road-movie a pracuje veľmi presne so žánrovými konvenciami, ktoré podporujú, dokonca emocionálne umocňujú smutný príbeh hlavnej postavy. Čierne na bielom koni je zase film v prvom pláne proklamatívne žánrovo nadsadený, ktorý však využíva zobrazenie sociálnych faktov referenčného pozadia tak, aby bola tá „žánrovosť“ uveriteľná a pravdepodobná. Takže v prípade týchto dvoch filmov vlastne možno ide o dve strany jednej mince. Ošúchanej, používanej, doškriabanej životom. Ale rýdzej.

Teraz trochu o interpretácii. Interpretácia je výrazový, formálny alebo estetický výklad skutočnosti. Používame ju neustále a každodenne, bez nej by sme boli stratení ako malé deti v hlbokom tmavom lese. Nerozumeli by sme okolitému svetu, nerozumeli by sme vlastne vôbec ničomu. A sami sebe navzájom už vôbec nie. Bez interpretácie by neexistovali vzťahy, umenie, neexistovalo by nič. Ale na druhej strane – interpretácia nie je jednoduchý intelektuálny nástroj a občas môže realitu aj poriadne zahmliť či domotať.

Čierne na bielom koni je podľa môjho názoru vydarenou žánrovou interpretáciou, dokonca až metaforou. A nie iba metaforou Novohradu a Malohontu. Autori filmu interpretujú svet ako bezčasovo skorumpovanú perifériu, kde už takmer nefunguje elementárna morálka a etika. V nej sa potácajú blbí a blbší gangstri, ktorí túto skutočnosť ovládajú. Majú rozdelené teritóriá a prekročiť hranice je nebezpečné. Dvaja hrdinovia, kriminálnici, jeden starší, menej tupý a druhý mladší a hlúpejší, však tieto hranice v mene lásky a priateľstva prekročia. To je základný motív, ako vedľajšie motívy slúžia postavy dvoch novo prichádzajúcich podvodníkov a postavička miestneho, no, nešetrime ho, idiota. Hroziacej smrti postáv zabráni ako v Komédii omylov mnoho zložitých nedorozumení a náhod. Skončí sa to celé v istom zmysle dobre. Absurdne. Meditatívne. Príbeh funguje vďaka tomu, že mnohé schválnosti a náhody sú naozaj vtipné a presné. Film interpretuje človeka ako viac-menej bezmocný prvok ovládaný náhodami, ako guľôčku v hracom automate zmietanú pod sklom rôznymi odrazmi a nárazmi. V momente, keď sa takýto človiečik rozhodne vziať osud do svojich rúk v mene nejakého ideálu, okamžite mu začneme držať palce. Autor už v scenári zjavne kalkuloval s participáciou diváka. Zostrojil rituálny mechanizmus, štruktúru ôsmich kapitol a výpovedí, s ktorou sa dá bez problémov emocionálne stotožniť. Aj formálne výrazové prostriedky sú sústredené a disciplinované. Podriadené plynulosti rozprávania vytvárajú významy, ktoré postupne košatejú a utvárajú dostatočné sémantické pole. Takže nám tu vznikla interpretácia reality, ktorá vytvorila filmovú ilúziu a tú môžu, ak chcú, nech sa páči, zase interpretovať diváci. Je to v podstate čistá (interpretačná) hra.

Zaujímavý je tento film aj herecky. Akýsi dôsledný súlad vo využití lingvistických a extralingvistických prostriedkov spolu s dôsledne komponovanými mizanscénami, zvlášť v závere, dodáva filmu (vďaka Attilovi Mokosovi, Milanovi Ondríkovi, ale v neposlednom rade i Tomášovi Mischurovi) autentický výraz a presvedčivosť, dokonca civilnosť, čo je občas v osviežujúcej juxtapozícii s tým, čo sa okolo postáv deje. Ale, koniec koncov, Rasťo Boroš už vo svojom spomínanom debute ukázal, že s hercami pracovať vie.

Problém je tu asi len jeden, a to scénografické riešenie. Nie že by poetizujúce výtvarné a kompozičné prvky jednotlivých scén a ich špecifické vizuálno-priestorové riešenie neboli zaujímavé. Práve naopak, sú výborné. Nadsadené a parodizujúce, plne v intencii žánru. Ale všetky prostredia sú poňaté v rovnakom štýle, akoby mali všetky postavy rovnaký vkus a architekta. Takže celý film je charakterizovaný v podstate rovnakým scénograficko-výtvarným gestom, čo je fajn pokus, ale nefunguje.

Nehľadiac na to, ide o kvalitný, profesionálne zvládnutý žánrový film, ktorý nič nepredstiera. Komicky interpretuje svet ako bizarné a hnusné miesto, kde má však úprimná ľudskosť ešte stále šancu.

Čierne na bielom koni (Slovensko, 2022) RÉŽIA A SCENÁR Rasťo Boroš KAMERA Tomasz Wierzbicki STRIH Michal Kondrla, Maroš Šlapeta HUDBA Eddie Stevens HRAJÚ Milan Ondrík, Rebeka Poláková, Attila Mokos, Tomáš Mischura, Jana Kovalčiková, Zoltán Mucsi, Petr Vaněk, Tomáš Jeřábek MINUTÁŽ 94 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 13. 10. 2022

Martin Ciel, filmový teoretik
foto: LIPSTICK

Svet deravejúci v nemote

Alcarràs je citlivo vypozorované, prenikavé a láskavé svedectvo o živote pracujúcej triedy v súčasnom Španielsku. Vykorisťovanie a neistota tam pomaly dozrievajú do pocitu existenčného ohrozenia. Trpký tlkot sa skrýva v strede mĺkvych vecí. Nejde však o obžalobu a film ako politický čin. Čosi je pre tvorcov ešte dôležitejšie: tváre, ktoré sa pozerajú. 

Už obklopujúca prítomnosť katalánskej prírody – previsy a vrchy z usadených hornín, trávnaté pláne s vychodenými provizórnymi cestičkami, košatý figovník a hlavne rozľahlý broskyňový sad – nabáda ku konkrétnemu premýšľaniu, ak chceme verne (i keď len čiastočne) prepísať obraz do slov a do viet. Takéto premýšľanie navyše, zdá sa, podporuje aj formálna stránka filmu. Za nimi totiž cítiť logiku organického kvitnutia a rozvetvovania sa významov okolo udalostí a postupov, ktorou by sa dalo postupne dopracovať až k podstate či posolstvu filmu (a jeho následnému zhodnoteniu). Zároveň tu však existuje i pochybnosť, či je to v tomto prípade cez jednoduchú metaforu stromu naozaj možné. Nuž, čiastočne. Úvahy však treba pracovne rozšíriť aj o rast iného druhu. O bujnenie, ktoré je voči každému organickému rastu hostilné: o fatálne ustupovanie, nenávratné odbúdanie významu. (Možno celého sveta...) A jeho rozplývanie (... v novej, tekutej realite). 

Film otvára chvíľa, keď sa na pozemku početnej farmárskej rodiny ozve cudzí ťažký motor. Zrazu sa hľadá zmluva o vlastníctve pôdy, no deduško rozpráva, že za jeho čias stačila aj ústna dohoda. To sa zmenilo: o životný priestor rodiny sa úspešne usiluje solárny magnát. Práca v sade však pokračuje, od posledných posunov so zvýšenou disciplínou. Údržbu, zber úrody a predaj ovocia (kolobeh tunajšieho živobytia) prevzal po dedovi otec, taktiež už zrelý muž. S čím sa dá, ale pomáhajú všetci. Najviac syn, ale aj dcéra (obaja v tínedžerskom veku), zapája sa ich matka, dedko, no i najmladší členovia rodiny. 

Dievčatko Iris sa v sade skláňa nad mŕtvym zajacom. Všimne si to brigádnik, černoch, ktorý sa nad mŕtve zviera skloní tiež a vykoná posmrtné rituály. „Nalawal adjun,“ vysloví. Dievčatko vystrie ruku a zopakuje: „Lagala a... djum.“ Krásne. 

Obrazy spútané akousi stíšenou, no základnou silou sa míňajú vo vybalansovanom a ľudskom režijnom vedení Carly Simón. Film pritom svojou živelnosťou akékoľvek „vedenie“ (stopy organizácie zhora nadol) rafinovane zapiera. Režisérka by však asi nezaprela vplyv talianskeho neorealizmu. Zo súčasnej kinematografie sa môže pripomenúť kalábrijská trilógia jej spolupútnika Jonasa Carpignana. 

Rodinné vzťahy (ich komplexné pretínanie) budujú emergentnú sieť dejov a „mikrodejov“. Jemný cit im dovoľuje pokúšať sa o vlastný priestor a bytie. Alcarràs je tvarom podobný natrhávanému fraktálu. Film je bez hlavnej postavy, bez stredu (resp. všetko v ňom je práve v strede) a bez syntetizujúcich a výrazných gest. Celok je vedľajší a každý fragment je rovnako dôležitý: tak nočné prechádzky dedka po sade, ako i dialóg s novým vlastníkom pôdy. 

Rad prezentovaného navyše (nutne) neuvádza do chodu prechod z bodu A do bodu B, z jedného stavu do druhého. Bod B je mýtus. Existuje iba bod A a jeho (prerušované) prehlbovanie. Nanajvýš je tu bod A’. To nie je málo. Možno je to najviac. Film nedáva odpovede, scitlivuje svojím ambientom. Poľahky by zniesol i označenie poézia. 

Zjednocujúcim prvkom sa javí spôsob snímania: pozorne, zboku, introvertne. To, čo vidia postavy (dodávky so solárnymi panelmi atď.), je ukázané len opatrne, letmo, z diaľky. Akoby tu tesne mimo záberu pomaly rástla hrubá stena, ktorá znemožňuje voľný (uvoľnený) pohyb. Úzkostlivo sa zaobľuje okolo postáv, zužuje ich životný priestor. Tvorí ulitu bez východu. Dáva kontúry kruhovej, cyklickej architektúre filmu. 

Film zostáva bez výraznejšej kulminácie (tá môže niekomu chýbať), výboje sú zabývané v pohľadoch. Hrozivé pohyby odbúdania sa rodia vonku, postupujú cez nevôľu (mimo vôle) rodiny. Otec plače, mama fajčí. Tvár je miesto nárazu. Je to náraz do lévinasovskej nemožnosti odbudnúť z vlastnej tváre. „Všetka prudkosť utrpenia pochádza z nemožnosti uniknúť, ochrániť sa v sebe proti sebe.“ A proti videnému.

Jedna z epizód ukazuje protest, na ktorom aktívne participujú aj otec so synom. Ovocie má hodnotu, zaznieva, ponúkané ceny zaň však klesajú. A klesajú až tam, kde prichádza na rad slovo „zlodeji“. Vittorio De Sica ukázal, že bez bicykla (iného pracovného nástroja) niet ani práce, no ani s ním to nikdy nebolo ľahké. Mnohé sa zmenilo, čosi hlboké zostáva. Najmä otázka, pretrvávajúca v utrápenej tvári, či vyslovené naozaj dokáže rozrušiť to v hluku rozprestreté, latentné, no beztak naliehavé a desivé ticho. 

Alcarràs (Španielsko, Taliansko, 2022) RÉŽIA Carla Simón SCENÁR Carla Simón, Arnau Vilaró KAMERA Daniela Cajías STRIH Ana Pfaff ZVUK Eva Valiño HRAJÚ Jordi Pujol Dolcet, Anna Otin, Xènia Roset, Albert Bosch, Ainet Jounou, Josep Abad, Montse Oró MINUTÁŽ 120 min. HODNOTENIE  ●●●●*½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 10. 2022

Jakub Lenčéš, filmový publicista
foto: Film Europe

Láska, strach a cirkusový veterán

Alice Nellis sa v tvorbe často venuje téme ženského prežívania rôznych období života, medzigeneračným vzťahom, ženskej sile osobnosti, a to v rámci divácky prijateľných žánrov a postupov: či už v pomerne minimalistických psychologických drámach, alebo v rozprávke, akou bolo Sedem zhavranelých bratov (2015). Jej filmy spája cit pre výber a vedenie hercov, prosté, ale funkčné rozprávanie a najmä schopnosť podať v zásade feministické témy nenásilne a bez pátosu, s pochopením nuáns vzťahov, tak čisto ženských, ako aj medzi ženami a mužmi. 

Výnimkou nie je ani Buko. Námet je dosť bizarný: vdova zdedí po bývalom manželovi cirkusového koňa, a navzdory svojím preferenciám i názorom detí sa tento dar rozhodne prijať a ďalej žiť na nenávidenom vidieku, kam sa pred manželovou smrťou presťahovala.

V zásade ale sám film až taký bizarný nie je. V niečom pripomína nedávne dielo Bohdana Slámu Baba z ľadu (2017). V oboch filmoch starnúca žena čelí názorom dospelých detí na to, ako by mala žiť, a rozhodne sa radšej pre rizikovejšiu ako predvídateľnú cestu usporiadanej babičky. A v oboch dôležitú časť deja tvorí snaha detí ovplyvňovať životy matiek.

Prerod hlavnej protagonistky Jarmily nie je jednoduchý. Z hľadiska výstavby filmového rozprávania pôsobí aj záhadne a nepravdepodobne. Prečo sa žena, ktorá v čase manželovej choroby prejavuje odpor k vidieku, kozám, ale aj hlučnému cirkusu pod oknami nemocnice, nakoniec rozhodne na vidieku zostať a starať sa o nepochopiteľné dedičstvo po mužovi? O to viac, že s tým nesúhlasia ani deti, ktoré by ju radšej videli v bezpečí mesta? A o to viac, že sa koňa bojí, a musí zaangažovať susedovho chlapca, aby jej s ním pomáhal? Čo sa spočiatku javí ako starecká zarputilosť alebo zmätenosť čerstvej vdovy, sa však postupne stáva tmelom rodiny aj vidieckej komunity. O koňa prejaví záujem dievčina zo susedstva, „aspergerka“ Tereza. Starostlivosť oňho ju upokojuje a zároveň poskytuje jej matke vytúžené chvíľky oddychu. Takisto jej pomôže ukázať okoliu dovtedy skrytý talent a stať sa užitočnou, keďže Bukovi rozumie ako málokto.  Vďaka koňovi Jarmiline vnučky prežijú na vidieku idylické chvíle a na koňa sa napokon posadí aj neurotická Jarmilina dcéra. Jarmila sa však ku koňovi približuje len veľmi obozretne. Cítime, že tento dar prijíma z úcty k manželovi, ale stále nevieme, prečo aj po manželovej smrti slepo nasleduje jeho vôľu?

Buko je pevne organizovaná, fungujúca dráma s mnohými klasickými motívmi – búrka sa strieda s idylou, vtipné momenty s napätými. Rozuzlenie Jarmilinho tajomstva sa udeje pomerne predvídateľne na rodinnej oslave jej narodenín, keď deťom prečíta list od manžela a ukáže im fotku z mladosti. Fotku s koňom. Jarmila sa koňa rozhodla prijať nielen z úcty, ale aj z vďačnosti: manžel sa jej neobvyklým posmrtným darom pokúsil darovať víťazstvo nad strachom. 

Jednotlivé motívy zapadnú do seba a vyjaví sa dominantná téma filmu: téma lásky a strachu, ich vzájomného vplyvu, ale aj sily lásky prekonať strach. Táto téma rezonuje najmä vo vzťahoch matiek a dcér, no dojímavým posolstvom filmu je sila posmrtnej lásky manželov a využitie daru na konečné oslobodenie sa od vôle iných, bez roztržiek a horkosti.

Silnou stránkou filmu sú psychologicky aj herecky výborne zvládnuté postavy, aj dobrá kombinácia neokukaných tvárí (najmä Anna Cónová v úlohe Jarmily) s tvárami známych filmových hercov. Podobne ako vo filme Výlet Nellis dokonca opäť obsadila aj slovenského režiséra Martina Šulíka, ktorý svoju miniúlohu zvládol s decentnou noblesou. Pozitívne však prekvapí najmä Martha Issová v netypickej úlohe Terezy, ktorú podáva väčšinou veľmi presne a starostlivo sa snaží vyhýbať karikatúre. Naopak, filmu škodí priveľa emocionálne sugestívnej hudby, ktorá ho zbytočne posúva do mainstreamu. Bez ohľadu na to je Buko vydareným filmom o dôstojnom starnutí, nenápadnej láske aj o hľadaní porozumenia medzi matkami a deťmi.

Buko (Česko/Slovensko, 2022) NÁMET, SCENÁR A RÉŽIA Alice Nellis KAMERA Matěj Cibulka STRIH Filip Issa HUDBA Jan Ponocný HRAJÚ Anna Cónová, Petra Špalková, Jan Cina, Marhta Issová, Jana Oľhová, Lenka Termerová a iní MINUTÁŽ 112 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. 10. 2022

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: GRIMALDI PRODUCTION

Zas raz vianočné dobrodružstvo

Vianočný čas akoby z roka na rok začínal o trošku skôr. Pravidelne ešte pred adventným obdobím, čo môže vyvolávať – trochu krivý – úsmev a asi to aj všeličo vypovedá o našej (vyprázdnenej) dobe. Znakom blížiacich sa Vianoc bývajú i nové vianočné filmy v kinách, v dvetisícdvadsiatom druhom pôjde minimálne o jeden, o  slovinsko-luxembursko-chorvátsko-slovenskú koprodukciu, určenú detskému publiku. Volá sa Čiapka.

V živote osem- či deväťročného Erika sa zjavne čosi podstatné pokazilo, aj sviatky musí totiž nedobrovoľne stráviť v odlúčení od rodičov. V detskom domove. Navyše je terčom šikany zo strany nepríjemnej trojice spoluchovancov. Keď Erik vyhrá v tradičnom losovaní o to, ktoré z detí bude môcť ísť na Vianoce do rodiny Štedrých (fakt sa nemohli volať inak?), posmutnie, lebo zároveň sa dozvie, že jeho mama, hoci mu dala sľub, si poňho nepríde. Na druhý deň sa objavuje živá Barbie, pardon, vlastne je to pani Štedrá. Aj s ukážkovo rozmaznanou šesťročnou dcérkou Luckou si odvádzajú Erika k sebe. Lucka sa čertí, nechcela na návštevu chlapca, ale dievčatko. Pani Štedrá je spokojná, bude sa môcť chváliť kamarátkam do telefónu, aká je len dobrá. Večer sa Lucka zastrája, že nezaspí a bude čakať na Ježiška. Erik nehovorí nič, ale v noci sa zobudí a dole v obývačke natrafí na nečakaného hosťa. Netrvá dlho a spolu s Luckou sa ocitajú v jeho aute. Nočné dobrodružstvo sa začína...

Čo sa týka čisto filmárskeho remesla, na Čiapku sa dobre pozerá. Kamera sa nemýli (a strih jej pomáha), keď treba, sníma dynamicky, no v pravej chvíli sa vie zastaviť a privodiť napätie, chvíľku na premýšľanie či sladké spočinutie. Rozsvetielkované interiéry a exteriéry sú pekné pre oko. Predstavitelia detských postáv – čo býva často kameň úrazu – svoje úlohy naozaj zvládajú. Animované vsuvky osviežia. Dramaturgický oblúk, hoci obohraný, v zásade funguje, ale... Trochu nahrubo poviem, že zabalené je to v peknom papieri, ale vnútri je dosť nepríjemná mozaika z ošúchaných fragmentov. Keď hovorím o vnútre, mám na mysli scenár či príbeh presýtený klišé a čudnosťami.

Šikana v detskom domove sa prejavuje ako predhrievanie záchodovej dosky, pohadzovanie čapice, nútené stlanie postelí a presolenie jedla. Nedalo sa inak? Peniaze možno získať pouličnou performanciou. Neposlúchajúci automat na sladkosti. Jeden zo šikanovačov je nemotorný tučko, ostatní dvaja sú do špiku kostí skazení. V domove úraduje len jediná pani vychovávateľka. Aby sme vedeli, na čo Erik myslí, ukazujú nám, že si z okna auta všíma jedine kompletné a veselé rodiny – ale že ich na ulici je! Bohatí ľudia žijú najmä na efekt, vládnu im mobily a ich cieľom je hygge. Inak sú sympatickí. Pri losovaní je v osudí oveľa menej papierikov s číslami ako detí v sále. Kto dvihol veľkého psa do nákupného vozíka? Opakovanie niektorých motívov, napr. stolovania či ozdobovania stromčeka, v rôznych prostrediach vedie akurát k poznaniu, že nikde to nie v poriadku. Dalo by sa pokračovať. Napríklad kauzou Ježiško. Ten má vo filme vizáž starého chlapa s hustou sivou bradou, oblečený je v červenom plášti olemovanom bielou kožušinkou – akoby z oka vypadol Dedovi Mrázovi, Santa Klausovi či Mikulášovi. Navyše, keď sa ústredné postavy ocitnú v inscenovanom slamenom betleheme na námestí, panáčika ležiaceho v jasličkách pomenujú takisto Ježiško. (A keď vyrastie, kúpi si plášť.) Vianočný (nielen) terminologický chaos sa tu nerozpletá, ale bez logiky betónuje.

Tvoriť pre deti sa mnohým zdá jednoduché, lenže platí opak. Najmä preto, že ako dospelí už nie sme insidermi a lanká, ktoré by nás vnútorne spájali v detstvom, neraz spretrháme skôr, než začneme písať, filmovať... Priblíženie sa k malým čitateľom či divákom potom vyzerá ako veselé, farbisté, ploché zjednodušenie vesmíru a života, často ho sprevádza nepravda, skreslený uhol pohľadu. Čiapka sa deťom možno aj bude páčiť, zasmejú sa, ale nie je to film o svete, v ktorom žijú, hoci sa tak aj tvári. Podľa mňa by si zaslúžili viac.

Čiapka (Kapa, Slovinsko/Luxembursko/Slovensko/Chorvátsko, 2022) RÉŽIA Slobodan Maksimović SCENÁR Saša Eržen KAMERA Sven Pepeonik HUDBA Michal Novinski HRAJÚ Gaj Crnic, Kaja Podreberšek, Klemen Slakonja, René Štúr MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE ● ½  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. 10. 2022

Zuzana Mojžišová, filmová publicistka a spisovateľka
foto: Forum Film

Muž, ktorý staval katedrálu

Úzkymi uličkami mesta sa nocou vlečie na bicykli starý muž. Hovorí, že svet je prázdny a nevďačný. On sa narodil, aby hľadal pravdu. Ako? Nesmierne zvláštne a svojrázne. Pozoruhodnú cestu osamelého pútnika za naplnením jeho poslania približuje celovečerný dokument Katedrála režiséra Denisa Dobrovodu.

Ľudia o ňom vravia, že je blázon. A márnivý. Justo Gallego tvrdí, že sa mýlia. Svoj život zasvätil Stvoriteľovi. Od roku 1961 mu na svojom pozemku v Mejorade del Campo neďaleko Madridu stavia katedrálu. Keď začínal, mal tridsaťšesť a žiadne vedomosti o staviteľstve či architektúre. Napriek tomu vytvoril impozantnú stavbu, o ktorej vie svet. Don Justo je jedinečný typ osobnosti pre film, reflektujúci povrchnosť v spoločnosti zvádzanej a omámenej konzumom. Na jednej strane je (akokoľvek šialená) viera v službu niečomu vyššiemu, na druhej realita, ktorej zmyslom je žiť a užívať si.

Prísne kritické vyjadrenia dona Justa vyvolávajú pocit, že počúvame slová biblického proroka. Jeho výčitky, ktorými častuje všetkých a všetko naokolo, sú plné vášne jedinej pravdy, no nie je novým profétom. Je len obyčajným človekom, ku ktorému nebol osud práve najpriaznivejší. A preto sa upäl k viere a Stvoriteľovi. Peripetie „staviteľovho“ života osvetľujú výpovede jeho najbližších, susedov, známych aj spolupracovníkov. Mal jedenásť, keď mu zomrel otec. Musel opustiť základnú školu a zastať otcovo miesto, starosť o rodinu ostala na jeho pleciach. Navyše sa v Španielsku začala občianska vojna. Chcel sa stať mníchom, do roboty bol ako drak, do komunity kláštora však nezapadol. Vraj nevedel počúvať názory iných, tak ho mnísi poslali domov.

Rozhodol sa slúžiť cirkvi, ako vedel. Povedal si, že na pozemku, ktorý zdedil, postaví katedrálu. Onakvejšiu, ako je slávna Sagrada familia v Barcelone. Gaudího architektúra bola pre neho niečím opovrhnutiahodným. Rovnako ako umenie v madridskom Prade. Keď začal kopať veľkú jamu, susedia boli presvedčení, že sa zbláznil. Keď začali vyrastať prvé steny a stĺpy, len sa čudovali. Vystačil s materiálom, čo mu ľudia venovali (recyklácia v čase, keď ešte nebola módnym sloganom). Hodilo sa mu všetko, rozbité dlaždice aj tenisové loptičky.

Keď si s niečím nevedel rady, oslovil odborníka. Keď potreboval robiť s kovom, zavolal zvárača. Sledoval ho pri práci a druhýkrát to už urobil sám. Bez základných znalostí, bez odborného vzdelania. Je fascinujúce sledovať muža na prahu sedemdesiatky, ako sebaisto sa šplhá po nebezpečne vyzerajúcej konštrukcii k najväčšej kupole, aby natrel farbou jej kovovú konštrukciu. Nedokončená katedrála, ktorá nespĺňa žiadne stavebné kritériá, je veľkým otáznikom. Delegácia UNESCO je v rozpakoch, cirkev si umýva ruky, občianske združenie Poslovia mieru má záujem, no ambície dona Justa sa od jej plánov dosť odlišujú.

„Katedrála je pre mňa moja manželka,“ vyznáva sa jej staviteľ. S pribúdajúcimi rokmi mu ubúdajú sily. Jej dokončenie je stále v nedohľadne. Vetchý deväťdesiatšesťročný starec už nevstáva z postele, no budúcnosť jeho chrámu je z právnej stránky neistá. Dokončia ju noví majitelia, či dá mesto prečudesný objekt zbúrať? Story, ktorú by nevymyslel ani ten najdôvtipnejší scenárista, písal sám život. Originalitou zaujala svet umenia (výstava v newyorskom MoMA) aj svet reklamy, ktorej výsledkom boli autokary plné zvedavcov.

Zo skladačky kusých informácií sa rodí portrét muža, ktorý odmieta brať na vedomie prekážky. Silu nevšedného príbehu násobí pôsobivý vizuál, dynamická kamera sleduje premeny čiernej stavby v priebehu troch desaťročí. Hoci nejde o dielo geniálneho architekta, aj tak ohuruje. Veľkosťou, ambicióznosťou, vtipnými detailmi aj zdanlivou nestabilitou. A neustálym stavebným ruchom. Pozoruhodný príbeh naivného staviteľa chrámu, ktorý si našiel svojrázny spôsob, ako slúžiť Stvoriteľovi, je mimoriadne silný sám osebe. Režisér Denis Dobrovoda, ktorý spolupracoval so škótskym novinárom Matthewom Bremnerom, povýšil Katedrálu na vizuálne sugestívnu úvahu o zmysle života. 

Katedrála (Slovensko, 2022) RÉŽIA Denis Dobrovoda SCENÁR D. Dobrovoda, Matthew Bremner KAMERA Gonzalo Hernández-Vallejo Fernández, Israel Seoane, Diego Trenas STRIH Ona Bartroli ÚČINKUJE Justo Gallego MINUTÁŽ 87 min. HODNOTENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 13. 10. 2022

Jena Opoldusová, publicistka
foto: Kolsa Films SK

Trančík ako tvorca

Trančík je klasicky vystavaný dokument o výraznej osobnosti slovenskej kinematografie. Na ploche jednej hodiny ponúka zhruba všetko dôležité, čo sa do takejto stopáže zmestí. 

Dušan Trančík je režisér tak dokumentárnych, ako aj hraných filmov. Ako v dokumente o svojej kariére sám hovorí, snom každého režiséra je nakrútiť celovečerný hraný film. Jemu sa to podarilo už ako tvorcovi dokumentov úspešných u kritiky – Fotografovanie obyvateľov domu (1968), Šibenica (1969), Tryzna (1969), Robotník X (1970) a Vrcholky stromov (1972): na poli hranej tvorby debutoval v roku 1976 snímkou Koncert pre pozostalých s Jurajom Kukurom v hlavnej úlohe. Už tu naznačil, akým smerom sa bude rozvíjať jeho umelecká tvorba. Jednotlivca, mladého muža alebo muža v strednom veku a neskôr aj ženu (Fénix, 1981), konfrontuje s okolím, respektíve metaforicky aj s celým spoločenským a politickým systémom. 

Počínajúc Víťazom (1978), na ktorom spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom, nastáva Trančíkova zlatá tvorivá éra, rámcovaná v roku 1987 snímkou Víkend za milión. Film dokumentaristu Erika Prausa (Zem, ktorá hľadá svoje nebo,Volanie) s názvom Trančík sa z tohto obdobia venuje okrem spomínaného Víťaza aj vydareným komentárom k spoločenským neduhom a dilemám jednotlivca v dielach Pavilón šeliem (1982) a Iná láska (1985). Dušan Trančík vysvetľuje, ako využíva prirovnania a metafory najmä v Pavilóne šeliem, ale dočkáme sa aj jednoduchého vysvetlenia výskytu žiráf v dokumente Vrcholky stromov. Pre filmových teoretikov alebo začínajúcich tvorcov pôjde asi o najsilnejšie momenty hodinovej snímky, pretože skvele demonštrujú využitie filmovej reči (prirovnaní, metafor alebo synekdoch) v hranej aj dokumentárnej tvorbe. 

Určitým limitom pre informačnú bohatosť Trančíka je jeho hodinová stopáž. Samozrejme, je umením ponúknuť divákovi v čo najkratšom čase čo najviac relevantných faktov a udalostí v rámci konkrétneho obsahu, ale v prípade snahy o obsiahnutie celej Trančíkovej kariéry, jeho životnej cesty a názorov zisťujeme, že niekoľkými desiatkami minút navyše by dokument získal väčšiu hĺbku. Nejde však priamo o kritiku, pretože Prausovi sa na druhej strane podarilo dostať do šesťdesiatich minút prakticky všetko podstatné – ak nepovažujete za dôležité počuť komentár protagonistu a vidieť zábery z každého Trančíkovho filmu. Možno by nebolo na škodu použiť aj zábery zo spomínaného Fénixa, ktorý sa istým spôsobom vymyká z režisérovho portfólia ženským pohľadom, prípadne spomenúť autorov postoj k rozprávkam, keďže v roku 1988 sa prezentoval aj tvorbou pre deti (Sedem jednou ranou, Mikola a Mikolko). 

Praus sa absolútne vyhýba Trančíkovmu súkromiu, čo je buď autorský zámer, alebo spolu s protagonistom nepovažoval za vhodné obohacovať dokument, ktorý sa venuje aj spoločenským témam a politike, o tento rozmer. Trančíka tak spoznávame výhradne ako režiséra tvoriaceho napriek okolnostiam umelecké autorské filmy (i keď väčšinou na základe scenárov iných). Ako jednému z mála sa mu počas socializmu darilo natáčať temnejšie, depresívnejšie diela s jasnou kritikou konkrétnych, aj celospoločenských fenoménov doby. 

O Dušanovi Trančíkovi a jeho diele rozprávajú aj ďalšie významné osobnosti slovenskej kinematografie: režiséri Martin Šulík a Milan Černák, scenáristka Dagmar Ditrichová, filmová historička Jelena Paštéková a riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Neprekvapí, že tieto osobnosti prehovárajú na kameru z dobre známych priestorov kinosál Kina Lumière. Možno by však snímke dodalo na zaujímavosti, ak by Praus konfrontoval Trančíka s každým zúčastneným. Mohli tak vzniknúť zaujímavé rozhovory. 

Znalcom umelcovej tvorby a života asi dokument Erika Prausa veľa nových informácií neposkytne, pre ostatných, či už divákov, ktorí videli napríklad iba Víťaza či Inú lásku, alebo divákov absolútne neznalých Trančíkovho portfólia, pôjde bezpochyby o informačne veľmi bohatý materiál. Našťastie, aj dostatočne prístupne a príťažlivo nakrútený. 

Trančík (Slovensko, 2022) RÉŽIA A SCENÁR Erik Praus KAMERA Stano Gužák STRIH Radoslav Dúbravský HUDBA David Kollár HODNOTENIE  ●●● ½ MINUTÁŽ 61 min. TELEVÍZNA PREMIÉRA 28. 10. 2022

Erik Binder, filmový publicista
foto: Memory film