Filmové publikácie

Kino-Ikon 1/22
(ASFK, SFÚ v spolupráci s VŠMU, Bratislava, 2022, 315 strán)

Aktuálne číslo časopisu pre vedu o filme a pohyblivom obraze otvára spomienka na zosnulého kameramana Alexandra Strelingera, ktorú napísal Mišo Suchý. Po štúdii kunsthistoričky Gabriely Kisovej o mediálnom obraze slovenských výtvarníkov v socialistickom dokumentárnom filme z čísla 1/21 prináša Kino-Ikon 1/22 pokračovanie Kisovej štúdie, tentoraz o filmovom obraze výtvarníkov po roku 1989. Druhým textom v rubrike Studium je pohľad na prvé slovenské (ne)filmové herečky – Karol Mišovic sa v ňom venuje Oľge Borodáčovej Országhovej, Ružene Porubskej, Márii Bancíkovej, Alžbete Poničanovej a Marte Černickej. Renáta Lokšová zase zaostrila pozornosť na filmové postavy Júliusa Pántika. Petra Hanáková sa venuje otázke kádrov v domácej filmovej tvorbe po roku 1948, Jana Dudková rozoberá zobrazenie Bratislavy v slovenských hraných filmoch po roku 2010. Strihovú formu slovenských dokumentov 60. rokov približuje text Martina Palúcha, Milana Cyroňa zaujíma recepcia osobnosti a diela Karola Plicku v rokoch 1945 až 1989. Popri ďalších textoch ponúka aktuálny Kino-Ikon aj obsiahly rozhovor Evy Filovej s režisérom Milanom Černákom.
 

Andrea Slováková, Peter Kerekes (zost.): Jak se dělá dokument
(Nová beseda, Praha, 2022, 300 strán) 

Kniha rozhovorov, ktorú edične pripravili Andrea Slováková a Peter Kerekes, prináša pohľad na autorské metódy pri tvorbe dokumentárneho filmu a prístupy k nemu – od vývoja látky cez jej tvarovanie, ale aj hľadanie protagonistov a prácu s nimi až po fázu strihu či „vypustenia“ nového filmu do sveta. Rozhovory vznikali vo viacerých etapách v rokoch 2018 až 2022 a stretli sa pri nich autorsky najvýraznejší českí aj slovenskí dokumentaristi predovšetkým staršej strednej generácie: okrem Petra Kerekesa v nej o svojich projektoch hovoria aj Robert Kirchhoff, Lucie Králová, Martin Mareček, Martin Ryšavý a dve autorské dvojice – Zuzana Piussi s Vítom Janečkom a Martin Kollar s Máriou Rumanovou. Z rozhovorov s dvojicami vyplýva nielen to, ako funguje „dvojhlavý“ či „štvorručný“ spôsob dokumentaristickej práce, ale aj to, čo strata partnerky znamená nielen pre filmára, ale aj pre vyvíjaný projekt.

Rozhovory sa sústreďujú na prácu filmárov na konkrétnych tituloch, no zračí sa v nich aj spôsob ich myslenia a vnímania či pretvárania týchto úvah a vnemov do špecifických autorských poetík. Kniha sa vďaka tomu, že hovorí aj o filmoch, ktoré ešte len vznikajú alebo sa práve chystajú do kín, číta ako napínavý román.


Jan Štern: Producenství v hrané tvorbě
(AMU, Praha, 2022, 104 strán)

Do série útlych publikácií z dielne pražskej FAMU, ktoré v kocke približujú nielen uchádzačom o štúdium podstatu vybraných filmových profesií a procesov, pribudla ďalšia. Po zvukovej dramaturgii audiovizuálneho diela či strihovej skladbe vo filme a v televízii sa tentoraz zameriava na produkciu hranej tvorby. „U nás v 90. rokoch prevládal názor, že film je autorským dielom režiséra a producent tu je nato, aby zabezpečil peniaze a výrobu filmu. Dodnes má tento názor silný ohlas, ale postupom doby sa dostávame do štandardných pomerov, keď je základným spúšťačom a hýbateľom filmu producent,“ píše v publikácii jej autor Jan Štern, kreatívny producent pôsobiaci v Českej televízii. Tým, ktorí sa zaujímajú o profesiu producenta, dáva odpoveď na základné otázky. Prečo byť producentom, čo vlastne producent robí a do čoho zasahuje? Aké sú správne otázky, ktoré by si producent mal klásť? O čom všetkom by mal mať prehľad? Aký je vzťah producenta s režisérom a ako sa vyberá režisér či herci? Čo všetko je medzi zámerom niečo sfilmovať a skutočnou realizáciou filmu? Záver publikácie prináša pohľady na tému od producenta Čestmíra Kopeckého a režisérky Andrey Sedláčkovej. 

mf, mak

Rozhovory o filme

,,Rozprávačstvo je požehnanie aj trest“ a iné príhody

Nedávno vyšla v spolupráci VŠMU a SFÚ kniha Rozhovory o filme. Zostavili ju Marek Leščák a Martin Šulík, obsahuje deväť rozhovorov s deviatimi pedagógmi – režisérmi a/alebo scenáristami: s Ondrejom Šulajom, Stanislavom Párnickým, Dušanom Dušekom, Dušanom Trančíkom, Jozefom Paštékom, Pavlom Korcom, Petrom Bebjakom, Markom Škopom a Ivanom Ostrochovským. Šesť z nich viedli študentky, dva študenti a jeden Martin Šulík, spoluzostavovateľ publikácie.

Pri čítaní knihy začne byť jasné, že je určená primárne ľuďom so záujmom o štúdium na FTF VŠMU. Texty neprinášajú informácie, ktoré by sme nemohli nájsť v iných, obsahovo aj formálne zaujímavejšie spracovaných publikáciách o filmovej réžii a scenáristike. Respondenti už trochu opotrebovane spomínajú zakaždým tie isté mená európskej alebo americkej kinematografie – Godarda, Truffauta, Felliniho, Antonioniho, Formana či Kubricka. V odpovediach sa často nevyhnú floskulám či opakovaniu očividného, napríklad: „Filmovú hudbu používa každý režisér inak.“ Nájdu sa aj prinajmenšom nepresné, prinajhoršom zavádzajúce informácie: „... treba povedať, že 80 % filmových scenárov vychádza z literárnej predlohy,“ hovorí Párnický v „rozhovore“, v ktorom nie sú otázky, iba medzititulky uvádzajúce jeho monológy na rôzne témy. 

Respondenti odpovedajú zväčša na jednoducho položené otázky, vďaka čomu je možné porovnať ich tvorivé prístupy, ale aj osobnostné črty. „Čo je pre vás filmová réžia?“ „Ako si vyberáte hercov?“ „Čím sa podľa vás líši hraný a dokumentárny film?“ Kniha tak predstavuje premýšľanie konkrétnych pedagógov a dovoľuje čitateľkám a čitateľom vytvoriť si očakávania, ako by mohlo/bude vyzerať ich štúdium na FTF VŠMU.

V predslove Leščák a Šulík píšu, že „sa rozhodli iniciovať rozhovory medzi študentmi filmovej fakulty a ich staršími kolegami. Chceli sme vytvoriť priestor na medzigeneračný dialóg, v ktorom sa budú spoznávať, deliť o svoje vedomosti a zážitky.“ Delenie sa o vedomosti a zážitky je vo veľkej väčšine rozhovorov jednostranné. Starší muži filmári odovzdávajú mladým ženám študentkám, ktoré venovali čas príprave otázok, svoje múdrosti a tieto ženy zase raz vykonávajú neviditeľnú prácu: trpezlivo počúvajú a potom prepisujú, aby boli vo výsledku označené generickým maskulínom študenti.

Skutočne citeľná pokora a snaha o systematický dialóg so študentstvom pri výučbe je v rozhovoroch prítomná málo. Jednou zo svetlých výnimiek je Dušan Dušek. Ide zároveň o jediného respondenta, ktorý používa v odpovediach aj inkluzívny jazyk – hovorí o „študentoch a študentkách“.

Na Rozhovoroch o filme sa dá odpozorovať aj generačný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí začínali tvoriť počas totalitného režimu, a mladšou generáciou tvorcov a pedagógov (Bebjak, Ostrochovský, Škop), ktorých prístup vyznieva o niečo vecnejšie, je menej zaťažený historickým bojom s cenzúrou a zášťou voči politickým a tvorivým obmedzeniam. Predovšetkým Ostrochovský (ne)zámerne vnáša do tejto publikácie akúsi metasebakritiku, keď hovorí: „... je naivné si myslieť, že si pozrieš šesť profilových rozhovorov, jeden z nich si vyberieš, a tak to budeš robiť.“

Pri Petrovi Bebjakovi (s ktorým viedla – rovnako ako s Ostrochovským – rozhovor Hana Hančinová) cítiť potenciál dialógu, prítomnosť druhej osoby s vlastnými skúsenosťami, o ktorých môže (mohla by) hovoriť, ako aj pragmatickejšiu stránku profesie: „Nechcel by som vyhorieť,“ hovorí v závere rozhovoru Bebjak. Rovnomernejšia dialogickosť napriek proklamácii v úvode pri ostatných rozhovoroch takmer absentuje. 

Pri textoch, v ktorých sú zahrnuté iba výpovede, názory a životné skúsenosti mužov, je namieste pýtať sa, prečo je to tak. Nie sú hádam na VŠMU ženy pedagogičky, režisérky, scenáristky, filmové teoretičky, animátorky, ktoré by mohli priniesť svoj pohľad na svet a tvorbu? Zvlášť v čase, keď inštitúcie naprieč rôznymi oblasťami dbajú o rodovú rovnosť...

Následne je vhodné pýtať sa a pátrať, či a ako sa v knihe spomínajú ženy – Věra Chytilová ako režisérka novej vlny, „krásna manželka“ Ladislava Mňačka, ktorá vlastnila práva. Keď sa Ema Nemčovičová pýta Jozefa Paštéku na balansovanie osobného života a práce scenáristu, nespomenie neviditeľnú prácu manželky – tú, ktorá mu poskytuje možnosť „odstrihnúť sa“ a byť zahĺbený do práce, nemusieť sa starať o domácnosť a deti. Pavol Korec hovorí o „babách“, o tom, ako ho zaujalo, že šestnásťročná „dievčinka“ berie drogy, „pretože mám veľmi rád ľudí z okraja spoločnosti, to je moja úchylka“. Manželku spomenie ako príklad diváčky, ktorú „technická kvalita veľmi nezaujíma, ona vníma príbeh, to rozprávanie“.

V kinematografii, kde prevažujú portréty slávnych mužských osobností, vysiela takýto typ publikácie veľmi jasný signál o rodovej nerovnosti: sú tie, ktoré sa v tichosti a neviditeľnosti starajú, a , ktorí môžu vďaka nim hlasno hovoriť o sebe. 

Marek Leščák – Martin Šulík (zost.): Rozhovory o filme, Slovenský filmový ústav a Vysoká škola múzických umení. Bratislava: 2022, 200 s.

Barbora Nemčeková