Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha

Posledný film Ivana Palúcha kráča proti času 

Slovenský herec Ivan Palúch sa v roku 1969 objavil v programe filmového festivalu v Cannes hneď trikrát. Dvakrát v hlavnej súťaži – vo filme Aleksandra Petrovića Čoskoro bude koniec sveta po boku Annie Girardot a vo filme Volkera Schlöndorffa Michael Kohlhaas – a napokon v nesúťažnej časti prehliadky vo filme Františka Vláčila Marketa Lazarová. Príbeh jeho života vo forme autorského strihového filmu s názvom Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha vytvoril jeho syn Martin Palúch. V septembri zaň získal hlavnú cenu v súťaži domácich dokumentárnych filmov na MFF Cinematik.

Martin Palúch bol už v roku 2008 súčasťou autorského kolektívu podpísaného pod odbornou monografiou Herec Ivan Palúch. Ako filmový teoretik sa dlhodobo venuje aj akademickému výskumu slovenskej non-fiction kinematografie a v posledných rokoch najmä výskumu strihových filmov, dokumentárnych esejí a experimentálnych filmov vytvorených z archívnych materiálov či z found footage. Vo filme Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha, ktorý je jeho celovečerným debutom, tak spojil viaceré svoje profesijné záujmy so silnou osobnou líniou. Tá film motivovala, no ako téma sa v ňom neobjavuje. 

„Rozhodnutie spracovať do filmovej podoby životný príbeh môjho otca prišlo, žiaľ, až po jeho smrti v roku 2015,“ hovorí Martin Palúch pre Film.sk„Forma strihového filmu sa mi zdala na zobrazenie celého príbehu najvhodnejšia. Uvedomil som si totiž, že otcova filmografia je natoľko previazaná s jeho osobným životom, že postavy a situácie, ktoré stvárnil vo filmoch, korešpondujú s tým, čo skutočne prežíval. Mal som teda silný životný príbeh, neoddeliteľný od vývoja filmu a doby vzniku jednotlivých filmov, a strihová forma bola najužitočnejšia na rozprávanie o okolnostiach jeho života cez ukážky z hraných filmov, v ktorých sa objavil.“  

Odpočítavanie nemá klasickú chronologickú štruktúru, typickú pre mnohé strihové filmy – Martin Palúch totiž skladá príbeh života herca Ivana Palúcha doslova „proti času“. „Nápad rozprávať príbeh retrográdne vznikol hneď na začiatku. Chcel som narušiť konvenciu biografických portrétov tým, že otec bude od začiatku do konca filmu mladnúť, a nie naopak. Obrátil som teda optiku a ukazoval som najprv dôsledky a až postupne som odkrýval príčiny.“ Politický tlak normalizácie, spôsobujúci, že Ivan Palúch v 70. a 80. rokoch hrával len vedľajšie filmové roly, rozprávkové či televízne postavy, na základe ktorých ho slovenské filmové publikum pozná najlepšie, je tak vo filme zachytený rafinovane, pretože predchádza hviezdnemu obdobiu v rokoch 1962 až 1969, keď Palúch nakrúcal primárne v zahraničí a stvárňoval postavy, ktoré dnešné domáce publikum pozná menej ako tie slovenské. 

Dokonca aj Martin Palúch objavil a získal niektoré zahraničné materiály až pri príprave filmu. Svoju prácu na ňom charakterizuje ako „veľkú kombinatoriku“ vizuálnych materiálov a zvukovej stopy. Intenzívne pri nej spolupracoval so strihačom Petrom Harumom. „Peter je skúsený strihač,“ hovorí Palúch. „Samozrejme, nemohol som od neho žiadať, aby si naštudoval všetko to, čo som už videl, zistil alebo poznal ja. Postavil som teda kostru filmu, vybral scény a potom sme spoločne veľmi dlho hľadali výsledný tvar, tak aby bol zrozumiteľný a dokázal osloviť. Bol to náročný proces a pre nás oboch veľká skúsenosť. A to aj preto, lebo sme film najprv museli zostrihať najmä z náhľadov a až potom sme mohli začať riešiť kvalitu ukážok a vyrovnanie práv k nim.“

Keďže množstvo audiovizuálnych materiálov sa nenachádzalo v slovenských archívoch, fáze strihu predchádzalo dlhé obdobie rešerší, pri ktorých pomáhalo i viacero externých rešeršérov v zahraničí. „Tí pátrali v dobovej tlači, inštitúciách, archívoch. Kontaktovali sme produkčné spoločnosti, hľadali sme nástupcov práv. Telefonicky, e-mailmi, cez kamarátov. Získavanie kópií a vybavovanie práv na ich použitie nám zabralo asi dva roky a prebiehalo tak v Európe, ako aj v USA. Materiály bolo treba digitalizovať, prípadne čistiť, čo sa prejavilo aj na rozpočte,“ povedal pre Film. sk producent filmu Peter Neveďal.

Minuciózna príprava však priniesla hojnú úrodu. Vedľajším produktom bohato zdokumentovaného autorského strihového filmu je aj celovečerný televízny film Herec Ivan Palúch, ktorý v roku 2021 odvysielala slovenská verejnoprávna televízia. „Pôvodne sme nepočítali s výrobou televíznej verzie. Táto požiadavka sa objavila v procese výroby kinofilmu, keď si televízny film vyžiadal koprodukčný partner – RTVS.  Herec Ivan Palúch je klasický televízny portrét a urobili sme ho veľmi rýchlo, kým na kinofilme sme pracovali bezmála štyri roky. Vzhľadom na atypickú formu rozprávania sa však nedal skrátiť na štandardný televízny formát. Preto vznikli dva úplne odlišné filmy čo do spôsobu rozprávania i rozsahu použitia zahraničných ukážok, “ uzatvára Martin Palúch.

Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha (r. Martin Palúch, Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 160 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 58 000 eur, vklad RTVS: 10 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Ferenčuhová
foto: Filmpark production

±90

Automapa dokumentaristického myslenia

Po dokončení filmu Posledný autoportrét (2018) ostalo Marekovi Kubošovi množstvo nepoužitého materiálu z rozhovorov so slovenskými dokumentaristami, nakrútených v aute. Rozhodol sa k nim pridať rozhovory s ďalšími filmár(ka)mi a vytvoriť tak viacgeneračný portrét dokumentaristickej mysle ± 90, ktorý po premiére na MFDF Ji.hlava a uvedení v súťaži MFF Jeden svet prinesie do kín Asociácia slovenských filmových klubov.

 Už pri montáži Posledného autoportrétu bolo Kubošovi jasné, že „autorozhovory“ sú síce obsahovo bohatý materiál, no sú priveľmi rozsiahle na to, aby ich použil celé. „Bolo mi už vtedy nesmierne ľúto, ako okresávam myšlienky režisérov. A napadlo mi, že by z tejto roviny výpovedí mohol byť samostatný film. Vypovedal by o tom, ako rozmýšľa a koná skupina režisérov dokumentaristov, zachytával by ich stav mysle,“ napísal o projekte v roku 2018 v žiadosti o podporu z Audiovizuálneho fondu.

Respondentov si Marek Kuboš pracovne rozdelil do troch generačných skupín. „Najstaršia generácia zažila druhú svetovú vojnu – rok 1968 – rok 1989 – súčasnosť. Prostredná zažila rok 1989 – rok 1998 – súčasnosť. Tá najmladšia zažila súčasnosť,“ hovorí pre Film.sk„Uvedomil som si, ako dejinné udalosti determinujú myslenie človeka. Hĺbka uvažovania a konania filmárov je priamo úmerná intenzite existenciálnych zážitkov počas ich života.“ Z vlastnej generácie, ktorú kritik a teoretik dokumentárneho filmu Pavel Branko nazval generáciou 90, zaradil Kuboš do filmu Milana Baloga, Petra Kerekesa, Roberta Kirchhoffa, Juraja Lehotského, Marka Škopa, Zuzanu Piussi a Jara Vojteka. Spomedzi starších, ktorí študovali alebo boli aktívni už pred rokom 1989, nakrútil rozhovory s Dušanom Hanákom, Máriom Homolkom, Mišom Suchým, Alexandrom Strelingerom, Ľubomírom Šteckom, Martinom Šulíkom a Dušanom Trančíkom. Túto galériu doplnil autor(ka)mi, čo debutovali až po roku 2000: Marošom Berákom, Barborou Berezňákovou, Tomášom Krupom, Ivanom Ostrochovským, Erikom Prausom, Mirom Remom a najmladšou zo všetkých Barborou Sliepkovou. 

Mohlo by sa zdať, že filmové myslenie a autorský prístup respondentov ovplyvňovali najmä technológie, teda práca s filmovou surovinou, videom či digitálnou technikou, ktorá jednotlivé skupiny autorov charakterizuje. Marek Kuboš ich však nepovažuje za zásadné. „Technika nehrá rolu. Dobrý dokumentárny film sa dá spraviť na akékoľvek záznamové médium, od desaťkilovej kamery po smartfón. S pribúdajúcimi rokmi sa mi však javí, že v dokumentárnom filme je čoraz viac formy na úkor obsahu. Ale to som si všimol aj v hudbe,“ priznáva. „Hutné gitarové sóla Led Zeppelin nahradili redšie sóla od The Cure a sóla The XX sa už blížia k detskému popevku. Neviem, ako a kam bude tento trend pokračovať.“ 

Marek Kuboš komentuje aj nerovnomerné zastúpenie mužov a žien – nielen vo svojom filme, ale v celej slovenskej kinematografii. Situácia sa však, našťastie, postupne obracia: „Mišo Suchý mi na otázku, aká je budúcnosť dokumentu, odpovedal: ženy. Robia filmy omnoho zaujímavejším spôsobom ako mnohí dokumentaristi.“ Kuboš chcel mať vo svojom filme dokumentaristiek aj viac, ale ako priznáva, „niektoré si do auta nechceli prisadnúť“. Z výpovedí tých, čo si prisadli, ho zaujalo, že Zuzanu Piussi berú ako predvoj toho, čo sa dnes na slovenskej dokumentárnej scéne deje. „Vo filme odznejú aj mená Plítková, Čákanyová, Kašová, Pinčíková,“ uzatvára Kuboš.

Film však netvoria iba rozhovory – myslenie filmárov sa predsa prejavuje najmä v ich filmoch. Strihač filmu Peter Harum o montáži ± 90 pre Film.sk povedal: Do strižne som postupne dostal 40 hodín hovoreného slova a 141 filmov (109 hodín). S ukážkami z filmov sme pracovali ako s ďalšou rovinou rozprávania režisérov, akoby ich filmy nadväzovali na ich slová, nahrádzali ich, popierali ich alebo im dávali nový význam. Vznikali čiastkové zostrihy, ktoré sa potom dramaturgicky spájali do veľkého celku, a chýbajúce časti filmu sa dotáčali. Verím, že sa nám podarilo vytvoriť zaujímavú mozaiku, odhaľujúcu rôzne prístupy k tvorbe dokumentárneho filmu a vplyv doby na túto tvorbu.“

Film ± 90 produkovala Kubošova spoločnosť PSYCHÉ film, koproducentami sú RTVS a Slovenský filmový ústav.   

±90 (r. Marek Kuboš, Slovensko, 2022) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: Film sa v čase uzávierky dokončoval a rozpočet nebol ešte k dispozícii. 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Ferenčuhová
foto: PSYCHÉ film

Grand Prix

Keď snívajú chlapi 

Túžba uniknúť z bežného života a z problémov, ktoré sa neustále kopia, a k tomu jeden bláznivý nápad, to je rozbuška nevídaného dobrodružstva trojice obyčajných chlapov v strednom veku v novom česko-slovenskom filme Grand Prix Jana Prušinovského. Ľahko testosterónová komédiálna road movie príde do slovenskej kinodistribúcie už tento mesiac.

Bratranci Emil a Roman pochádzajú z prostredia, ktorému dominujú autá. Roman (Kryštof Hádek), bývalý nádejný automobilový pretekár, prevádzkuje ošumelý autobazár na okraji mesta, má tri deti a živelnú manželku. Emil (Robin Ferro), horlivý milovník poriadku, zase vedie úspešný servis, ustavične vylepšuje svoju autodielňu v centre mesta a o autách vie všetko. Obaja snívajú o tom, že zažijú naživo štart legendárnych formúl. Keď Emil jedného dňa vyhrá vstupenky na Veľkú cenu Španielska v Barcelone, netuší, že ich výlet za celoživotným snom sa čoskoro zmení na divokú jazdu naprieč Európou. Obzvlášť, keď sa k nim pripojí Romanov kamarát a miestny magnet na problémy Štetka (Štěpán Kozub). 

„Chceme vytvoriť kvalitnú filmovú komédiu, ktorá bude svet zobrazovať celkom realisticky, tak ako ho môže vidieť ktokoľvek, kto sa vydá na cestu autom z malého českého mesta až do Barcelony. Svet obyčajných ľudí, hotelov, benzínok a motorestov, ktorý použijeme ako autentickú kulisu pre náš príbeh troch chlapov na ceste za ich túžbami alebo za záchranou pred ich činmi,“ uviedli tvorcovia ešte pred nakrúcaním. Práve autentickým zobrazením prostredia, postavami z mäsa a kostí a z nich vychádzajúcim humorom, pri ktorom nerobí kompromisy, sa režisér Prušinovský zapísal do povedomia divákov pri seriáloch ako Trpaslík či Most! „Jednou z hlavných výhod tohto filmu je, že nakrúcame priamo počas akcie. Využívame reálne preteky, autentické prostredie. Svojím spôsobom som zvolil dokumentárny prístup, čo sa mi už osvedčilo v minulosti, a verím, že to diváci ocenia,“ povedal Prušinovský pre český portál auto.cz. Inšpiráciu nehľadal iba na miestach plných adrenalínu. „Motám sa všade, kde sa dá. Ani neviete, koľko času som strávil tým, že som sa ,zabudolʻ v bazároch, autoservisoch a ako huba nasával hlášky. Napríklad Novú Paku som prešiel s autokrosárom Fejfarom a bola to studňa hlášok a informácií.“ Prvotnú inšpiráciu na film, ktorý vznikal desať rokov, však našiel v príhode svojho kamaráta mimo automobilového sveta. „Šiel s kamarátmi na majstrovstvá sveta vo futbale do Portugalska a rozprával mi príbehy z tej cesty. A mne sa zdal nápad natočiť road movie o podobnej partičke strašne vtipný,“ prezradil Prušinovský, ktorý je pod Grand Prix podpísaný aj ako scenárista. 

„Už v DNA scenára boli jasne čitateľné atribúty jeho filmov. Jednoduchý príbeh, presne postavený vo zvolenom žánri, s hlbokým pochopením pre svojich ,nešťastnýchʻ hrdinov. Neustále nás oslovuje Prušinovského schopnosť s humorom, často až na dreň, rozprávať príbehy ,stratených dušíʻ bez toho, aby sme čo i len na chvíľu zapochybovali o tom, že každý z jeho hrdinov úprimne bojuje za svoje šťastie a má právo na lásku, čo dokumentuje celá jeho doterajšia filmová a televízna tvorba,“ hovorí pre Film.sk slovenská koproducentka Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes. Grand Prix je komédia s prvkami road movie, bláznivej komédie, sociálnej drámy i mafiánskej gangsterky. Prináša príbeh povedzme chudobnejšej strednej triedy, ktorá je v celej Európe rovnaká. Chlapi majú radi autá, futbal a pivo (alebo víno či pastis) a snívajú o lepšom živote. Radi by sa odpútali od všednej každodennosti. Hrdinovia tohto filmu sa o to pokúsia. Cesta na vysnívanú Veľkú cenu F1 v Barcelone je plná ,prúserovʻ, ale je šancou posunúť sa ďalej,“ uzatvára Mistríková. 

Grand Prix (r. Jan Prušinovský, Česko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 885 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 65 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: PubRes

Michael Kocáb – rocker verzus politik

Po stope Michaela Kocába

Tvorba výrazne produktívnej českej dokumentaristky Olgy Sommerovej, rozpínajúca sa od 80. rokov dodnes, zahŕňa niekoľko desiatok dokumentárnych filmov. Jej poslednými celovečernými snímkami pre kiná boli portréty Červená (o opernej speváčke Soni Červenej, 2017) a Jiří Suchý (2019). V línii portrétov pokračuje biografickým dokumentom o hudobníkovi a občianskom aktivistovi Michaelovi Kocábovi.

„Neviem, či politika ide dohromady s rockerstvom, ale určite ide s rockerstvom dohromady občianska angažovanosť. A Michael bol takto angažovaný celý život, “ povedala Sommerová v rozhovore pre Český rozhlas o Kocábovi, ktorý je neodmysliteľnou postavou českej kultúry, politiky a občianskej spoločnosti. V roku 1977 založil kultovú rockovú skupinu Pražský výběr, ktorá koncertuje dodnes. 

Film Michael Kocáb – rocker verzus politik mal premiéru na otvorení Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti a do slovenských kín príde symbolicky 17. novembra. Kocáb sa totiž vo výraznej miere angažoval v Nežnej revolúcii, zaslúžil sa o nadviazanie dialógu medzi komunistickou mocou a disentom a neskôr ako poslanec a predseda parlamentnej komisie riadil odsun sovietskych vojsk z Československa. „Mojou ambíciou bolo vytvoriť atraktívny životopisný a autorský portrét muža pohybujúceho sa medzi hudbou a politikou, ktorý nebol doteraz prezentovaný tak komplexne,“ povedala režisérka.

Dokumentárny portrét Michaela Kocába má ambíciu odkrývať rôzne polohy protagonistu a je vybudovaný na vzájomnom prestupovaní troch línií – súkromného života, hudobnej kariéry a občiansko-politických aktivít. Kameramankou filmu bola dcéra režisérky, takisto dokumentaristka Olga Malířová Špátová. Jej spolupráca s mamou zahŕňa už dvadsať filmov a sama naposledy nakrútila takisto portrét hudobníka – speváka Karla Gotta.

„Nemali sme obrovské množstvo materiálu, pretože ja nenatáčam kilometre, ale aj keď je ho veľa, pomerne rýchlo ho spracujem. Mám takú metódu mravčej práce, keď si dám všetko prepísať, očíslovať a potom kombinujem. Natáčali sme štyridsať dní v jednom roku a tri mesiace sme boli s Blankou Kulovou v strižni,“ povedala režisérka v diskusii po uvedení filmu na LFŠ. 

„Keď za mnou prišla režisérka Olga Sommerová s návrhom nakrútiť ako svoj ďalší film distribučný dokument o Michaelovi Kocábovi, bolo to len prirodzené pokračovanie mapovania životného príbehu tejto výraznej osobnosti a zároveň pokračovanie akéhosi voľného cyklu dokumentárnych portrétov, na ktorých mám možnosť s Olgou spolupracovať. Výhodou aj výzvou tohto projektu je, že na rozdiel od predchádzajúcich televíznych dokumentov ide o distribučnú snímku, kde dostane dostatočný priestor hudobná aj obrazová zložka,“ uviedla kreatívna producentka Českej televízie Alena Müllerová. 

Slovenskými koproducentmi filmu sú RTVS a ARINA. „S českým producentom Viktorom Schwarczom a režisérkou Olgou Sommerovou sme spolupracovali na dokumentárnom filme Jiří Suchý. Naša spolupráca na ďalšom dôležitom dokumente bola samozrejmosťou. Michael Kocáb má na Slovensku výraznú umeleckú, politickú a profesijnú stopu. Jeho angažovanosť v týchto oblastiach je vo filme výborne zobrazená,“ hovorí koproducentka filmu Silvia Panáková zo spoločnosti ARINA. „Michael má Slovensko rád a často tam koncertoval,“ dopĺňa režisérka Olga Sommerová. „V Košiciach spolupracoval s režisérom a choreografom Ondrejom Šothom na balete Sándor Márai a na divadelnom predstavení Milada Horáková, ktoré sme v Košickom štátnom divadle zaznamenali. Na vojenskom letisku v Sliači sme natáčali s náčelníkom Správy pre zabezpečenie odsunu sovietskych vojsk generálom Svetozárom Naďovičom, s ktorým Michael koordinoval odsun. Keďže odsun bol záležitosťou celého Česko-Slovenska, Michael dostal za zásluhy od prezidenta Andreja Kisku najvyššie slovenské vyznamenanie pre cudzincov Rad bieleho dvojkríža. A keď sme už boli na Slovensku, natočili sme aj Michaelov rozhovor so slovenskou prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorú podporoval v jej prezidentskej kampani.“

Michael Kocáb – rocker verzus politik (r. Olga Sommerová, Česko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 225 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 28 000 eur, vklad RTVS: 10 840 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4 

Barbora Nemčeková
foto: ARINA

Turnaj snov

Z rumunskej dediny do slovenskej. Futbalový turnaj snov

Dedinský futbal je fenomén, ktorý poznáme na Slovensku a poznajú ho aj v Rumunsku. Viac než o góly a výhru v ňom ide o pocit spolupatričnosti a rituál stretávaní sa s kamarátmi a so známymi. Stretnutia sú však predsa len veselšie, ak góly padajú a naši vyhrávajú. Hrdinom nového rumunsko-slovenského filmu Turnaj snov je práve takéto amatérske futbalové družstvo. 

Na úpätí transylvánskych vrchov pôsobí jedno neveľké mužstvo, ktoré už roky nevyhralo jediný zápas. Poslední z posledných, na najnižšej priečke rebríčka. Miestny poštár, barman, šéf polície či zopár stredoškolákov sa pravidelne stretávajú na ihrisku a spomínajú na mladícke sny o dráhe profesionálnych futbalistov. Dej sledujeme očami manažéra tímu Nelua, ktorý aj keď pôsobí stoicky, je vytrvalým motorom celého tímu. Svoje niekdajšie ambície sa snaží preniesť na novú generáciu chlapcov, v ktorých vidí skrytý potenciál, aj keď oni sami sa radšej vidia na diskotéke než na ihrisku. Nelu, ktorý večne zápasí s nepriaznivými podmienkami, sa stáva symbolom pokojného odhodlania a nezlomného charakteru v časoch zašlej slávy dedinského futbalu. Prekvapivé pozvanie na medzinárodný turnaj na Slovensku vracia všetkým hráčom nádej. Spoločne sa vydávajú na cestu za hranice, ktorá nakoniec nebude len o futbale. 

„Film je tragikomédiou o nenaplnených túžbach, vytrvalosti a, samozrejme, o dedinskom futbale. Pre mestského diváka bude príjemnou zmenou, pretože takmer celý film sa odohráva na dedine, a divák z vidieka sa v ňom ľahko nájde. Aj keď hlavnými hrdinami filmu sú Rumuni, riešia presne tie isté problémy okolo futbalu ako ľudia na Slovensku,“ približuje pre Film.sk Dávid Čorba, ktorý je spolu s Mariom Homolkom koproducentom filmu. Ich spoločnosť LEON Productions má na konte snímky ako My zdes (2005) či Hranica(2009) Jara Vojteka, portrétový film Milan Čorba (2014) v réžii Martina Šulíka či naposledy debut Barbory Berezňákovej Skutok sa stal (2019). Ďalším slovenským koproducentom je RTVS.

„Film nám pripomína, že aj na Slovensku žije dedinský futbal najmä vďaka nadšencom, akým je náš hlavný hrdina, a že v živote sú veci, ktoré ľudia nerobia len pre peniaze. Zároveň máme málokedy príležitosť vidieť, ako sa niekto v zahraničí pripravuje na cestu na Slovensko a aké dojmy to v ňom zanecháva, keď je už tu,“pokračuje Čorba, ktorý na projekt Turnaj snov natrafil na pitchingu sľubných dokumentov strednej a východnej Európy East Doc Platform.

„Film ma hneď zaujal a ešte počas podujatia som oslovil rumunských filmárov s možnosťou slovenskej koprodukcie. Film ma upútal trailerom a tým, že bol autentický a zároveň vtipný. Očarila ma postava hlavného hrdinu, ktorý aj napriek tomu, že ho mnohí odhovárajú od toho, čo robí, a napriek všetkým tým prehrám vidí vo svojej činnosti zmysel. Na druhej strane som si uvedomil, že v slovenskom filme, pokiaľ mi je známe, dedinský futbal ešte nebol témou, a hneď som si aj predstavil slovenský svetový unikát na filmovom plátne – vlak, ktorý počas futbalového zápasu prechádza cez ihrisko v Čiernom Balogu,“ vysvetľuje Čorba. Okrem Čierneho Balogu sa film odohráva v Slanskej Hute, Snežnici a kúpeľoch Rajecké Teplice. 

Popri rumunskej režisérskej dvojici Adina Popescu a Iulian Manuel Ghervas sa na filme podieľalo viacero slovenských tvorcov, napríklad spoluscenáristka Paula Maľárová: „Scenár vychádza z reálií slovenskej dediny a tamojšieho futbalu, takže písanie prebiehalo spontánne na základe zážitkov, ktoré sme mali počas obhliadok. Rozdiel bol, že už som mala základ od rumunských tvorcov, ktorí načrtli koncept filmu, a tak sa aj moja časť scenára odvíjala od ich predchádzajúcich textov, na ktoré bolo treba nadviazať. A, samozrejme, keďže išlo o observačný film, scenár sa tomu prispôsobil a bol viacpríbehový s rôznymi možnosťami, o ktorých sme predpokladali, že by počas nakrúcania mohli nastať, a na ktoré by sme mali byť pripravení.“ Slovenským kameramanom Turnaja snov je Oliver Záhlava a podieľali sa na ňom aj ďalší slovenskí tvorcovia. „Najväčším prínosom bolo, že vznikol tento film a že sme dvadsiatim dedinčanom splnili niečo, o čom sa neodvážili ani snívať – že oni, ktorí idú od prehry k prehre, budú niekedy hrať na zahraničnom futbalovom turnaji, hoci asi len raz v živote. Pre viacerých z nich to bol prvý dlhší pobyt za hranicami Rumunska a ukázalo sa, že futbal naozaj spája krajiny,“ dodáva Dávid Čorba.

Turnaj snov (r. Adina Popescu, Iulian Manuel Ghervas, Rumunsko/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 274 862 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 400 eur, vklad RTVS: 10 791 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray

Zuzana Sotáková
foto: LEON Productions

Pongo Calling

O práci aj aktivizme, ktorý presahuje hranice troch krajín

Pongo Calling je portrétom rómskeho občianskeho aktivistu, vlogera, ale aj kamionistu Štefana Ponga, ktorý až do predčasnej smrti vo februári tohto roku žil a pracoval vo Veľkej Británii, kam sa odsťahoval z Česka aj so svojou rodinou. Založil Československú rómsku úniu a pred pár rokmi zareagoval na výrok českého prezidenta Miloša Zemana, v ktorom označil Rómov za nepracujúcich, občianskou kampaňou: vyzval Rómov, aby sa fotografovali či nakrúcali pri práci.

Český dokumentarista Tomáš Kratochvíl už v roku 2014 nakrútil film Gadžo o svojom polročnom pobyte v rómskej komunite. Po ďalších filmoch o  životných a pracovných podmienkach Rómov chcel v roku 2017 zmapovať aj dosah brexitu na rómskych emigrantov v Spojenom kráľovstve. „Hľadal som postavy bez britského občianstva, ktoré sa budú vracať do Česka a zažívať šok, že u nás vládne iný prístup k rómskej menšine než vo Veľkej Británii,“ povedal o pôvodnom zámere filmu. „No ukázalo sa, že Rómovia vo Veľkej Británii nemajú problém získať povolenie na pobyt a občianstvo, pretože pracujú a žijú bežný život.“ Rozhodol sa teda sledovať Štefana Ponga, kamionistu, absolventa vojenskej školy a zručného organizátora, ktorý podľa Kratochvíla jednoznačne patril k rómskej elite. Podľa slovenskej koproducentky filmu Barbary Janišovej Feglovej si protagonista režiséra našiel sám.

Štefanovi Pongovi nešlo o to, aby sa filmom zviditeľnil, skôr chcel vyvracať negatívne stereotypy o Rómoch, prepájať jednotlivé komunity a pomáhať im. Zároveň svojimi občianskymi iniciatívami nastavoval zrkadlospoločenskému i systémovému rasizmu, ktorý v strednej Európe stále pretrváva. Jeho komunikácia a spontánnosť priťahovali nielen publikum jeho vlogov, ale dokážu udržať aj pozornosť filmového publika. „Mal som obrovské šťastie, že tá rodina je neuveriteľne vtipná a dynamická,“ hovorí o Pongovcoch Kratochvíl. Údajne mu ich stačilo iba pozorovať, v správnej chvíli zapnúť kameru a čakať na pointy prirodzených, každodenných situácií. 

Protagonista filmu sa, žiaľ, jeho premiéry nedožil. „Takýto koniec, samozrejme, nikto z nás nečakal, bol to šok, ale napriek obrovskému smútku cítime, že Pištov odkaz má hlboký zmysel a bude určite pokračovať cez aktivity jeho synov, spriaznené komunity, neziskové organizácie, ale najmä cez odhodlanie mnohých aktivistov a jednotlivcov. Z prvých reakcií divákov počas svetovej premiéry na medzinárodnom festivale Doc.Fest v  Sheffielde sme boli veľmi dojatí,“ hovorí koproducentka filmu Barbara Janišová Feglová. 

Po uvedení vo Veľkej Británii film premietli aj na MFDF Ji.hlava a 10. novembra zamieri do slovenských kín. „Je určený fanúšikom domácej dokumentárnej tvorby, divákom klubových kín a angažovanému publiku, vnímavému k ľudskoprávnym témam. Keďže ho chceme dostať čo najefektívnejšie aj k rómskemu publiku, sme radi, že distribúciu filmu zastrešuje spoločnosť Film Expanded, ktorá sa špecializuje na alternatívne formy využitia dokumentov,“ vysvetľuje koproducentka a Matej Sotník z Film Expanded k tomu dodáva: Pongo Calling je prvým ,rómskymʻ filmom v našom portfóliu. Nejde však v línii filmov, ktoré Rómov exotizujú. Jeho distribúciou chceme nastoliť témy, ako sú systémový rasizmus či migrácia, ktoré rómske etnikum presahujú. Po slovenskej premiére na festivale Jeden svet ho okrem kín uvedieme aj v rámci komunitných projekcií vo vybraných slovenských mestách. Spolupracujeme s iniciatívami či jednotlivcami, ktorí organizujú voľnočasové aktivity pre rómske publikum.“ Film Expanded uvedie popri filme Pongo Calling aj Odchádzania (2022, r. Mira Erdevički), ktorý prinesie iné spracovanie veľmi podobnej témy. „Aj preto sa tieto dva filmy do istej miery stretnú v kampani, médiách a na špeciálnych projekciách,“ uzatvára Sotník.

Pongo Calling (r. Tomáš Kratochvíl, Česko/Slovensko/Spojené kráľovstvo, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 323 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 33 000 eur, podpora z fondu KULT MINOR: 14 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: HITCHHIKER Cinema

Odchádzania

Príbehy Rómov z emigrácie

V časozbernom dokumente Někde je líp (Somewhere Better, 2003) sledovala Mira Erdevički osud rodiny Kováčovcov, ktorí žiadajú o azyl v Spojenom kráľovstve a zároveň sa snažia nájsť novú identitu a domov. V najnovšom dlhometrážnom dokumente Odchádzania, ktorý bude mať v slovenských kinách premiéru 10. novembra, sleduje osudy troch Rómov, ktorí žijú v Anglicku a v kritickom období sa ich životy menia v dôsledku kombinácie brexitu a covidu. 

Novinárka a filmárka Mira Erdevički študovala žurnalistiku v Belehrade a dokumentárnu tvorbu na FAMU. Vo svojej tvorbe sa dominantne venuje práve Rómom a sociálno-politickým kontextom ich života v diskriminujúcej spoločnosti. Po odchode do Spojeného kráľovstva, kde v súčasnosti pôsobí, sa venuje aj kontextu emigrácie do tejto krajiny. „Film Odchádzania je príbehom troch rómskych protagonistov, ktorým férové šance na vzdelanie a prácu vo Veľkej Británii zmenili život. A o tom, ako sa ,požičanéʻ snažia svojej komunite ,vrátiť ʻ. Žijú ,tamʻ, ale korene majú ,tuʻ. Keď prišla koronakríza, kontakt s príbuznými a priateľmi ,tuʻ bol prakticky nemožný a to nanovo otváralo tému, kam patria, kde sa cítia doma. Petr Torák, ktorý dostal za svoju policajnú a komunitnú prácu najvyššie možné vyznamenanie od britskej kráľovnej, odišiel z Česka po opakovanej šikane a ohrozovaní jeho i jeho rodiny zo strany extrémistov. Vo filme hovorí o týchto veciach veľmi otvorene. Napriek tomu však povie aj to, že nie je otázka, či sa vrátia tam, kde majú svoje korene, ale kedy... Film Odchádzania sa z väčšej časti odohráva v Británii, ale jeho kontext je slovenský a český. Nastavuje nám síce nenásilne, ale veľmi nekompromisne zrkadlo,“ objasňuje producentka filmu Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes. Koproducentmi Odchádzaní sú britská spoločnosť Spring Pictures, česká spoločnosť Krutart, Rozhlas a televízia Slovenska a Česká televízia. 

„Tvorba Miry Erdevički je nám blízka predovšetkým pre jej ľudskoprávny rozmer a úprimný záujem poskytnúť priestor rómskej komunite,“ hovorí Adam Straka, strategický riaditeľ distribučnej spoločnosti Film Expanded, ktorá film Odchádzania uvedie do slovenských kín. „Vo svojom najnovšom filme tento aspekt ešte posúva – dáva protagonistom možnosť nakrúcať seba samých, čím vzniká výpoveď o exile očami a hlasom samotných rómskych protagonistov. Práve bezprostrednosť medzi protagonistami a divákmi nás motivuje sprostredkovať snímku širokej rómskej komunite na Slovensku a prispieť tým do diskusie o exile Rómov a stave rómskych obyvateľov na Slovensku a v zahraničí. Koniec koncov, o tom, že ide o dôležité témy, svedčí aj unikátna situácia, keď v rovnakom čase vznikli dva celovečerné dokumentárne filmy v slovenskej produkcii (resp. koprodukcii) zaoberajúce sa úspechmi českých a slovenských Rómov v zahraničí (druhým filmom je Pongo Calling– pozn. red.), vďaka čomu bude mať slovenské publikum možnosť dôkladne sa zoznámiť s týmito doteraz málo reflektovanými témamiTitul Odchádzania sa zaradí k početným filmom s ľudskoprávnym presahom z portfólia našej distribučnej spoločnosti, čomu sme nesmierne radi. Vďačíme za to predovšetkým producentkám zo slovenskej spoločnosti PubRes, s ktorými distribúciou tohto filmu nadviažeme na predchádzajúcu úspešnú spoluprácu pri distribúcii snímky Na značky!“

„S projektom nás pôvodne oslovila kreatívna producentka Českej televízie Kateřina Ondřejková,“ hovorí Zuzana Mistríková. „Režisérka Mira Erdevički mala v hľadáčiku troch rómskych protagonistov budúceho filmu, z ktorých jeden – ten najmladší – pochádza zo Slovenska a jeho príbeh je skutočne fascinujúci. Ondreja Oláha na Slovensku zaradili do osobitnej školy a v čase, keď sme do projektu vstúpili, práve zmaturoval v Anglicku s najvyšším možným hodnotením (tzv. tripple A). Začali sme s britskou producentkou Luciou Wenigerovou a českým producentom Martinom Jůzom diskutovať o tom, ako s potenciálom príbehov našich protagonistov naložiť, a výsledkom je film Odchádzania(anglický názov je Leaving to Remain), ktorý prichádza do distribúcie.“ 

Odchádzania (r. Mira Erdevički, Slovensko/Spojené kráľovstvo/Česko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 270 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 25 000 eur, podpora z KULT MINOR: 40 000 eur, vklad RTVS 20 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Barbora Nemčeková
foto: PubRes

Absence

Most medzi Teheránom a Prahou 

Film iránskeho režiséra Aliho Mosaffu Absence sleduje muža v stredných rokoch, ktorý sa pri pátraní po otcovej mladosti, prežitej v komunistickej Prahe, ocitá v koži niekoho, kto je skoro mŕtvy. Iránsko-slovensko-česká koprodukcia mala svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale São Paulo 2021 a slovenskému publiku ju v predpremiére predstavil tohtoročný Cinematik. V slovenských kinách je od 13. októbra.

„Vzhľadom na množstvo filmov, ktoré po pandémii idú do kín, bolo veľmi ťažké nájsť správny termín distribúcie. Situáciu, samozrejme, ešte skomplikovalo zavretie Kina Lumière, kde sa tento druh filmov hrá a publikum si ho tam nájde,“ objasňuje slovenská producentka Silvia Panáková oneskorenie termínu slovenskej premiéry oproti svetovej.

Ali Mosaffa film Absence napísal, režíroval a zahral si v ňom hlavnú úlohu – postavu Rouzbeha, ktorý prichádza z Teheránu do Prahy pátrať po stopách života svojho otca, politického exulanta žijúceho v totalitnom Československu. Príbeh naberá na mysterióznosti, keď Rouzbeha zastaví polícia pri návšteve bytu, kde jeho otec kedysi žil. Polícia vyšetruje prípad nájomníka, ktorý vypadol z okna tohto bytu a má rovnaké priezvisko ako Rouzbeh. Ten sa tak dozvedá o existencii nevlastného brata Vladimíra a postupne aj šokujúce informácie o otcovej minulosti. 

„Vždy ma očarúvali príbehy, v ktorých sa niekto snaží pochopiť situáciu druhého, to, odkiaľ sa vzalo jeho zúfalstvo a aké vlny ho dotlačili do bodu, odkiaľ už niet návratu. Protagonista sa postupne zbavuje všetkých svojich snáh, až je ako prázdna nádoba pripravený pojať stav niekoho iného. Ešte väčšia výzva by to bola, ak by ten druhý bol neprítomný a kľúčom k jeho osobnosti by bolo len to, čo z jeho života zostalo. Absence je mystický triler tohto druhu. Z iného pohľadu môžeme povedať, že iránska kinematografia nikdy nemala príležitosť rozprávať o ľuďoch, ktorí museli z krajiny utiecť po vojenskom puči roku 1953 a páde vlády Dr. Mosaddeka,“ píše režisér Ali Mosaffa v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond. „Môj osobný vzťah k iránskej emigrácii tej doby a jej dobrodružstvám vychádza z jedného konkrétneho prípadu. Kamarát môjho otca, ktorý po puči utiekol do bývalého Československa, prežil mnoho rokov v Prahe. Po islamskej revolúcii opustil svoju českú rodinu a vrátil sa do Iránu, pretože si myslel, že sa bude môcť pridať k svojim bývalým spolupútnikom a bojovať za svoje ideály. Čoskoro po návrate ho uväznili a s rodinou sa už nikdy nestretol. Nesnažím sa súdiť, či títo ľudia svojej krajine slúžili, alebo ju zradili. Nedá sa však poprieť, že silno a paradoxne ovplyvnili kultúrnu, politickú i spoločenskú atmosféru v Iráne až do dnešných dní,“ dodáva Ali Mosaffa. 

Hlavným producentom filmu je iránska spoločnosť Ali Mosaffa Productions, českým koproducentom je Jordi Niubó za spoločnosť i/o post a slovenskými koproducentmi sú Silvia Panáková a Erik Panák zo spoločnosti ARINA.

„Ali Mosaffa rozpráva príbeh veľmi pokojne, informácie komponuje do dejovej línie veľmi prirodzene a otvára divákovi možnosť splynúť spolu s hrdinom a jeho poznaniami. Je nezvyčajné, ak režisér z tak vzdialenej krajiny, ako je Irán, nájde inšpiráciu práve v bývalom Československu,“ hovorí producentka Silvia Panáková. „Pri projektoch sa vždy snažíme nájsť možnosti vzájomnej spolupráce a prispieť do nich minoritnou časťou. Celý príbeh sa odohráva v Prahe; slovenskú časť tvorili členovia štábu a technickú podporu zabezpečovala firma Home Media Production. Do jednej z úloh režisér obsadil obľúbenú herečku Zuzanu Kronerovú, ktorá vo filme hovorí po anglicky.

V prvom rade ma zaujala nevšedná koprodukcia s krajinou Irán a zasadenie príbehu do bývalého Československa. Ali Mosaffa je uznávaným a oceňovaným iránskym režisérom a jeho príbeh ma zaujal hneď pri prvom čítaní scenára. Film v sebe spája niekoľko tém. Jednou z nich je uvedomenie si vlastnej identity v kultúrne i politicky vzdialenom prostredí Európy, ďalšou odkrývanie nekompromisných praktík, akými Štátna bezpečnosť v 50. rokoch využívala a zneužívala azylantov z diktátorských režimov na uskutočňovanie vlastných ideologických a mocenských cieľov.“

Absence (r. Ali Mosaffa, Irán/Česko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU 672 981 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 80 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE:DCP, MP4

Barbora Nemčeková
foto: ARINA

OUCA – (NE)SKUTOčNí PRíBECH

OUCA ako krivé zrkadlo 

Nezávislý film OUCA – (NE)SKUTOčNí PRíBECH vznikol v reakcii nielen na pandémiu covidu-19, ale aj na pandémiu hoaxov, ktorá sa spustila spolu s ňou. Nakrútil ho Peter Pavlík, strihač dnes už takmer kultového nezávislého dokumentu Králi videa (2020), v spolupráci s Katarínou Smacznou, ktorá pracuje okrem iného aj ako redaktorka regionálnej televízie v Rimavskej Sobote. V septembri ho v súťažnej sekcii uviedol MFF Cinematik. 

Absolventi banskobystrickej Akadémie umení Peter Pavlík a Katarína Smaczna už spolu jeden film nakrútili. Počas prvého pandemického lockdownu vznikla ich snímka 7829 km od Wu-chanu„Obdobie home officeov a karantén priviedlo Petra späť do Rimavskej Soboty,“ spomína na začiatky spolupráce tvorcov Katarína Smaczna. „Už dlhšie som mala potrebu zapisovať si udalosti či pocity z celosvetovej pandémie, veď s takou situáciou sme sa dovtedy nestretli. Vnímali sme, že sa deje čosi výnimočné, a cítili sme potrebu, ba až povinnosť zachytiť ju pre budúce generácie.“ Vďaka záberom z najrôznejších zdrojov sa film 7829 km od Wu-chanu napokon zložil do mozaiky o prežívaní pandémie Slovákmi. 

Film OUCA – (NE)SKUTOčNí PRíBECH na tému nadväzuje, je však žánrovo iný. „Ľudia sa nás po uvedení 7829 km od Wu-chanu často pýtali, či bude dvojka. Tvrdil som, že priamy sequel nevznikne. Ale mali sme v pláne tematické pokračovanie,“ vysvetľuje genézu OUCE režisér Peter Pavlík. „Jeden z respondentov z prvého filmu nám totiž porozprával (aj mimo záznamu) veci, z ktorých nás mrazilo. Počas lockdownu v decembri 2021 sme sa teda s Katarínou rozhodli, že ideme do toho.“

Od klasického dokumentárneho filmu sa tvorcovia presunuli na územie mockumentary, ktoré je slovenskými dokumentaristami pomerne málo prebádané. „Každý príbeh si vyžaduje vlastnú formu,“ zdôvodňuje Peter Pavlík. „Pri Wu-chane sme sa sústredili na izoláciu od vonkajšieho sveta. Je poskladaný z televíznych reportáží, videí z internetu a výpovedí skrz počítače alebo mobilné telefóny. Nápad poňať OUCU ako mockumentary vychádzal z témy. Ako lepšie predstaviť svet hoaxerov než formou falošného dokumentu? Snažili sme sa z našich hendikepov urobiť prednosti. Preto má film štruktúru amatérskeho videa príliš horlivého zástancu alternatívnych médií. Technická aj formálna stránka sú tomu podriadené. OUCA by vyzerala rovnako, aj keby sme mali rozpočet Avatara.“ Zároveň sa tvorcovia vo filme objavujú v ústredných rolách nezamestnaného Ľuboša a jeho sestry Kamily. „To, že hrám hlavnú úlohu, bolo dané hlavne tým, že bol tvrdý lockdown a nemohli sme sa s nikým stretávať,“ objasňuje režisér. „Na druhej strane som ani nechcel, aby bola hlavná postava herec. Točili sme tak, ako by sa asi správal pred kamerou neskúsený človek. Zahrať zlého herca či respondenta, ktorý sa cíti pred kamerou nesvoj, je veľmi ťažké. Preto som sa snažil hrať naplno, ako by to robil on. Nešlo mi o žiadnu nadsádzku. Všetko sa snažím hrať vážne. Myslím, že absurdita prezentovaného materiálu tak vynikne ešte viac.“

Fiktívny dokument hneď od premiéry vyvoláva búrlivé reakcie. „Počítali sme s tým, že trafená hus zagága. A gága ich dosť veľa. Dokonca aj bez toho, aby film videli. Asi prvýkrát v histórii sa ľudia cítia urazení filmom, ktorý prezentuje natvrdo ich presvedčenie a názory,“ hovorí režisér. „Zároveň nechcem tvrdiť, že nespokojný divák automaticky patrí ku komunite, ktorej nastavujeme zrkadlo. OUCA má prísny koncept, ktorý z viacerých dôvodov nie je divácky veľmi vďačný. No myslím, že ak sa k nemu urobí ten pomyselný krok vpred, užiť si ho môžu všetci. Je nám jasné, že vzhľadom na tému bude vnímaný skôr na prvú dobrú. Náš film však nie je o covide alebo o ľudskej hlúposti. Je o rozpade. Vzťahov, rodiny, spoločnosti. To, že je veľa týchto vecí zapríčinených práve tou hlúposťou, manipuláciou a netolerantnosťou, je smutný fakt, ktorý reflektujeme,“uzatvára Pavlík.

Film vznikol ako ultra nízkorozpočtový projekt a tvorcovia ho distribuujú sami.

OUCA – (NE)SKUTOčNí PRíBECH (r. Peter Pavlík, Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 000 eur 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Ferenčuhová
foto: Peter Pavlík